Poslať článok e-mailom

E-mail príjemcu:*
Vaše meno:*
E-mail odosielateľa:*
*) povinné položky
11.1.2022
ID: 5306upozornenie pre užívateľov

K otázke prelomenia zásady nemo plus iuris pri nadobúdaní nehnuteľnosti

Veľký senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydal dňa 27. apríla 2021 pod spisovou značkou 1VObdo/2/2020 uznesenie, ktorým sa vyjadril k otázke možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa a s tým spojeného prelomenia zásady nemo plus iuris.

Cieľom tohto článku je poukázať na závery tohto rozhodnutia spolu s krátkym opisom dôvodov, ktoré k jeho vydaniu viedli.

Právne vety uznesenia 1VObdo/2/2020 

Najvyšší súd dospel v predmetnom uznesení k nasledovným záverom:

I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.

III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.

IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výkladu, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.

Nejednotnosť predchádzajúcej rozhodovacej praxe

Základným dôvodom pre posudzovanie otázky prednosti zásady nemo plus iuris s ochranou dobromyseľného nadobúdateľa je rozporuplnosť doterajšej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). V zásade sa rozhodovacia prax delí na dve skupiny:

  1. do prvej skupiny možno zaradiť rozhodnutia, ktoré zotrvávajú na zásade nemo plus iuris a teda nepripúšťajú nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka[1];
  1. do druhej skupiny patria rozhodnutia, ktoré umožňujú prelomenie predmetnej zásady, keď v nich okrem iného boli reflektované závery vyslovené v náleze ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, resp. aj rozhodnutia, ktoré pripúšťajú nadobudnutie vlastníckeho práva (len) na základe dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti.[2]

Ochrana dobromyseľného nadobúdateľa v náleze I. ÚS 549/2015

K otázke prelomenia zásady nemo plus iuris je podstatná najmä nasledovná časť nálezu ústavného súdu:

Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“

Je potrebné uviesť, že nález ústavného súdu nie je záväzný v celom svojom rozsahu, ale záväznou časťou sú len právne závery týkajúce sa rozhodovaného sporu pre ktoré vyhodnotil napadnutý rozsudok krajského súdu za nesprávny a porušujúci právo žalobcu na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Len v tejto časti možno hovoriť o kasačnej viazanosti konajúcimi súdmi právnym názorom ústavného súdu. V danej veci sa ústavný súd zaoberal tzv. faktickou zmenou správy štátneho majetku z jednej štátnej organizácie na druhú a nie o prevod, či prechod. Ostatné úvahy ústavného súdu – vrátane úvah o možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris – nie sú kasačne záväzné.

Korigovanie záverov ústavného súdu

Aj keď vyššie prezentované závery ústavného súdu boli prevzaté do niektorých ďalších rozhodnutí ústavného súdu (sp. zn. I. ÚS 151/2016 a I. ÚS 460/2017), aktuálne rozhodnutie ústavného súdu z januára 2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016 rieši otázku ochrany dobromyseľného nadobúdateľa len v súvislosti s mimoriadnymi výnimočnými okolnosťami. V náleze ústavný súd uviedol: „Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu konajúci senát ústavného súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo“.

Výnimky zo zásady nemo plus iuris

Najvyšší súd pristupuje k prelomeniu zásady nemo plus iuris reštriktívne. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nad konkrétne zákonné výnimky je neprípustné.

Medzi výnimky patrí podľa najvyššieho súdu nasledovné:

  1. neoprávnený dedič (§ 486 občianskeho zákonníka);
  2. obchodnoprávne vzťahy (§ 446 obchodného zákonníka);
  3. konkurzné konanie (§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii);
  4. prevod cenných papierov (§ 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch);
  5. exekúcia (upravené nepriamo v § 140 ods. 2 písm. l) v spojení s § 150 ods. 2 exekučného poriadku).

Z určitého pohľadu za výnimku zo zásady nemo plus iuris môžeme požadovať aj situáciu kedy osoba nadobudne vlastníctvo na základe právoplatného súdneho rozhodnutia alebo zmluvy, následne prevedie vlastníctvo na tretiu osobu a po prevode vlastníctva dôjde k zrušeniu rozhodnutia (mimoriadnym opravným prostriedkom) alebo k  ukončeniu pôvodnej zmluvy (odstúpenie od zmluvy, rozväzovacia podmienka alebo dovolanie sa relatívnej neplatnosti). Vlastnícke právo tretej osoby (nového vlastníka), ktorá dobromyseľne nadobudla vlastníctvo, nie je dotknuté týmto zrušením rozhodnutia alebo zmluvy týkajúcej sa len pôvodného vlastníka, nakoľko v čase prevodu vlastníckeho práva bol predávajúci vlastníkom a teda bol oprávnený predmet prevodu previesť.

Zjednodušene povedané, zrušenie zmluvy medzi prvým vlastníkom a kupujúcim 1 nemá dopad na platnosť a účinnosť samostatnej zmluvy medzi kupujúcim 1 a kupujúcim 2, na základe ktorej kupujúci 2 nadobudol vlastnícke právo od kupujúceho 1 pred zrušením zmluvy medzi prvým vlastníkom a kupujúcim 1.

Originárne nadobudnutie vlastníckeho práva

Najvyšší súd sa v krátkosti vyjadril aj k originárnemu nadobudnutiu vlastníckeho práva. Zásada nemo plus iuris však nie je pri otázke originárneho nadobudnutia vlastníctva podľa názoru relevantná, nakoľko nemo plus iuris vyslovene rieši existenciu práva právneho predchodcu a uplatňuje sa teda pri derivátnych prevodoch vlastníckeho práva. Pri originárnom nadobudnutí vlastníckeho práva nie je podstatné kto bol pôvodným vlastníkom veci, nakoľko k vzniku vlastníckeho práva dochádza v dôsledku inej právnej skutočnosti ako prevodu či prechodu práva.

Medzi originárne spôsoby nadobudnutia práva najvyšší súd zaraďuje: vydržanie, vytvorenie novej veci, spracovanie cudzej veci, nadobudnutie zo zákona, nález veci, privlastnenie, oddelenie prírastku veci a pozemkové úpravy.

Dôvera v rozhodnutia štátu a iných orgánov verejnej moci

Najvyšší súd sa v uznesení vyjadril aj k otázke záväznosti a hodnovernosti údajov katastra. Aj keď dôvera v rozhodnutia orgánov štátu a verejnej moci je súčasťou princípu právnej istoty, správnosť týchto údajov nemôže byť vnímaná v každom konkrétnom prípade a právna istota môže byť prelomená konkrétnou právnou úpravou.

V súvislosti s údajmi uvedenými v katastri nehnuteľností sa toto prejavuje úpravou § 70 ods. 1 katastrálneho zákona, podľa ktorého možno údaje v katastri považovať za pravdivé len dovtedy, kým sa preukáže opak. Rozhodnutie o povolení vkladu teda nepredstavuje nevyvrátiteľnú domnienku o existencii vlastníckeho práva alebo iného zapisovaného práva konkrétnej osoby k danej nehnuteľnosti[3].

Záver

Z vyššie uvedených záverov najvyššieho súdu vyplýva, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť údaja zapísaného v katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti.

K zmene vlastníka prevádzanej nehnuteľnosti de iure sa okrem povolenia vkladu vyžaduje aj existencia platnej zmluvy a existencia vlastníckeho práva prevodcu. Samotná faktická zmena zápisu v katastri nehnuteľností nie je sama o sebe dostatočným podkladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva.

Dobrá viera nadobúdateľa vlastníckeho práva je významná len v zákonom výslovne uvedených prípadoch. V iných prípadoch je relevantná len pre nároky podľa § 126 ods. 2 a § 129 ods. 1 občianskeho zákonníka.


Mgr. Adam Pavlík

Relevans

Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.

Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava

Tel.: +421 2 323 54 602
e-mail: office@relevans.sk


[1] Napríklad rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/146/2012, 2MCdo/20/2011, 3Cdo/144/2010, 3Cdo/223/2016, 5MCdo/12/2011 a 7Cdo/139/2019.

[2] Napríklad rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/160/2018, 2Cdo/231/2017, 4Cdo/102/2017, 4Cdo/95/2019 (vo vzťahu k záložnému právu ako vecnému právu), 4Cdo/142/2019, 4Cdo/28/2020, 6Cdo/71/2011 a 6Cdo/792/2015 a nálezy US SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 a I. ÚS 460/2017.

[3] K tomu pozri aj R 86/2001, rozsudok NS SR sp. zn 4Cdo/196/2019, uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 202/2011 a sp. zn I. ÚS 510/2016.


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk