Prípad sa týka prehliadky priestorov notárskeho úradu a pridružených nebytových priestorov, ku ktorej došlo 4. augusta 2021 v rámci trestného konania vedeného proti sťažovateľovi na základe obvinenia zo spáchania pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu sprenevery. Sťažovateľ sa mal zločinu dopustiť tým, že finančné prostriedky, ktoré mu boli zverené ako notárovi do úschovy, prevádzal na iné bankové účty v úmysle použiť ich na súkromné účely alebo na výplatu iných notárskych úschov. Prehliadka bola vykonaná na základe predchádzajúceho písomného súhlasu prokurátorky, ktorý bol odôvodnený podozrením, že v priestoroch úradu sa nachádzajú veci dôležité pre trestné konanie, najmä listiny potvrdzujúce prevody finančných prostriedkov a výpočtová technika slúžiaca na tieto prevody. Pri prehliadke boli zaistené počítače a dátové nosiče, ktoré boli priamo na mieste odovzdané prítomnému znalcovi z Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru Slovenskej republiky za účelom znaleckého skúmania. Zaistené predmety boli 19. októbra 2021 vyšetrovateľom vrátené sťažovateľovej rodine. Sťažovateľ sa na ESĽP sťažoval na porušenie jeho práva na rešpektovanie súkromného života (článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ku ktorému malo dôjsť tým, že prehliadka jeho úradu a pridružených priestorov a zaistenie elektroniky neboli nariadené súdom. Tvrdil, že v čase vykonania prehliadky, ani po jej skončení, nemal k dispozícii žiadny prostriedok, ktorý by mu umožnil dosiahnuť súdny prieskum jej zákonnosti a opodstatnenosti a v dôsledku toho ani dosiahnuť odškodnenie za zásah do svojich práv, ktorý mu malo vykonanie prehliadky spôsobiť.

ESĽP v rozsudku konštatoval, že zásah v podobe prehliadky priestorov úradu a zaistenia nájdenej elektroniky mal formálny základ vo vnútroštátnom práve. Poukázal na to, že ustanovenia Trestného poriadku platného v čase namietaného zásahu umožňovali vyšetrovacím orgánom vykonať prehliadku a zaistenie v nebytových priestoroch v počiatočnom štádiu trestného konania bez predchádzajúceho súdneho povolenia na základe príkazu na prehliadku vydaného vyšetrovateľom a schváleného prokurátorom. ESĽP v tejto súvislosti konštatoval, že prokurátor nemá nezávislé postavenie porovnateľné s postavením nezávislého súdu a procesné možnosti sťažovateľa napadnúť trestné rozkazy alebo akýkoľvek aspekt ich vykonania v trestnom konaní proti nemu v danom čase mu neposkytovali priamy vplyv na ochranu jeho práva na rešpektovanie jeho súkromného života a obydlia.

ESĽP sa preto domnieval, že právo sťažovateľa bolo porušené tým, že neexistoval predchádzajúci súdny príkaz a žiadna možnosť získať účinnú následnú súdnu kontrolu rozhodnutia o nariadení prehliadky, alebo spôsobu jej vykonania. Situáciu v tomto prípade zhoršovala skutočnosť, že prehliadky sa uskutočnili v priestoroch notárskeho úradu, ktorý súvisí s úlohami notára pri výkone spravodlivosti a s ochranou práv jeho klientov. ESĽP však s uspokojením konštatoval, že ustanovenia Trestného poriadku upravujúce prehliadky nebytových priestorov boli zmenené zákonom č. 40/2024 Z. z. s účinnosťou od 15. marca 2024 v tom zmysle, že na vykonanie prehliadky týchto priestoroch je potrebný predchádzajúci súdny príkaz, príp. dodatočné súdne schválenie. ESĽP dospel k názoru, že hoci v slovenskom práve existoval všeobecný základ pre napadnuté opatrenie, v sťažovateľovom prípade neexistovali dostatočné záruky jeho práva na rešpektovanie súkromného života a obydlia pred alebo po prehliadke a zaistení. Došlo preto k porušeniu tohto práva. ESĽP sťažovateľovi priznal 5 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 7 580,90 eur ako náhradu výdavkov a nákladov na konanie.

 

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR