Poslať článok e-mailom

E-mail príjemcu:*
Vaše meno:*
E-mail odosielateľa:*
*) povinné položky
8.9.2022
ID: 5548upozornenie pre užívateľov

K výkladu pojmu „vymáhanie postúpeného nároku“ podľa ustanovenia § 530 Občianskeho zákonníka z pohľadu možnosti postupcu podať odporovaciu žalobu

Predstavte si nasledovnú modelovú situáciu: Ste majiteľom pohľadávky, avšak rozhodli ste sa, že ju „predáte“ - postúpite. Záujemca je ochotný za postúpenie pohľadávky zaplatiť, avšak keďže si uvedomuje, že dlžník s najväčšou pravdepodobnosťou nebude mať ambíciu svoj dlh splniť, ale bude robiť obštrukcie, zaplatí Vám len pod podmienkou, že si súdne konanie odkrútite zaňho.

Súhlasíte, a pustíte sa do vymáhania pohľadávky. Ako to už však býva, zistíte, že dlžník nemá žiaden majetok, a ten čo donedávna mal, previedol na tretiu osobu. Slovenský zákonodarca nám dáva možnosť takéto konanie dlžníka riešiť odporovacou žalobou, otázka však tkvie v tom, kto je v našom modelovom prípade aktívne procesne legitimovaný na jej podanie. Vy, ako postupca oprávnený na vymáhanie postúpeného nároku sám vo svojom mene, no na účet postupníka alebo samotný postupník?

Čo hovorí teória?

Postúpenie pohľadávky so zachovaním práva postupcu na jej vymáhanie je upravené v ustanovení § 530 Občianskeho zákonníka:

„Na žiadosť postupníka môže postupca vymáhať postúpený nárok sám vo svojom mene na účet postupníka. Ak postúpenie pohľadávky sa oznámilo alebo preukázalo dlžníkovi, môže postupca pohľadávku vymáhať iba v prípade, že ju nevymáha postupník a postupca preukáže dlžníkovi súhlas postupníka s týmto vymáhaním.

Postupca je teda v danom prípade žalobcom, aj keď mu už neprislúcha hmotnoprávny nárok, a samotný dlžník (a ani súd) sa ani nemusí dozvedieť, že v prípade neúspechu v spore bude platiť svoj dlh na účet inej osoby, než je postupca.

Ustanovenie § 526 ods. 1 OZ síce normuje povinnosť postupcu oznámiť dlžníkovi postúpenie pohľadávky: „Postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi,“ avšak zároveň s nesplnením tejto povinnosti nespája také následky, ktoré by postupcovi zabraňovali vo vymáhaní pohľadávky vo vlastnom mene a na účet postupníka. Právna teória nazvala takýto postup, keď sa dlžník nedozvie, že plní na účet postupníka, tichou cesiou.

Pre zodpovedanie otázky, či je postupca aktívne procesne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby voči osobe, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu prospech (tretej osobe), je podľa nášho názoru nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou, či je odporovanie právnemu úkonu úkonom, ktorý sa týka vymáhania pohľadávky.

Podľa ustanovenia § 42a ods. 1 a 2 OZ:

Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.“

Pojem vymáhanie (pohľadávky) nie je legálne definovaný. Doktrinálna definícia vysvetľuje tejto pojem napríklad nasledovne: „Vymáhanie je proces, ktorý nastáva v situácii, kedy sa nepodarilo zabezpečiť úhradu pohľadávky včas.“[1]

Takáto široká definícia v spojení s absenciou definície pojmu vymáhanie v legislatíve dáva široký priestor na špekuláciu, aké presne úkony možno pod tento pojem subsumovať.

Ani česká právna doktrína nemá vyriešené, čo to vlastne znamená vymáhanie pohľadávky, resp. vymáhanie postúpenej pohľadávky. Podľa Handlara: „Nejasný je rozsah práv či povinností, ktoré má účastník konania vymáhajúci cudzie právo, ide najmä o možnosť robiť hmotnoprávne úkony pri vymáhaní práva (napr. uzavrieť dohodu, ktorá by bola schválená formou súdneho zmieru, uplatniť námietku premlčania či relatívnu neplatnosť proti úkonom, ktoré dlžník vznesie na svoju obranu) (...).“[2]

Slovenská právna veda dosiaľ síce pojem „vymáhanie“ nezadefinovala, ale venovala sa právnym následkom dohody podľa ustanovenia § 530 Občianskeho zákonníka: „Postupca má v súvislosti s vymáhaním pohľadávky na účet postupníka všetky práva veriteľa, ktoré bezprostredne súvisia so súdnym alebo rozhodcovským uplatnením pohľadávky a s vedením exekúcie. Disponuje aktívnou procesnou legitimáciou, ktorú v tomto prípade nemôže spochybniť námietka postúpenia nároku. Postupca je riadnym účastníkom konania a svedčí mu aj prípadný exekučný titul. Je legitimovaný na všetky úkony v rámci konkurzného a reštrukturalizačného konania vrátane návrhu na vyhlásenie konkurzu alebo povolenie reštrukturalizácie, prihlásenia pohľadávky do týchto konaní, podanie incidenčnej žaloby a vedenie incidenčných sporov a pod. Rovnako je postupca oprávnený konať ako navrhovateľ dražby v zmysle § 7 ZoDD a realizovať iné úkony v súvislosti s vymáhaním pohľadávky zo zabezpečovacích práv, ktoré sa na ňu vzťahujú. Do kategórie úkonov, na ktoré je postupca legitimovaný, však nemožno zahrnúť úkony, ktoré bezprostredne nesúvisia s vymáhaním pohľadávky. Postupca najmä nemá právo na dispozičné úkony, nemôže napríklad pohľadávku postúpiť tretej osobe, vzdať sa zabezpečovacích práv alebo odpustiť dlžníkovi jeho dlh.“[3]

Odporovacia žaloba teda podľa právnej doktríny zrejme nie je nástrojom vymáhania pohľadávky ani vedenia exekúcie. Odporovacia žaloba nakoniec ani len nesmeruje voči dlžníkovi (voči ktorému smerujú úkony spojené s uplatnením pohľadávky alebo vedením exekúcie) ale voči tretej osobe, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu prospech.

Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený (tretej osobe). Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu.[4]

Ak by sme aj značne extenzívnym výkladom pojmu vymáhanie pohľadávky (postúpeného nároku) dospeli k záveru, že tento pojem v sebe zahŕňa aj možnosť podať odporovaciu žalobu, narazíme na ďalšiu prekážku, ktorou je samotné znenie ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré právo podať odporovaciu žalobu priznáva len veriteľovi. Súdna prax v tomto kontexte definuje pojem veriteľ nasledovne: „Veriteľom môže byť - ako už bolo uvedené vyššie - len ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku. Z hľadiska ustanovenia § 42a obč. zák. nie je rozhodujúce, či ide o pohľadávku splatnú alebo nesplatnú, prípadne budúcu; významné je, že vznikol záväzkový právny vzťah, z ktorého vznikla pohľadávka alebo z ktorého má pohľadávka v budúcnosti vzniknúť. Ten, kto nemá voči dlžníkovi pohľadávku, nemôže byť jeho veriteľom a je tiež - ako správne uvádza odvolací súd - pojmovo vylúčené, aby dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť „svojho veriteľa" (t. j. skrátiť uspokojenie veriteľovej pohľadávky). Aktívne vecne legitimovaný na odporovaciu žalobu je preto len ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku v čase, keď bol urobený odporovateľný právny úkon, a to aj pohľadávku nesplatnú alebo pohľadávku, ktorá má na základe vzniknutého záväzkového právneho vzťahu vzniknúť až v budúcnosti.“[5]

V našom modelovom prípade však dlžník už nemá pohľadávku voči postupcovi ale voči postupníkovi. Postupník sa postúpením pohľadávky stal veriteľom a postupcovi vzniklo len oprávnenie vykonať právo na uplatnenie pohľadávky.

Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že pojem „vymáhanie pohľadávky“ opisuje proces, v ktorom subjekt vykonáva kroky vedúce buď k žalovaniu pohľadávky alebo k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie, prípadne návrhu na vyhlásenie konkurzu či podanie prihlášky do konkurzu alebo reštrukturalizácie. Pôjde teda o kroky priamo vedúce k získaniu (spravidla) peňažnej pohľadávky za pomoci orgánov verejnej moci (súd, exekútor), ktoré v sebe nezahŕňajú aj možnosť podať odporovaciu žalobu. Ak by tomu tak aj bolo, túto možnosť má len veriteľ, ktorým postupca vykonávajúci oprávnenie vymáhať postúpenú pohľadávku už nie je.

Pomôže analógia?

Do úvahy však prichádza možné použitie analógie legis, teda analogická aplikácia zákonnej možnosti veriteľa odporovať právnemu úkonu dlžníka na základe ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka aj na prípad, v ktorom pohľadávku vymáha postupca podľa ustanovenia § 530 Občianskeho zákonníka.

Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou IV. ÚS 414/2013: „Analógia zákona (analógia legis) je použitie „práva na prípady, ktoré nie sú upravené v žiadnom ustanovení právneho predpisu, t. j. nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah pojmu“ (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha : C. H. Beck, 2010, s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona, ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch“ (tamtiež, s. 240). Prípustnosť analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade z účelu právneho predpisu (jeho teleologického pozadia) a z vyvažovania právnych princípov (pozri tamtiež, s. 240 – 241).“[6]

Použitie analógie zákona (a to zvlášť v prípadoch, ak na jej použitie zákon priamo neodkazuje) musí byť vždy citlivým, premysleným a argumentačne podloženým postupom, nakoľko v danom prípade sa sudca de facto stáva zákonodarcom, keďže z vlastnej vôle subsumuje pod zákonodarcom prijaté normy aj spoločenské vzťahy, o ktorých si myslí, že by mali byť pod tieto normy subsumované a je len dôsledkom chyby legislatívy, že tomu tak nie je. Sudca sa však v takýchto prípadoch vystavuje riziku, že by rozhodol v rozpore s vôľou zákonodarcu, čo je však vzhľadom na zásadu trojdelenia moci v právnom štáte neprípustné.

Nie je teda možné vylúčiť, že ten-ktorý sudca môže dospieť k záveru, že analógiu zákona je možné použiť na prípad, v ktorom postupca odporuje právnemu úkonu dlžníka vo svojom mene a „na účet postupníka“.

Ako sme uviedli, účelom ustanovenia § 530 ods. 1 OZ je najmä vytvoriť subjektom priestor na predaj (prípadne darovanie) pohľadávok, ktoré nebudú zaťažovať postupníka „nepríjemnosťami“ spojenými so súdnym konaním (strata času, prípadná povinnosť nahradiť trovy konania a podobne). Ak by musel postupník odporovať právnemu úkonu vo vlastnom mene, účel ustanovenia § 530 ods. 1 OZ by sa sčasti stratil. Túto situáciu by tak bolo hypoteticky možné sanovať analógiou zákona, ktorá „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch.“

Treba si tiež uvedomiť, že postupca vymáha pohľadávku vo vlastnom mene a v hypotetických prípadoch by sa ani súd, dlžník, poprípade osoba, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu prospech (tretia osoba), nedozvedeli, že postupcovi už nesvedčí hmotnoprávny nárok na zaplatenie pohľadávky na vlastný účet.

Či by už iné subjekty vedeli o tom, na koho účet sa pohľadávka vymáha alebo nie, ostáva pravdou, že by to bol práve postupca, kto by podával návrh na vykonanie exekúcie, ktorá by sa viedla „v jeho mene“, no na účet postupníka. Dáva preto zmysel, aby bola rozhodnutím vyrieknutá neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu práve voči nemu.

Protiargumentom však je, že právo vymáhať nárok vo vlastnom mene na účet postupníka môže zaniknúť (napríklad jeho odvolaním). Mohla by teda nastať hypotetická situácia, v ktorej by postupca disponoval vykonateľným rozsudkom vo veci nároku na zaplatenie pohľadávky, ako aj rozsudkom o neúčinnosti právneho úkonu voči nemu a postupník by mu odvolal právo na vymáhanie pohľadávky. Oprávneným na podanie návrhu na vykonanie exekúcie by bol teda postupník, avšak odporovateľný právny úkon by bol neúčinný voči postupcovi, čo by viedlo k faktickej nepoužiteľnosti takéhoto rozsudku.

Rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu voči postupcovi by tak bolo „len akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.“[7]

Uvedené platí bez ohľadu na to, že odvolanie práva na vymáhanie pohľadávky postupcom na účet postupníka by s najväčšou pravdepodobnosťou pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie nebolo vykonané. Už len samotná teoretická možnosť odvolania tohto práva musí byť braná v úvahu. Okrem toho, postupca by mohol napríklad aj zaniknúť bez právneho nástupcu, čo by v rozpore s vôľou postupcu a postupníka taktiež spôsobilo nepoužiteľnosť rozhodnutia o neúčinnosti právneho úkonu.

Záver

Vzhľadom na vyššie uvedené máme za to, že v prípade, ak sa dlžník pokúsi ukrátiť uspokojenie pohľadávky postupníka odporovateľným právnym úkonom, tento sa žiadosťou podľa ustanovenia § 530 Občianskeho zákonníka nezbaví aktívnej procesnej legitimácie na podanie odporovacej žaloby.

Postupca a postupník si tak budú musieť ošetriť prípadnú situáciu, v ktorej budú nútení podať voči dlžníkovi odporovaciu žalobu iným nástrojom, než postupom podľa ustanovenia § 530 Občianskeho zákonníka.

Do úvahy prichádza napríklad plnomocenstvo pre postupcu na podanie odporovacej žaloby a zastupovanie v konaní, ktoré odbremení postupníka od absolvovania súdneho konania. Dlžník sa však dozvie o tom, kto je novým veriteľom a v prípade prehry sporu vznikne postupníkovi povinnosť nahradiť trovy. Trovy v prípade konaní o odporovacích žalobách však nezvyknú byť vysoké a navyše postupca s postupníkom môžu uzatvoriť dohodu (napr. už pri postúpení pohľadávky), že v prípade prehry sporu postupca postupníkovi nahradí to, čo prehrou sporu trovil.


Mgr. Peter Prezbruch
,
advokátsky koncipient


 

FALATH & PARTNERS, advokátska kancelária

Zochova 14A
811 03 Bratislava – Staré Mesto

mobil: +421 905 866 438
e-mail: office@falathpartners.sk


[1]     KISLINGEROVÁ, Eva., 2010. Manažerské finance. 3. vyd. Praha : C. H. Beck. Beckova edice ekonomie. ISBN 978-80-7400-194-9

[2]     HANDLAR, J., Námietka o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky notifikovaného dlžníka. In: Právní rozhledy, 2012, č. 9, s. 318-324

[3]     ŠTEVČEK, M. a kol.: Občiansky zákonník I. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2019, s. 1987

[4]     Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2020, sp. zn. 6Cdo/237/2017

[5]     Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 21. januára 2002, sp. zn. 21Cdo/549/2001

[6]     Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou IV. ÚS 414/2013

[7]     Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2020, sp. zn. 6Cdo/237/2017


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk