22.6.2018
ID: 4118upozornenie pre užívateľov

Využitie inštitútov pracovného práva v zmluve o výkone funkcie štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti

23cde72b3724d0d23e1ef3a3819d9eef/shutterstock_417877906_w.jpg
Zdroj: shutterstock.com

Obsahom nasledujúceho článku je stručná sumarizácia aktuálneho stavu a zamyslenie sa nad optimálnym riešením vzťahov štatutárnych orgánov obchodných spoločností z pohľadu charakteru výkonu funkcie ako plnenia si povinností voči spoločnosti a zároveň z pohľadu ich práv a nárokov voči spoločnosti.

 
Rödl & Partner
 
Aj keď sa môže zdať, že právna úprava je v tejto oblasti jednoznačná, bohatá súdna prax reflektujúca využívanie pracovnoprávnych predpisov na vzťah štatutárnych orgánov a obchodných spoločností hovorí o opaku. S prihliadnutím na skutočnosť, že právne predpisy by mali reflektovať potreby spoločnosti, je možné domnievať sa, že časom príde k úprave vzťahov štatutárnych orgánov a obchodných spoločností. Najmä s prihliadnutím na stále sa zvyšujúce požiadavky inkorporovať pracovnoprávne inštitúty do zmlúv o výkone funkcie.

Z dikcie ustanovenia § 66 ObZ vyplýva, že úprava vzťahu medzi členom štatutárneho orgánu a spoločnosťou sa riadi zmluvou o výkone funkcie, respektíve primárne ustanoveniami § 566 až 576 ObZ o mandátnej zmluve, avšak zároveň zmluvná sloboda, ktorá tvorí imanentnú súčasť princípov obchodného práva ponecháva veľký priestor na posúvanie právnych limitov („ak zo zmluvy o výkone funkcie uzatvorenej medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom, ak bola zmluva o výkone funkcie uzavretá alebo zo zákona nevyplýva iné určenie práv a povinností“.).  Práve absencia striktnejšej úpravy vzťahu medzi členom štatutárneho orgánu a obchodnou spoločnosťou v Obchodnom zákonníku naviedla prax k využívaniu inštitútov pracovného práva, ktorých využívanie sa v dnešnej dobe pri kreovaní zmluvy o výkone funkcie považuje za prípustné, respektíve až žiadúce. Takýto stav je logickým vyústením okolností, kde v mnohých prípadoch členovia štatutárnych orgánov vykonávajú svoju činnosť v obchodných spoločnostiach za rovnakých podmienok ako zamestnanci. Majú určenú pracovnú dobu, respektíve dobu počas ktorej musia byť spoločnosti k dispozícií, dovolenku, požívajú rovnaké benefity ako zamestnanci spoločnosti

Využívanie inštitútov pracovného práva však neznamená automatické podriadenie tohto vzťahu pod režim zákonníka práce, ktorý by mnohí členovia štatutárnych orgánov privítali, najmä s prihliadnutím na široký diapazón práv zamestnancov, ktorý Zákonník práce a iné vnútroštátne ako aj medzinárodné právne predpisy týmto priznávajú.

Nemožnosť subsumovať výkon funkcie člena štatutárneho orgánu pod režim pracovného práva je spôsobený najmä samotnou povahou predmetu pracovného práva ako aj povahou pracovnoprávnych vzťahov.  Právna teória vymedzila predmet pracovného práva ako „úpravu právnych vzťahov spätých s výkonom závislej práce a vzťahov, ktoré súvisia s výkonom závislej práce.“

Z vyššie uvedeného vymedzenia predmetu pracovného práca je zrejmé, že jedným z hlavných determinantov toho, či sa jedná o vzťah regulovaný normami pracovného práva alebo nie, je otázka, či je možné istú prácu špecifikovať ako závislú. Táto skutočnosť vyplýva aj z vymedzenia osobnej pôsobnosti Zákonníka práce, ktorú je možné určiť ako „úpravu právneho postavenia zamestnanca a zamestnávateľa pri výkone závislej práce.“  Bazálnym indikátorom pojmu závislá práca je princíp subordinácie, inkorporovaný do vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa, a povinnosť zamestnanca na osobný výkon práce v rozsahu určenom zamestnávateľom. Právna povinnosť zamestnanca „poslúchať“ svojho zamestnávateľa, plniť jeho pokyny, spoluurčuje charakteristiku samotnej podstaty pracovného pomeru. Osobná podriadenosť zamestnanca zamestnávateľovi sa považuje v doterajšom historickom vývoji pracovného práva za prvý podstatný obsahový prvok pri vymedzení pojmu zamestnanec.

