12.6.2018
ID: 4107upozornenie pre užívateľov

Kde sa stala chyba?

6ede202649c16380685c1a2f880f4579/shutterstock_41491534w.jpg
Zdroj: shutterstock.com

Skúsenosti s plnením do súdnej úschovy boli vždy skôr ojedinelé, napriek tomu má tento inštitút svoje opodstatnenie. Posledná rekodifikácia procesného práva ho v záujme odľahčenia súdov preniesla do kompetencie notárov. Z praktického hľadiska sa tým stal nedostupným. #notar #solucnauschova

 
 Nitschneider a Partners
 
Solučná úschova, alebo plnenie do súdnej úschovy, predstavuje tradičný právny inštitút, zahrnutý do Občianskeho zákonníka už v roku 1992 a zachovaný v nezmenenej podobe až do veľkej rekodifikácie procesného práva v roku 2015. „Ak dlžník nemôže splniť svoj záväzok veriteľovi, pretože veriteľ je neprítomný alebo je v omeškaní alebo ak dlžník má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo veriteľa nepozná, nastávajú účinky splnenia záväzku, ak jeho predmet uloží do „úradnej úschovy“.

Na hmotnoprávnu úpravu nadväzovala procesná úprava vtedajšieho OSP. Vecne a miestne príslušný súd prijal do súdnej úschovy peniaze za účelom splnenia záväzku, ak návrh obsahoval formálne náležitosti. Formálnou náležitosťou bolo vyhlásenie, že nastala niektorá zo skutočností popísaných vyššie. Súd rozhodol bez pojednávania.

OSP tiež upravoval situáciu, kedy došlo k nezhode medzi osobami, ktoré si robili nárok na zložené peniaze  („...niekto iný, než príjemca, uplatňuje právo na vydanie predmetu úschovy, alebo ak niekto nesúhlasí s vydaním predmetu úschovy príjemcovi.“). V takom prípade súd posudzoval meritum sporu medzi stranami a vydal rozhodnutie. Rozhodol tak napríklad, že ten, kto odporoval vydaniu zložených peňazí, je povinný s ním súhlasiť. Dôležité je upozorniť, že meritum sporu posudzoval súd potom, ako súdna úschova existovala, teda potom, čo peniaze do úschovy prijal.

Rekodifikácia procesného práva sa dotkla hmotnoprávnej úpravy tohto inštitútu len v tom, že nahradila „úradnú úschovu“, výslovne „notárskou úschovou“. Procesne je však inštitút solučnej úschovy podriadený v prvom rade Notárskemu poriadku. Až následne, v prípade vzniku sporu o vyplatenie peňazí, je podriadený Civilnému mimosporovému poriadku.

Z procesného hľadiska je potrebné rozdeliť inštitút solučnej úschovy na dve časti: i) vznik úschovy - t.j. zloženie peňazí do úschovy a ii) vyplatenie peňazí z úschovy. Prvú časť upravuje už spomínaný Notársky poriadok. V prípade druhej časti (vyplatenia peňazí), zákonodarca predpokladá možnosť konfliktu o tom, kto je osobou oprávnenou prijať peniaze z úschovy, a tak podriaďuje tento spor Civilnému mimosporovému poriadku.

Ak niektorá zo sporiacich sa osôb, komu má byť plnené, požiada o vydanie úschovy, upovedomí notár o tejto žiadosti všetky osoby a poučí ich, že ak v stanovenej lehote nepodajú u notára námietky proti vydaniu predmetu úschovy, bude predmet úschovy vydaný v súlade s obsahom žiadosti. O podaných námietkach rozhodne súd.“ Súd vykoná konanie o námietkach a rozhodne o merite sporu. V zásade možno povedať, že ide o úpravu obdobnú dovtedajšiemu OSP .

Aj v časti vzniku solučnej úschovy ide o úpravu obdobnú dovtedajšiemu OSP. Notár prijme do úschovy peniaze na účely splnenia záväzku. „Zložiteľom je ten, kto predmet úschovy u notára zložil na účely splnenia záväzku a vyhlásil, že záväzok nemožno splniť, pretože veriteľ je neprítomný alebo je v omeškaní, alebo že zložiteľ má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo že zložiteľ veriteľa nepozná.

Zdanlivo veľmi obdobná úprava, prenesená len z kompetencie súdov do kompetencie notárov. Realizácia tohto právneho inštitútu v týchto dvoch právnych úpravách je však podľa praktických skúseností úplne rozdielna.

Otestovali sme daný inštitút z pozície zložiteľa v dvoch prípadoch.

Podľa pôvodnej právnej úpravy sme podali na vecne a mieste príslušný súd návrh, ktorý obsahoval vyhlásenie, že vzhľadom na prebiehajúci dedičský spor, dlžník (zložiteľ) nevie, komu má plniť svoj splatný peňažný záväzok. Boli splnené všetky formálne náležitosti. Súd na oplátku zaslal číslo účtu, kam boli peniaze do súdnej úschovy zložené. Záležitosť pre dlžníka uspokojivo a rýchlo vyriešená.

V druhom prípade išlo rovnako o situáciu vyvolanú dedičským sporom. Dlžník vzhľadom na spor medzi oprávneným dedičom a nepravým dedičom nevedel, komu z nich má peniaze vyplatiť, nakoľko si obaja  vyplatenie nárokovali a dohoda medzi nimi nebola možná. Pre dokreslenie situácie z vecného hľadiska uvedieme, že na základe právoplatného dedičského rozhodnutia sa dedič, ktorý  dedil v tretej dedičskej skupine, domáhal vyplatenia sumy od dlžníka. V rovnakom čase sa však prihlásil pravý dedič (syn poručiteľa) a rovnako si uplatňoval nárok na vyplatenie peňazí z dedičstva.

Dlžník postupoval zodpovedne, posudzoval celú situáciu v záujme riadneho a včasného splnenia svojej povinnosti, v záujme predchádzania škodám a dodržania pravidiel riadneho hospodára. Navyše aj z ekonomických, účtovných a daňových dôvodov potreboval vysporiadať svoj záväzok v riadnom čase. Rozhodol sa preto zložiť peniaze do solučnej úschovy u notára.

Na žiadosť dlžníka notár celú popisovanú situáciu posúdil a usúdil, že dôvod na zloženie peňazí do solučnej úschovy nie je. Notár bol právneho názoru, že pokiaľ existuje právoplatné dedičské rozhodnutie, tak má dlžník plniť nepravému dedičovi. Domnievame sa však, že takéto posudzovanie merita veci nie je v danom prípade zo strany notára namieste. Notár nie je oprávnený skúmať mieru a opodstatnenosť zložiteľových pochýb. Napriek tomu sa tak v praxi deje. Pokiaľ zložiteľ uskutoční formálne vyhlásenie o dôvodnej nemožnosti splniť svoj záväzok, notár by mu mal vyhovieť. Z právnej úpravy jasne vyplýva, že posudzovanie merita sporu medzi stranami požadujúcimi vyplatenie peňazí  z úschovy má byť riešené až ex post (po vzniku úschovy), a to súdom.

Ponúka sa potom otázka, akú zodpovednosť v takom prípade preberá notár (alebo jeho koncipient) za právne posúdenie veci samej. Právny názor notára (ani jeho koncipienta) nie je úradným rozhodnutím. Neexistuje mechanizmus revízie alebo nápravy. Nešlo by ani o prípadný nesprávny úradný postup. Dlžník sa nemôže neskôr brániť takýmto stanoviskom tak, ako by sa mohol napríklad na základe právoplatného rozhodnutia súdu (nech by už bolo akékoľvek).

Uvádzaný postup notárskeho úradu nie je ojedinelý, potvrdil sa nám v ďalších troch prípadoch. Navyše notárske úrady nie sú pri danom inštitúte spravované miestnou príslušnosťou. Nie sú stanovené lehoty, v ktorých by notári mali konať. Nejde ani o formálne rozhodovanie o návrhoch. Činnosti notárov boli rekodifikáciou procesného práva rozšírené, no nie každý ich úkon má povahu rozhodnutia, resp. prenesenej činnosti súdov tak, ako je to napr. v dedičskom konaní. Aký je potom opravný prostriedok pre notárovo zamietavé stanovisko alebo pre nevykonanie úkonu? Samokontrola stavovskou organizáciou nebude zrejme pre takéto rozšírenie činnosti notárov dostačujúca.

Aj pri prenesení kompetencie súdov na tretie subjekty bolo zrejme nevyhnutné zaoberať sa nadväzujúcou procesnou úpravou, bez ktorej nevieme dostatočne zaručiť dostupnosť práva. Alebo je aj tu potrebné iba zmeniť prístup? Akokoľvek, použitie inštitútu úradnej úschovy, ktorý má slúžiť na zachovanie právnej istoty a predchádzaniu sporov, je tak sťažené, ak nie úplne znemožnené.

Slovami českého klasika: „Nápad jistě dobrý. Výsledky nebyly dobré“.


Zuzana Nitschneiderová



NITSCHNEIDER & PARTNERS,
advokátska kancelária, s.r.o.


Cintorínska 3/A
811 08 Bratislava

Tel.: +421 2 2092 1210
e-mail: office@nitschneider.com


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk