Dohovor upravuje obmedzené výnimky zo zásady okamžitého nariadenia návratu dieťaťa do štátu obvyklého pobytu dieťaťa. V prípade a ak sú splnené tieto obmedzené výnimky, tak dožiadaný štát je oprávnený odmietnuť nariadenie návratu dieťaťa do štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Inými slovami, dožiadaný súd potom môže rozhodnúť o nenariadení návratu dieťaťa. Tieto výnimky je možné nájsť v nasledovných  článkoch Dohovoru, a to konkrétne v článku 12(2), 13(1)a, 13(1)b, 13(2) a 20.

Hoci výnimky vyplývajú z posúdenia záujmov dieťaťa, nemenia konanie o návrat dieťaťa na opatrovnícke konanie (konanie o úpravu práv a povinností maloletého dieťaťa). Výnimky sa zameriavajú na možný prípadný ne-návrat dieťaťa. Súdy by sa nemali zaoberať otázkami úpravy práv a povinností k maloletým a ani sa venovať „hodnoteniu najlepšieho záujmu“ v rámci konania o návrat. Dožiadané súdy, ktoré začali konanie o návrat musia aplikovať ustanovenia Dohovoru a vyhnúť sa  zasahovaniu do otázok, o ktorých má právo rozhodnúť výlučne súd štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

V zmysle článku 13 (1) písm. b) Dohovoru, justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nenariadi návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že

• existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
  

Tento článok teda obsahuje 3 rozdielne tipy rizík:

• vážne nebezpečenstvo, že by návrat vystavil dieťa fyzickej ujme;
• vážne nebezpečenstvo, že by návrat vystavil dieťa duševnej ujme; alebo
• vážne nebezpečenstvo, že by návrat inak priviedol dieťa do neznesiteľnej situácie.

Všetky uvedené druhy nebezpečenstva sa často používajú spolu a súdy zriedka jasne rozlišujú medzi nimi vo svojich rozhodnutiach.
 
Zohľadnenie výnimky vážneho nebezpečenstva podľa článku 13 (1) písm. b) Dohovoru by malo podliehať podrobnej analýze. Tvrdenia o vážnom riziku vychádzajú z rôznych situácií vrátane prípadov, z ktorých by takéto riziko vyplývalo, pričom ide o nasledovné:

• fyzická, sexuálna alebo iná forma zneužívania dieťaťa alebo vystavenie dieťaťa domácemu násiliu jedného rodiča voči druhému;
• separácia/oddelenie dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa neoprávnene premiestnil alebo zadržal, napríklad ak tento rodič uvádza nemožnosť návratu do štátu obvyklého pobytu dieťaťa s ohľadom na bezpečnosť, zdravie alebo ekonomické obavy alebo s ohľadom na jeho/jej prisťahovalecký štatút prípadne prebiehajúce trestného konanie/vyšetrovanie v štáte obvyklého pobytu dieťaťa;
• oddelenie dieťaťa od jeho/jej súrodencov;
• vážne bezpečnostné, vzdelávacie, zdravotné alebo ekonomické obavy týkajúce sa dieťaťa v štáte obvyklého pobytu.
  

Aj keď Dohovor nestanovuje test na hodnotenie vážneho nebezpečenstva, všetky tvrdenia o vážnom nebezpečenstve by mali byť súdmi hodnotené na základe rovnakých štandardov alebo analýz krok za krom.

Prvým krokom by malo byť zhodnotenie súdom, či uvedené tvrdenia sú takej povahy a dostatočne podrobné a vecné, že by predstavovali vážne nebezpečenstvo. Iba všeobecné tvrdenia s najväčšou pravdepodobnosťou by nemali postačovať.

V druhom kroku by súd mal určiť či je splnená podmienka vážneho nebezpečenstva a to preskúmaním a vyhodnotením dôkazov predložených osobou, inštitúciou alebo inou právnickou osobou, ktorá nesúhlasí s návratom dieťaťa.

Akonáhle súd uskutoční tento test (krok po kroku - jedna a dva):

• ak súd nepovažuje za dostačujúce predložené dôkazy, informácie, atď., ktoré majú poukazovať  na vážne nebezpečenstvo ujmy,  tak nariadi okamžitý návrat dieťaťa;
• ak súd považuje za dostačujúce predložené dôkazy, informácie, atď., ktoré majú poukazovať  na vážne nebezpečenstvo ujmy, môže odmietnuť prikázanie okamžitého návratu dieťaťa, čo znamená, že rozhodnutie o návrate dieťaťa je napriek tomu na rozhodnutí súdu.

Príklady tvrdení, ktoré možno použiť v súvislosti s ustanovením článku 13 (1) písm. b) Dohovoru:

• domáce násilie na dieťati a/alebo na rodičovi, ktorý dieťa neoprávnene premiestnil alebo zadržal;
• ekonomické alebo vývojové nevýhody pre dieťa v prípade jeho návratu;
• riziko spojené s okolnosťami v štáte obvyklého pobytu dieťaťa;
• riziko spojené so zdravím dieťaťa;
• oddelenie dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa neoprávnene premiestnil alebo zadržal, kedy tento rodič by nebol ochotný alebo schopný návratu obvyklého pobytu dieťaťa;
• trestné stíhanie rodiča, ktorý dieťa neoprávnene premiestnil alebo zadržal v štáte obvyklého pobytu dieťaťa na základe neoprávneného  premiestnenia alebo zadržania dieťaťa;
• spory ohľadom imigrácie/prisťahovalectva, ktorým čelí rodič, ktorý dieťa neoprávnene premiestnil alebo zadržal;
• nedostatok účinného prístupu k spravodlivosti v štáte obvyklého pobytu;
• zdravotné alebo rodinné dôvody týkajúce sa rodiča, ktorý dieťa neoprávnene premiestnil alebo zadržal;
• jednoznačné odmietnutie návratu.

Vydaná príručka má najmä za cieľ dosiahnutie jednotnejšej aplikácie článku 13 (1) písm. b) Dohovoru, ktorá je predovšetkým v záujme detí a rodín naprieč svetovými právnymi systémami resp. systémami štátov, ktoré sú signatármi a ratifikovali Dohovor. K dnešnému dňu, resp. k marcu, 2020 je ich 101.  Príručka je určená nielen pre advokátov ale aj samotným sudcom a orgánom pôsobiacim v oblasti medzinárodného práva rodinného, ktorí sa stretávajú s aplikáciou tohto článku Dohovoru.
 

Moreno Vlk & Asociados SK s.r.o.

advokátska kancelária / bufete de abogados

__________________________________________
[1] HCCH – 1980 Child Abduction Convention, Guide to  Good Practice Part VI Article 13 (1) (b), Strana 23