Princíp subordinácie, ktorý je nevyhnutný pre existenciu pracovnoprávneho vzťahu, nie je však možné aplikovať na fungovanie štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti. V rámci usporiadania vzťahov v obchodných spoločnostiach neexistuje fyzická osoba alebo orgán, ktorý by bol absolútne funkčne nadriadený štatutárnemu orgánu pri výkone jeho funkcie a ktorý by bol oprávnený dávať mu pokyny, respektíve určovať pracovnú náplň konateľa spoločnosti, a to napriek tomu, že Obchodný zákonník jasne označuje valné zhromaždenie v spoločnosti s ručením obmedzeným ako „najvyšší orgán spoločnosti“. Je zrejmé, že postavenie štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti nemôže byť zmenené ani v prípade, ak je časť jeho kompetencií delegovaná na iné orgány alebo fyzické osoby v rámci štruktúry obchodnej spoločnosti. S týmto názorom sa stotožnil aj Najvyšší súd ČR, ktorý ho potvrdil v Rozsudku, sp.zn. 21Cdo/3613/2015 zo dňa 19.01.2017

Aj napriek skutočnosti, že sa predošlý výklad zdá ako logický a má oporu v mnohých rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít, však nie je možné povedať, že by judikatúra bola v týchto otázkach jednotná. Ústavný súd Českej republiky v Náleze, sp.zn. I. ÚS 190/15 zo dňa 13.09.2016, konštatoval, že „Zákonník práce síce definuje právne vzťahy, ktoré sa vždy spravujú zákonníkom práce, ale súčasne nebráni tomu, aby si aj v iných prípadoch zmluvné strany zvolili režim Zákonníka práce.“ Takáto interpretácia by, v spojení s autonómiou vôle v súkromnom práve, mohla indikovať možnosť zvoliť si režim zákonníka práce pre úpravu zmlúv o výkone funkcie člena štatutárneho orgánu.  

V rámci autonómie vôle zmluvných strán môže prísť k precizovaniu predmetu zmluvy, zmene jej názvu, či k odchýleniu sa od dispozitívnych ustanovení zákona, avšak predmet zmluvy bude vždy determinovaný jeho obsahom.  V tejto súvislosti poukazujeme na ustanovenia, upravujúce simulované a disimulované právne úkony, nakoľko si dovolíme tvrdiť, že pri využití autonómie vôle smerujúcej k voľbe režimu Zákonníka práce pri uzatváraní zmluvy o výkone funkcie, by bola zmluva považovaná za zastieraný právny úkon, ipso facto neplatná pre nedostatok skutočnej vôle a nahradená právnym úkonom, ktorý zodpovedá vôli účastníkov.

V tejto súvislosti je možné spomenúť aj Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Dita Danosa proti LKB Lízings SIA zo dňa 11.11.2010, ktorý konštatoval, že pre účely ochrany tehotných žien je aj konateľku spoločnosti možné považovať za „pracovníčku“ (vhodnejšie sa nám javí pojem „zamestnankyňa“). Treba poukázať na skutočnosť, že sa jednalo o veľmi špecifický prípad, avšak týmto rozhodnutím potvrdil Súdny dvor EÚ potrebu posilnenia práv štatutárnych orgánov obchodných spoločností.

Prax teda prináša aj naďalej potrebu zaoberať sa vzťahmi a postavením štatutárneho orgánu voči obchodnej spoločnosti. Jedným z možných riešení de lege ferenda môže byť inšpirovať sa už existujúcou právnou úpravou, ktorú nájdeme v právnom poriadku Spolkovej republiky Nemecko. Pracovná zmluva v nemeckej právnej praxi označovaná ako Dienstvertrag, respektíve v Rakúsku ako freier Dienstvertrag, čiže voľná služobná zmluva je určená na úpravu pracovných vzťahov, v ktorých sa povinná osoba zaväzuje vykonávať činnosti vyplývajúce zo zmluvy samostatne a nezávisle. Zmluvný vzťah síce determinuje okruh činností, ktoré povinná osoba vykonáva ale zároveň nevytvára vzťah subordinácie ako ho poznáme z pracovnoprávnych vzťahov. Pri takomto riešení by si štatutárny orgán spoločnosti jednak zachoval postavenie vyplývajúce mu z Obchodného zákonníka a zároveň by bolo možné na neho preniesť čas práv zamestnancov reglementovaných Zákonníkom práce.


Mgr. Tomáš Slivka                                                                           

Mgr. Juraj Köllner


 
Rödl & Partner Advokáti, s. r. o.

Lazaretská 8
811 08 Bratislava 1

Tel.:    +421 2 57 20 04 44
Fax:    +421 2 52 73 36 43
e-mail:    ra.bratislava‎@‎roedl.sk


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk