Slovenský právny poriadok dvojice pojmov „partner a partnerka“, „priateľ a priateľka“ a „druh a družka“ takmer nepozná. Kým na jednej strane manželom zákon priznáva jasné práva vyplývajúce z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na druhej strane zákon partnerom, ktorí spolu žijú mimo manželstva, veľkú pozornosť nevenuje. I keď ich vzájomné majetkové vzťahy výslovne neupravuje, neznamená to, že investície do spoločného bývania alebo do majetku partnera zostávajú bez ochrany. Slovenské súdy si s touto situáciou už opakovane poradili prostredníctvom inštitútu bezdôvodného obohatenia a v posledných rokoch sa táto prax ešte viac vyvinula a ustálila.

Dar, pôžička či bezdôvodné obohatenie?

Ak sa bývalí partneri dostanú až pred súd, najčastejšie to býva tak, že ten, čo niečo dal, tvrdí, že išlo o pôžičku, ktorú mu má bývalý partner vrátiť. Naopak, ten, čo počas vzťahu niečo dostal, zväčša tvrdí, že išlo o dar, a teda partner, čo plnil, sa môže domáhať nanajvýš vrátenia daru, s čím sú spojené prísne a zväčša ťažko splniteľné podmienky. Napokon z úvodu už vieme, že súdy neraz posúdili plnenie ako bezdôvodné obohatenie. Ako to teda je a kde sú hranice toho, ktoré plnenie posúdi súd ako dar, pôžičku alebo bezdôvodné obohatenie?

V prvom rade je dôležitý typ plnenia. Pokiaľ napríklad partner dal počas vzťahu svojej bývalej partnerke prsteň alebo náhrdelník, z povahy plnenia nemožno uvažovať o pôžičke, keďže nejde o veci určené podľa druhu, ale o individuálne určenú vec. Súd bude takéto plnenie teda prirodzene vnímať ako dar.[1] Iná situácia môže nastať v prípade peňažného plnenia. V takomto prípade už prichádza do úvahy pôžička, ale aj dar. Rozhodujúce bude preto, kto unesie dôkazné bremeno.

V prípade, ak bývalý partner tvrdí, že mu boli určité peňažné prostriedky darované, musí byť schopný preukázať vôľu plniaceho partnera prenechať mu tieto peňažné prostriedky bezplatne.[2] A zas v prípade, ak bývalý partner tvrdí, že poskytnuté peňažné prostriedky boli pôžičkou, musí byť schopný preukázať aj dohodu medzi partnermi, že peniaze majú byť po uplynutí dohodnutej doby vrátené.[3]

V prípade, ak strany v spore nie sú schopné preukázať, že určité plnenie bolo darom ani že bolo pôžičkou, prichádza na rad posúdenie plnenia ako bezdôvodného obohatenia.

Právny dôvod vzniku bezdôvodného obohatenia

Kľúčová otázka znie: ak partner počas vzťahu investoval do bytu, domu alebo iného majetku svojej polovičky, ide o gesto lásky bez právnych následkov alebo o finančný príspevok, ktorý je možné po rozchode vymáhať späť?

Súdna prax sa priklonila k pragmatickému a pre „ukráteného“ partnera priaznivému riešeniu. Kým vzťah trvá, investícia do spoločného bývania alebo do majetku partnera sa nepovažuje za bezdôvodné obohatenie – má totiž svoj legitímny dôvod, ktorým je práve spoločné spolužitie a budovanie spoločnej budúcnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky tento právny názor formuloval jasne: „[...] keď jedna osoba žijúca v druhovskom pomere s inou osobou investuje do majetku inej osoby z dôvodu spoločného spolužitia (bez manželstva), nejde o bezdôvodné obohatenie, avšak to platí len do momentu zániku spolužitia. Po zániku spolužitia má investujúci druh právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol.“[4]

Situácia sa teda zásadne mení v okamihu rozchodu, resp. zániku spolužitia. Práve vtedy, ako už skôr uviedli aj súdy nižších inštancií, odpadá právny dôvod, pre ktorý bola investícia vynaložená, a investujúcemu partnerovi vzniká právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.[5] Ústavný súd Slovenskej republiky sa touto otázkou zaoberal ešte skôr, pričom vysvetlil, prečo je práve moment rozchodu relevantným okamihom vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zmyslom investície totiž nie je len číre ekonomické zveľadenie majetku, ale aj upevnenie partnerského vzťahu do budúcna.[6] Keď tento zmysel investície padne spolu s ukončením spolužitia, odpadne aj právny dôvod, pre ktorý bola investícia poskytnutá.

Pre klienta to v praxi znamená jednu dôležitú vec: nie je pravda, že investície do partnerovho majetku sú „stratené“ iba preto, že medzi partnermi nebola žiadna formálna zmluva. Rozhodovacia prax počíta s tým, že aj neformálne partnerské vzťahy majú majetkový rozmer a chránia stranu, ktorá do vzťahu vložila viac než len city.

Premlčanie

Dobrá správa o existencii nároku má aj svoje „ale“ – a tým je pomerne krátka premlčacia doba. Práve kvôli tomu, že súdy viažu vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia na moment zániku spolužitia, od tohto okamihu začína plynúť aj premlčacia doba podľa § 107 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“).

Odhliadnuc od existencie objektívnych premlčacích dôb, ktorých aplikácia v týchto prípadoch len ťažko prichádza do úvahy to v praxi znamená, že „ukrátený“ partner má dva (2) roky od momentu rozchodu, resp. zániku partnerského spolužitia na to, aby sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, resp. toho, čo investoval do majetku bývalého partnera s víziou spoločnej budúcnosti. V opačnom prípade môže bývalý partner, ktorý sa obohatil, úspešne namietať premlčanie nároku.

Bežné náklady partnerského spolužitia alebo len investície do majetku partnera?

Treba však pamätať na to, že nie každé euro vložené do spoločného života je automaticky vymáhateľné, a to najmä z praktických dôvodov. Súdy nepriamo naznačujú, že rozlišujú medzi dvoma (2) kategóriami plnení, a tento rozdiel je v praxi mimoriadne dôležitý.

Bežné náklady partnerského spolužitia – teda napríklad nákup potravín, platby za energie, internet a podobne – sa spravidla nepovažujú za bezdôvodné obohatenie, ktoré možno po rozchode vymáhať. Ide obvykle o vzájomný a v podstate rovnocenný príspevok oboch partnerov na ich spoločné fungovanie, pri ktorom sú uspokojované potreby oboch partnerov a žiadny z nich sa na úkor druhého neobohatí v takej miere, ktorú by bolo možné hodnoverne preukázať, najmä v prípade dlhšie trvajúceho vzťahu. To samozrejme platí, ak bežné náklady partnerského spolužitia znášajú obaja partneri viac-menej rovnocenne a nie výlučne iba jeden z nich, keď by bezdôvodné obohatenie teoreticky takisto prichádzalo do úvahy.

Naproti tomu spomínané priame investície do majetku partnera – napríklad prispievanie na splátky hypotéky viazanej na nehnuteľnosť vo výlučnom vlastníctve jedného z partnerov alebo do rekonštrukcie takejto nehnuteľnosti, ktorá reálne zvýšila jej hodnotu, prípadne priame a úplné financovanie veci (auta, pozemku, bytu) vo výlučnom vlastníctve len jedného z partnerov – majú úplne inú povahu. Tieto prostriedky reálne a väčšinou aj preukázateľne zhodnotili majetok druhej strany a po rozchode sa tohto zhodnotenia možno domáhať práve prostredníctvom vydania bezdôvodného obohatenia.

Práve táto hranica medzi „bežným životom vo dvojici“ a „investíciou do cudzieho majetku“ je v praxi najčastejším predmetom sporu a vyžaduje si dôkladné dokazovanie – výpismi z účtu, faktúrami, svedeckými výpoveďami či napríklad znaleckým posudkom o zhodnotení nehnuteľnosti druhého partnera.

Praktickým problémom týchto sporov býva skôr dôkazná núdza než samotné právne posúdenie – po rokoch spolužitia je často ťažké preukázať, čo bolo konkrétne účelom platby, pričom súdy vyžadujú hodnoverné preukázanie toho, na čo konkrétne boli peniaze použité, a nie len všeobecné tvrdenie o „investovaní do cudzieho majetku“.

Podielové spoluvlastníctvo vs. bezdôvodné obohatenie

Nie je vylúčené, aby sa partneri počas vzťahu dohodli, a to aj konkludentne, že sa napríklad stanú spoluvlastníkmi domu, ktorý spoločne stavali a v ktorom plánovali spoločne žiť a založiť si rodinu predtým, ako sa ich vzťah rozpadol. Takáto dohoda môže založiť podielové spoluvlastníctvo oboch partnerov na takomto dome. Jej existenciu je však opäť potrebné riadne preukázať.[7]

Uvedené však platí len v prípade originárneho nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – teda napríklad spomínaná spoločná výstavba domu. V prípade derivátneho nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam – teda napríklad kúpa nehnuteľnosti od bývalého vlastníka – takáto situácia  neprichádza do úvahy, a to ani v prípade, ak na kúpu nehnuteľnosti druhý partner poskytol finančné prostriedky.

Poskytnutie peňažných prostriedkov nezakladá spoluvlastnícke právo k takto nadobudnutej nehnuteľnosti a vlastníkom sa stáva výlučne ten, vo vzťahu ku ktorému bol prevod realizovaný. Poskytnuté peňažné prostriedky budú zásadne považované za investíciu do cudzieho majetku a môžu byť vymáhané titulom bezdôvodného obohatenia, avšak nezakladajú spoluvlastníctvo nehnuteľnosti.[8]

Zhrnutie

Rozchod nezosobášeného páru teda nie je len citová, ale častokrát aj majetková záležitosť. Ak ste počas partnerského vzťahu prispeli na majetok, ktorý patrí druhej strane, zákon aj judikatúra vám poskytujú nástroj, ako sa domôcť späť aspoň časti vloženej hodnoty – no s pomerne prísnym a krátkym časovým limitom. Vzhľadom na to, že úspech takéhoto nároku závisí od správneho posúdenia charakteru jednotlivých plnení, presného stanovenia momentu rozchodu a najmä od kvalitného dokazovania, odporúčame túto situáciu neponechať náhode, ale obrátiť sa na právnika.

Na záver by sme ešte doplnili, že sme názoru, že nie je vylúčené, aby partneri počas vzťahu uzavreli, a to aj len ústne alebo konkludentne, dohodu o spoločnom hospodárení, resp. podieľaní sa na spoločnom fungovaní. Ak je takáto dohoda dostatočne určitá, zrozumiteľná, nie je v rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi a predovšetkým jej existencia je preukázateľná, môže po rozchode zakladať určité nároky medzi bývalými partnermi vyplývajúce z tohto záväzkového vzťahu.