Poslať článok e-mailom

E-mail príjemcu:*
Vaše meno:*
E-mail odosielateľa:*
*) povinné položky
13.8.2020
ID: 4867upozornenie pre užívateľov

Sudcovská tvorba práva

Je známe, že súdy nie sú nositeľom zákonodarnej moci, nemôžu teda prijímať všeobecne záväzné právne normy (napr. zákony). Niekedy sa zjednodušene uvádza, že súdy nemôžu tvoriť právo. To však už nie je celkom správne. Súdy samozrejme nemôžu prijímať všeobecne záväzné právne predpisy. To ale neznamená, že nemôžu právo dotvárať v prípade, ak je zákonná úprava nedostatočná alebo keď sa v nej vyskytuje medzera. Nástrojom na dotvorenie práva je najčastejšie analógia.

Ak to však vyžaduje účel zákona, súd môže použiť aj teleologickú redukciu alebo aplikovať základné zásady právneho poriadku. V skutočnosti je sudcovská tvorba práva pilierom súdnej moci popri sudcovskej nezávislosti a nestrannosti.

Metódy nachádzania práva

Z teoretického hľadiska právna metodológia rozlišuje dve základné metódy nachádzania práva: (i) výklad právnych predpisov a (ii) dotváranie práva.[1]

Výklad právnych predpisov

Táto metóda nachádzania práva sa použije v prípade, ak je právna otázka riešená v texte právneho predpisu, avšak nie je zrejmé, aký je obsah a rozsah pojmov použitých zákonodarcom. Výklad slúži len na odstraňovanie sémantických (jazykových) nejasností v znení právneho predpisu.

Vychádza sa však vždy z toho, čo všetko je z hľadiska jazykového pojmu (použitého v texte právnej normy) možné pod daný pojem (z hľadiska jeho sémantického vnímania) zaradiť.

Predmetom výkladu je teda text právneho predpisu, ktorý je viacvýznamový (pripúšťa viac možných interpretácií). Pomocou výkladových metód potom ustálime, ktorý z viacerých do úvahy prichádzajúcich významov je ten správny. V rámci výkladu sa teda vždy pohybujeme v medziach zákonného textu.

Dotváranie práva súdmi

Táto metóda sa použije v prípade, ak určitá právna otázka nie je upravená v texte žiadneho právneho predpisu. Slúži teda na vypĺňanie medzier v právnych predpisoch, na riešenie otázok, ktoré právny predpis neupravuje, hoci ich úprava je potrebná.

Nástrojmi na dotváranie práva sú analógia, teleologická redukcia alebo aplikácia základných zásad zákona, či dokonca celého právneho poriadku.

Rozdiel medzi výkladom a dotvorením práva je potom tento:

  • Pri výklade práva súd priraďuje význam existujúcemu textu zákona. Predmetom výkladu je zákonná právna veta.
  • Pri dotváraní práva (vypĺňaní medzier) súd pridáva k zákonnému textu nový (sudcovský) text, ktorý rozširuje, zužuje alebo dopĺňa rozsah zákonného textu.

Predmetom dotvorenia práva je teda pridanie novej sudcovskej právnej vety, ktorá rieši otázku neupravenú v zákonnej právnej vete. Sudca v tomto prípade preberá na seba úlohu ad hoc zákonodarcu (ako to výslovne ustanovuje článok 4 CSP [2]).

Ústavný súd SR vysvetľuje tento rozdiel takto:

„Rozdiel (…) spočíva v tom, že kým pri vypĺňaní medzier v právnom predpise sudca pridáva text do textu právneho predpisu, v rámci interpretácie právneho predpisu sudca priraďuje význam existujúcemu textu právneho predpisu (právnej normy), a to prípadne až na samú hranicu sémantiky.“ [3]

Pri výklade sa teda sudca pohybuje ešte v hraniciach daných textom právneho predpisu.

Pri dotváraní práva už tieto hranice prekračuje a odkláňa sa od textu právneho predpisu v záujme zachovania jeho účelu. Obe metódy nachádzania práva sú však prípustné.

V rozhodovacej praxi sa medzi výkladom a dotváraním práva striktne nerozlišuje. Teleologický výklad a vypĺňanie medzier dotváraním práva sú si navzájom veľmi blízke. Jedna metóda plynule prechádza v druhú.

V niektorých prípadoch môže byť zložité jednoznačne povedať, či prijaté riešenie je ešte kryté existujúcim textom právneho predpisu, alebo už ho prekračuje (teda či bol použitý ešte  teleologický výklad alebo už bola použitá analógia). Hranica medzi použitím výkladu a dotvorením práva môže byť preto neostrá.

Z hľadiska správnosti riešenia je však podstatné to, aby prijaté riešenie zodpovedalo účelu zákona. Ak tomu tak je, potom sa sudca môže odkloniť od existujúceho textu. Konštantne to potvrdzuje aj judikatúra najvyšších súdnych autorít. Sudca, ktorý stojí pred riešením novej právnej otázky, preto často ani nevie a ani nepotrebuje vedieť, či problém vyriešil pomocou výkladu alebo pomocou dotvorenia práva.

BGB PALANDT: Einleitung, Rn 56: [4]

„Vypĺňanie medzier a teleologický výklad majú k sebe blízko a prechádzajú jeden do druhého. Sudca, ktorý stojí pred novou otázkou, často nevie a ani nepotrebuje vedieť, či problém treba riešiť pomocou výkladu alebo pomocou dotvorenia práva.“

V praxi sa preto často môžeme stretnúť s tým, že pojem „výklad“ neoznačuje len výklad v striktnom zmysle (jednoduchý výklad alebo výklad v užšom zmysle), ale označuje aj dotváranie práva cestou analógie a teleologickej redukcie. Takisto v niektorých zdrojoch sa dotváranie práva označuje aj ako doplňujúci výklad (Ergänzende Auslegung), ktorý je doplnením a rozšírením výkladu v užšom zmysle, tzv. jednoduchého výkladu (Einfache Auslegung).

V ďalšom texte sa budeme držať teoreticky správnej terminológie. Budeme teda hovoriť o výklade a dotváraní práva.

Prípustnosť dotvárania práva súdmi

Už z vyššie uvedeného je zrejmé, že dotváranie práva cestou analógie alebo inými nástrojmi

je štandardnou metódou nachádzania práva a ako také je prípustné. Môžeme sa však pýtať, z čoho pramení jeho prípustnosť? Kde je právny základ pre použitie tejto skupiny metód?

Zákonný základ pre dotváranie práva súdmi

Prípustnosť dotvárania práva je založená priamo zákonom.

Pre oblasť hmotnoprávnych vzťahov prípustnosť analógie zakotvuje § 853 ods. 1 OZ. [5] Podľa neho, ak niektorá otázka nie je riešená v právnom predpise, súd použije ustanovenie, ktoré je čo do svojho obsahu a účelu najbližšie.

Podľa § 853 ods. 1 OZ:

„Občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie.“

Ustanovenie o analógií platí aj pre oblasť obchodnoprávnych vzťahov, a to na základe

§ 1 ods. 2 OBZ. [6] Zároveň však toto ustanovenie výslovne upravuje aj ďalší nástroj na dotváranie práva, keď ustanovuje, že otázky, ktoré nemožno riešiť ani analogicky, treba riešiť podľa základných zásad OBZ.

Podľa § 1 ods. 2 OBZ:

„Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.“

Pre oblasť civilných procesných vzťahov prípustnosť analógie a sudcovskej tvorby práva zakotvuje článok 4 CSP. Keďže ide o nový predpis, tento už popri analógii (odsek 1) výslovne zmieňuje aj možnosť odvolať sa na základné zásady zákona a právneho poriadku (odsek 2). V článku 4 CSP je zároveň zohľadnené stanovisko právnej vedy, že pri dotvorení práva súd preberá na seba úlohu ad hoc zákonodarcu („súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom“).

Podľa článku 4 ods. 1 a 2 CSP:

„(1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. [Analógia]

(2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.“ [Aplikácia základných zásad zákona a právneho poriadku

Judikatúra

Prípustnosť a dokonca v určitých prípadoch aj povinnosť realizácie sudcovskej tvorby práva je výslovne potvrdená aj v judikatúre najvyšších súdnych autorít.

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 46/2015 (Povinnosť sudcovskej tvorby práva)

Ústavný súd SR posudzoval prípad, kedy všeobecné súdy dospeli k názoru, že určité ustanovenie (§ 41b zákona o ústavnom súde [7]) nemožno použiť na prípad sťažovateľa, a to ani pri najextenzívnejšom výklade textu zákona.

Ústavný súd SR síce súhlasil s názorom všeobecných súdov, že sťažovateľov prípad nemožno podradiť pod text § 41b zákona o ústavnom súde ani pri tom najextenzívnejšom výklade, pretože toto ustanovenie zjavne neupravovalo sťažovateľov prípad. Ústavný súd SR však uzavrel, že nedostatok úpravy v danom prípade vytvoril medzeru v právnom predpise, pričom bolo úlohou všeobecných súdov vyplniť ju pomocou sudcovskej tvorby práva.

Tak to v rámci iného prípadu urobilo aj stanovisko NS SR k rovnakej právnej otázke, pričom Ústavný súd SR to označil za dovolenú sudcovskú tvorbu práva.

Reálnym výrazom sudcovskej tvorby práva v tomto prípade bolo teda doplnenie § 41b zákona o ústavnom súde o novú (sudcovskú) právnu vetu, ktorá rozšírila aplikáciu tohto ustanovenia aj na sťažovateľov prípad.

Ústavný súd SR teda uzavrel, že všeobecné súdy mali „nahliadať na vec prizmou povolených hraníc pre sudcovskú tvorbu práva.” A keďže tak neurobili, porušili sťažovateľovo právo na spravodlivý proces.

Nález bol publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR, a teda predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktorou sú súdy spravidla (fakticky) viazané (čl. 2 ods. 2 CSP).

K sudcovskej tvorbe práva Ústavný súd SR uviedol:

„Sudcovská tvorba práva, kde konajúci sudca preberá na seba ad hoc úlohu zákonodarcu, je podmienená tým, že právna úprava konkrétnej oblasti spoločenských vzťahov alebo konkrétnej právnej otázky nie je adekvátna a zamietnutie návrhu z dôvodu, že právny predpis mlčí, by bolo zjavne nespravodlivé.

Sudca v tomto prípade musí predpokladať, že ak by vec prerokúval zákonodarca, právnu normu aplikovateľnú na daný prípad by vytvoril, a keďže sudca nemôže odmietnuť spravodlivosť (denegatio iustitiae), musí preberať na seba ad hoc úlohu zákonodarcu a právo dotvoriť.

Inak povedané, sudcovská tvorba práva je nástrojom vypĺňania medzier v právnom predpise (gaps in the law/lacunae legis).“

K pojmu medzery v právnom predpise Ústavný súd SR uviedol:

„Pri medzerách v právnom predpise ide o absenciu právnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele zákonodarcu alebo celkový kontext zákona táto právna úprava (toto špecifické pravidlo) legitímne očakávaná.

Je preto ústavne aprobovateľné vyplniť túto medzeru prostredníctvom rozhodovacej činnosti príslušných orgánov verejnej moci. (…).“

Ústavný súd SR pomenoval aj nástroje na vyplnenie právnej medzery:

„Deje sa tak predovšetkým za pomoci analógie (…). Vylúčené však nie je ani odvolávanie sa na všeobecné princípy vlastné ústavnému poriadku, princípy spravodlivosti a pod.“

V náleze Ústavný súd SR skonštatoval, že stanovisko najvyššieho súdu (na rozdiel od všeobecných súdov) dospelo k správnemu záveru, keď uplatnilo sudcovskú tvorbu práva a doplnilo zákonný text o novú (sudcovskú) právnu vetu za pomoci analógie:

Stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (…) je teda prejavom sudcovskej tvorby práva a jeho reálnym obsahom je „doplnenie“ § 41b zákona o ústavnom súde o právnu normu v znení: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde vyvoláva vyhlásenie nálezu ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu, (…) je potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k takému právnemu predpisu (…), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu už nebol platný a účinný, ale upravoval obsahovo identické právne normy ako tie, o ktorých nesúlade (…) ústavný súd rozhodol nálezom (…).“

V danom prípade bolo právo dotvorené použitím jednoduchej analógie (analógie legis), čiže pravidlo ustanovené v zákone pre riešenie určitých prípadov sa použilo nad rámec zákonného textu na iný podobný prípad. Pri argumentácii Ústavný súd SR odkazuje tiež na početnú judikatúru a literatúru, ktorá vyslovuje rovnaké názory. [8]

Rozsudok NS ČR, sp. zn. 32 Cdo 1519/2012 (Prípustnosť sudcovského dotvárania práva všeobecne)

V tomto rozhodnutí NS ČR výslovne potvrdil prípustnosť sudcovského dotvárania práva:

„Předpokladem užití analogie jako nástroje soudcovského dotváření práva je závěr o existenci tzv. otevřené nepravé (teleologické) mezery v právu. O takovou mezeru se jedná toliko v případě, kdy argumenty objektivně teleologického výkladu, které jsou relevantní při interpretaci příslušného ustanovení, platí i pro skutkové stavy, které nelze podřadit pod nejširší jazykový význam tohoto ustanovení (jsou tudíž v oblasti mimo rozsah pojmu).“

Podobne aj toto rozhodnutie odkazuje na množstvo ďalších rozhodnutí a literatúru. [9]

Rozsudok NS SR, sp. zn. 3 Cdo 228/2012 (Prípustnosť analógie)

NS SR tu riešil otázku, či za zásah do osobnostných práv (nemajetkovú ujmu), ktorý vznikol pracovnou činnosťou fyzickej osoby pre právnickú osobu, zodpovedá právnická osoba, pre ktorú fyzická osoba pracovala.

Podľa § 420 ods. 2 OZ sa škoda považuje za spôsobenú právnickou osobou vtedy, ak bola spôsobená pri činnosti právnickej osoby tými, ktorých použila na túto činnosť; tieto osoby sami za spôsobenú škodu nezodpovedajú. Zákon však neobsahuje výslovnú úpravu pre prípad spôsobenia nemajetkovej ujmy.

Na základe analógie NS SR vyslovil, že za nemajetkovú ujmu spôsobenú právnickou osobou treba považovať (analogicky) ujmu spôsobenú osobami, ktoré právnická osoba použila pri svojej činnosti.

NS SR sa teda odklonil od textu § 420 OZ a nad rámec jeho znenia použil tam vyjadrené pravidlo na iný obdobný prípad, na ktorý sa § 420 OZ podľa svojho textu nevzťahuje. Prípustnosť analógie oprel o § 853 ods. 1 OZ

Rozsudok NS ČR, sp. zn. 28 Cdo 2304/2011 (Prípustnosť teleologickej redukcie)

Teleologickú redukciu zas použil NS ČR napríklad pri posudzovaní § 15 ods. 1 zákona o združovaní občanov. [10] Podľa tohto ustanovenia môže člen občianskeho združenia napadnúť na súde rozhodnutie orgánu združenia, ktoré považuje za nezákonné alebo odporujúce stanovám.

Z účelu zákona (zaručiť spolkovú autonómiu a ochrániť ju pred zásahmi štátnych orgánov a súdov) však NS ČR vyvodil teleologickou redukciou, že súdnemu prieskumu nepodlieha každé jedno rozhodnutie orgánov združenia, ale len také, ktoré predstavuje významný zásah do práv člena.

Hoci z textu zákona vyplýva, že prieskumu môže podliehať akékoľvek rozhodnutie orgánov združenia, NS ČR sa od textu odklonil za použitia teleologickej redukcie.

Opäť aj toto rozhodnutie odkazuje na iné rozhodnutia, ktoré takisto pripúšťajú použitie teleologickej redukcie.

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 341/2007 (Prípustnosť odklonu od textu zákona)

Ako sme uviedli, pri dotváraní práva cestou analógie alebo inak súd ide nad rámec textu zákona. Súd sa odkláňa od textu zákona, aby zachoval účel zákona. Možnosť tohto odklonu je takisto v judikatúre univerzálne uznávaná, čo potvrdzuje prípustnosť sudcovskej tvorby práva.

Za všetky rozhodnutia uvádzame aspoň nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 341/2007:

„Súd (...) nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (...) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov.“Záložka

Zhrnutie

Nemôže byť najmenších pochybností o tom, že sudcovské dotváranie práva je prípustné, vrátane jeho nástrojov (analógie, teleologickej redukcie a aplikácie základných zásad). Takéto dotváranie výslovne predpokladá zákon, pripúšťa (a aby nedošlo k denegatio iustitiae aj vyžaduje) judikatúra a teoreticky vymedzuje právna doktrína.

Predpoklady pre dotváranie práva (pojem právnej medzery)

Predpokladom pre dotváranie práva je to, že v právnom predpise sa nachádza medzera. Medzera predstavuje nezamýšľanú neúplnosť právneho predpisu. [11]

Pri medzerách v právnom predpise ide teda o absenciu právnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele zákonodarcu alebo celkový kontext zákona táto právna úprava (toto špecifické pravidlo) legitímne očakávaná.[12]

Vznik medzery

Medzery v právnych predpisoch vznikajú z rôznych dôvodov. Rozlišujeme ich na medzery počiatočné a dodatočné.

Počiatočné medzery sú prítomné v právnom predpise už od momentu jeho prijatia. Môžu byť nevedomé (zákonodarca opomenul v predpise riešiť určitú právnu otázku) alebo zámerné (zákonodarca zámerne neupravil určitú otázku, pretože jej riešenie chcel prenechať súdnej a aplikačnej praxi).

Dodatočné právne medzery vznikajú v dôsledku spoločenského, hospodárskeho a technického vývoja, keď sa v dôsledku vývoja objaví otázka, na ktorú zákonodarca nemohol pomýšľať pri prijatí predpisu alebo keď riešenie prijaté zákonodarcom v dôsledku spoločenského vývoja zastará.

Medzery v právnom predpise sú nevyhnutnou súčasťou právneho poriadku. Ich vzniku nie je možné zabrániť. Zákonodarca totiž nie je neomylný (dopúšťa sa chýb), nemôže pamätať na všetky situácie, ktoré môžu nastať teraz alebo v budúcnosti a nemôže každú životnú situáciu upraviť do všetkých podrobností. 

Povinnosť dotvoriť právo 

Ak súd pri prejednávaní veci narazí na medzeru (zistí, že právny predpis určitú právnu otázku dôležitú pre rozhodnutie sporu nerieši), nemôže z tohto dôvodu odmietnuť vec prejednať. Je preto jeho úlohou, aby medzeru vyplnil dotvorením práva. Sudcovské dotváranie práva je metódou na vypĺňanie medzier v právnom predpise.

Postup súdu pri dotváraní práva

Ako už sme uviedli, nástrojmi na dotvorenie práva sú:

  • analógia;
  • teleologická redukcia;
  • aplikácia všeobecných zásad zákona (právneho poriadku).

Základné zásady dotvárania práva

Pri dotváraní práva pomocou vyššie uvedených nástrojov je potrebné dodržať základné zásady, ktorými sú:

  • zásada účelnosti,
  • zásada hodnotovej bezrozpornosti. [13]

Zásada účelnosti. Táto zásada vychádza z toho, že právne predpisy nie sú iba bezduchým textom, ktorý vymenúva práva a povinnosti, ale že sa tým sleduje určitý účel a racionálny (praktický) zmysel. Preto situáciu, ktorá nie je v zákone výslovne upravená, treba riešiť tak, aby bol zachovaný (dodržaný) účel už existujúcich právnych predpisov.

Zásada hodnotovej bezrozpornosti. Táto zásada znamená, že medzeru v jazykovom znení zákona treba dotvoriť tak, aby nevznikol hodnotový rozpor s už existujúcim ustanovením zákona, ktorý upravuje podobný prípad a ktorý chráni rovnakú (podobnú) hodnotu, aká má byť chránená aj v novom (dotváranom) prípade.

Záver

Sudcovská tvorba práva predstavuje štandardný nástroj, ktorý súdy môžu (a dokonca musia) používať. Je namieste všade tam, kde právny predpis určitú právnu otázku ponecháva neriešenú. Zákony totiž (rovnako ako ľudia, ktorí ich tvoria), nie sú dokonalé.

V takom prípade musí súd (aby sa nedopustil denegatio iustitiae) právo dotvoriť. Môže pritom použiť analógiu, teleologickú redukciu alebo základné zásady právneho poriadku. Musí však rešpektovať účel zákona a hodnotovú bezrozpornosť právneho poriadku ako celku.

Relevans

Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.

Dvořákovo nábrežie 8/A

811 02 Bratislava

Tel.: +421 2 323 54 602

Fax: +421 2 594 18 115

e-mail: office@relevans.sk

PFR 2020_sporová

 [1]     Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 79.

[2]     Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP”).

[3]     Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 46/2015, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení pod č. 32/2015.

[4]     Palandt O., Bassenge, P., et al. Bürgerliches Gesetzbuch: mit Nebengesetzen, (…). 72., neubearbeitete Auflage. München: Beck, 2013. ISBN 9783406630002.

[5]     Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ”).

[6]     Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ”).

[7]     Zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

[8]     Ústavný súd SR odkazuje napr. na tieto zdroje:

  • Melzer F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 78 a 79;

  • Kelsen, H. General Theory of Law and State. Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 147 až 149;

  • Larenz, K. Methodenlehre der Rechtswissenschaft. Sechste, neubearbeitete auflage. Berlin, Heidelberg, New York: Springer-Verlag, 1991, s. 375;

  • Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 71 a 72;

  • Rozhodnutie nemeckého Spolkového ústavného súdu sp. zn. 1 BvR 1631/08 z 30.08.2010, bod 64.

[9]     Rozhodnutie odkazuje napr. na nálezy Ústavného súdu ČR, sp. zn. Pl. ÚS 36/01,  sp. zn. Pl. ÚS 3/06, sp. zn. I. ÚS 318/06, na rozhodnutia NS ČR, sp. zn. 28 Cdo 2670/2012 a sp. zn. 32 Cdo 2309/2011 a na literatúru: Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 228.

[10]    Zákon č. 83/1990 Sb. o sdružování občanů v znení neskorších predpisov.

[11]    Pozri BGB PALANDT. Einl Rn 55.

[12]    Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 46/2015, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení pod č. 32/2015.

[13]    Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 217.


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk