V článku 17 smernice 2019/790 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu1 (ďalej len „smernica“) sa stanovuje zásada, že poskytovatelia online služieb zdieľania obsahu (tzv. „web 2.0“) sú priamo zodpovední, ak používatelia ich služieb nezákonne nahrajú predmety ochrany (diela, atď.). Príslušní poskytovatelia však môžu byť od tejto zodpovednosti oslobodení. Na tento účel sú v súlade s ustanoveniami tohto článku 172 najmä povinní aktívne monitorovať obsah nahraný používateľmi, aby sa zabránilo sprístupneniu predmetov ochrany, ktoré si nositelia práv neželajú sprístupniť na týchto službách.

Poľsko podalo na Súdny dvor žalobu o neplatnosť článku 17 smernice 2019/790. Podľa žalobcu tento článok porušuje slobodu prejavu a právo na informácie zaručené Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).3
Rozsudkom z dnešného dňa Súdny dvor žalobu Poľska zamietol.

Súdny dvor najskôr uvádza, že na to, aby mohli byť poskytovatelia online služieb zdieľania obsahu oslobodení od zodpovednosti stanovenej v článku 17 smernice 2019/790, sú de facto povinní vykonať predchádzajúcu kontrolu obsahu, ktorý používatelia chcú na svojich platformách nahrať, pokiaľ získali od nositeľov práv relevantné a nevyhnutné informácie na tento účel. Okrem toho na to, aby títo poskytovatelia mohli vykonať takúto predchádzajúcu kontrolu, sú v závislosti od počtu nahrávaných súborov a dotknutého druhu predmetu ochrany povinní využívať automatické nástroje na rozpoznávanie a filtrovanie. Podľa Súdneho dvora takáto predchádzajúca kontrola a filtrovanie môžu viesť k obmedzeniu dôležitého prostriedku online šírenia obsahu. Za týchto podmienok režim osobitnej zodpovednosti zavedený smernicou pre poskytovateľov online služieb zdieľania obsahu zahŕňa obmedzenie výkonu práva na slobodu prejavu a na informácie používateľov týchto služieb zdieľania.

Pokiaľ ide ďalej o odôvodnenie takéhoto obmedzenia a osobitne jeho proporcionality vzhľadom na legitímny cieľ sledovaný článkom 17 smernice 2019/790 spočívajúci v ochrane duševného vlastníctva, Súdny dvor uvádza po prvé, že normotvorca Únie na to, aby zabránil riziku, ktoré predstavuje najmä používanie nástrojov automatického rozpoznávania a filtrovania pre právo na slobodu prejavu a na informácie používateľov online služieb zdieľania obsahu, stanovil jasnú a presnú hranicu, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré možno prijať alebo vyžadovať pri vykonávaní povinností stanovených v tomto ustanovení, a to najmä vylúčením opatrení, ktoré pri nahrávaní filtrujú a blokujú oprávnený obsah. V tomto kontexte pripomína, že systém filtrovania, ktorý by nemusel dostatočne rozlišovať medzi nezákonným a oprávneným obsahom, takže jeho používanie by mohlo viesť k blokovaniu komunikácie s oprávneným obsahom, by bol nezlučiteľný s právom na slobodu prejavu a na informácie a nebol by v súlade s primeranou rovnováhou medzi týmto právom a právom duševného vlastníctva. Po druhé článok 17 smernice 2019/790 stanovuje, že používatelia týchto služieb budú vnútroštátnym právom oprávnení nahrávať a sprístupniť obsah, ktorí vytvorili, napríklad na účely paródie alebo pastiša a že budú informovaní prostredníctvom poskytovateľov uvedených služieb, že môžu používať diela a iné predmety ochrany na základe výnimiek alebo obmedzení autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom stanovených v práve Únie. Po tretie podľa tohto článku 17 zodpovednosť poskytovateľov týchto služieb za zabezpečenie nedostupnosti určitého obsahu môže byť vyvodená len pod podmienkou, že im dotknutí nositelia práv poskytnú relevantné a potrebné informácie týkajúce sa tohto obsahu. Po štvrté uvedený článok 17 spresňuje, že jeho uplatnenie nezakladá žiadnu všeobecnú povinnosť monitorovať, čo znamená, že poskytovatelia online služieb zdieľania obsahu nemôžu byť povinní predchádzať nahrávaniu a sprístupneniu obsahu verejnosti, ktorého konštatovanie neoprávnenej povahy by si vyžadovalo z ich strany samostatné posúdenie obsahu vzhľadom na informácie poskytnuté nositeľmi práv, ako aj prípadné výnimky a obmedzenia autorského práva. Po piate tento istý článok 17 zavádza viaceré procesné záruky, ktoré chránia právo užívateľov týchto služieb na slobodu prejavu a na informácie v prípadoch, keď by napriek zárukám stanoveným v týchto ustanoveniach poskytovatelia týchto služieb omylom alebo bezdôvodne blokovali oprávnený obsah.

Súdny dvor z toho vyvodil, že povinnosť poskytovateľov online služieb zdieľania obsahu kontrolovať obsah, ktorý si užívatelia želajú nahrať na svojich platformách pred ich šírením na verejnosti, ktorá vyplýva z osobitného režimu zodpovednosti zavedeného smernicou, bola normotvorcom Únie zabezpečená primeranými zárukami, aby sa zabezpečilo dodržiavanie práva na slobodu prejavu a na informácie používateľov týchto služieb, ako aj primeraná rovnováha medzi týmto právom na jednej strane a právom duševného vlastníctva na strane druhej. Členským štátom pri preberaní článku 17 smernice do svojho vnútroštátneho práva však prináleží dbať na to, aby vychádzali z výkladu tohto ustanovenia, ktorý umožňuje zabezpečiť primeranú rovnováhu medzi rôznymi základnými právami chránenými Chartou.

[1] Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/790 zo 17. apríla 2019 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu a o zmene smerníc 96/9/ES a 2001/29/ES (Ú. v. EÚ L 130, 2019, s. 92).
[2] Pozri článok 17 ods. 4 písm. b) a článok 17 ods. 4 písm. c) na konci smernice 2019/790.
[3] Článok 11.

Zdroj:
Súdny dvor Európskej únie
TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 65/22
V Luxemburgu 26. apríla 2022
Rozsudok vo veci C-401/19
Poľsko/Parlament a Rada