18.4.2019
ID: 4463upozornenie pre užívateľov

Cezhraničné dedenie – teória a prax

Potreba úpravy dedenia na úrovni Európskej únie vznikla prirodzeným vývojom spoločnosti. „Občania Európskej únie“ sa voľne pohybujú, podnikajú, pracujú a nadobúdajú majetok, či už hnuteľný alebo nehnuteľný. V prípade úmrtia sa pozostalí pred prijatím Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 o právomoci, rozhodnom práce, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej ako „nariadenie o cezhraničných dedičstvách“) borili s administratívnymi problémami nielen v jednom štáte.

Nariadenie o cezhraničných dedičstvách si dalo za cieľ zjednodušiť proces dedenia v rámci Európskej únie. Nariadenie o cezhraničných dedičstvách zabezpečuje, aby sa celé dedičstvo, teda hnuteľný a aj nehnuteľný majetok poručiteľa prejednalo jednotne, podľa jedného práva a orgánom jedného štátu.

Právny stav pred prijatím Nariadenia

Slovenská právna úprava sa nachádza v platnom a účinnom zákone č. 97/19636 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Podľa tejto právnej úpravy sa dedičstvo v zásade bude prejednávať podľa právneho poriadku štátu, ktorého bol zosnulý občanom v čase svojej smrti. Znamená to, že slovenský súd / notár prejedná dedičstvo po občanovi Slovenskej republiky. Ak občan Slovenskej republike žil v cudzine, je prejednanie slovenským orgánom podmienené skutočnosťou, či sa majetok nachádzajúci sa v cudzine vydáva slovenským orgánom alebo či cudzí štát priznáva rozhodnutiam slovenských justičných orgánov právne následky.

Slovenský súd prejedná dedičstvo po cudzincovi, ktoré je v Slovenskej republike,

  • ak štát, ktorého je poručiteľ príslušníkom, ani nevydáva dedičstvo slovenských občanov slovenským súdom, ani nepriznáva ich rozhodnutiam právne následky, alebo ak cudzí štát odmietne zaoberať sa dedičstvom alebo ak sa nevyjadrí, alebo
  • ak tu mal poručiteľ bydlisko a ak žiada o to dedič, ktorý sa tu zdržuje,
  • vždy, ak ide o nehnuteľnosti ležiace na území Slovenskej republiky.
Aplikuje sa teda jeden právny poriadok a nevzniká žiadna komplikovaná situácia pre pozostalých, ale ani pre orgány prejednávajúce dedičstvo. Vyššie uvedená právna úprava je stále platná a účinná a bude sa aplikovať v prípadoch kedy občan Slovenskej republiky mal majetok v zahraničí mimo krajín EÚ alebo ak cudzinec, ktorý nie je občanom členského štátu EÚ vlastnil nehnuteľnosť na území SR. Môže teda nastať situácia, že pozostalí budú musieť absolvovať dve alebo tri dedičské konania v rôznych štátoch, za použitia rôznych právnych poriadkov a pravidiel.

Po prijatí a nadobudnutí účinnosti nariadenia o cezhraničných dedičstvách by sa situácia pre dedičov mala zjednodušiť. Je to však naozaj tak?

Právny stav po nariadení – nariadenie sa vzťahuje na dedenie po osobách ktoré zomreli po 16.8.2015

Podľa článku 4 nariadenia, právomoc  konať  vo  veci  celého  dedičstva  majú  súdy  členského štátu,  v  ktorom  mal  zosnulý  obvyklý  pobyt  v  čase  smrti. Znamená to, že jeden notár (alebo iný poverený štátny orgán) prejedná kompletne všetok majetok poručiteľa, podľa práva štátu pod ktorý daný orgán spadá. Uvedené platí za predpokladu, že nedošlo k platnej voľbe práva, to znamená, žer poručiteľ si pred smrťou nezvolil iné rozhodné právo, podľa ktorého sa má dedičstvo prejednať. Rozhodujúce teda bude určiť obvyklý pobyt v čase smrti.

Z recitálu nariadenia: Orgán konajúci v dedičskej veci by mal na účely určenia obvyklého pobytu celkovo posúdiť okolnosti života zosnulého počas rokov pred jeho úmrtím a v čase jeho smrti a zohľadniť všetky relevantné skutkové prvky, najmä trvanie a pravidelnosť prítomnosti zosnulého v dotknutom štáte, ako aj podmienky a dôvody tejto prítomnosti. Takto určený obvyklý pobyt by mal preukazovať úzku a stabilnú väzbu s dotknutým štátom. Ak zosnulý z pracovných alebo ekonomických dôvodov odišiel žiť do zahraničia s cieľom pracovať tam, a to aj na dlhý čas, ale zachoval si úzku a stabilnú väzbu na svoj štát pôvodu, stále by sa za obvyklý pobyt zosnulého mohol považovať štát pôvodu zosnulého, v ktorom sa nachádzalo centrum jeho rodinného a spoločenského života. Iný zložitý prípad môže nastať, ak zosnulý striedavo žil vo viacerých štátoch alebo ak cestoval z jedného štátu do druhého bez toho, aby sa trvale usadil v ktoromkoľvek z nich. Ak bol zosnulý štátnym príslušníkom jedného z týchto štátov alebo mal svoj hlavný majetok v jednom z týchto štátov, jeho štátna príslušnosť alebo umiestnenie tohto majetku by mohli byť osobitným faktorom pri celkovom posúdení všetkých skutkových okolností.

Napriek vyššie uvedenému sa v praxi vyskytujú prípady, kedy je veľmi ťažké určiť obvyklý pobyt. Určenie obvyklého pobytu prináleží notárovi. V prípade úmrtia osoby súd poverí notára prejednaním dedičstva. V praxi dochádza k prípadom, že prejednanie dedičstva je pridelené dvom rôznym notárom v rôznych štátoch. V takomto prípade je rozhodujúci dátum začatia konania. Orgán, ktorý začal konať ako prvý je povinný rozhodnúť o tom, či sa cíti alebo necíti byť príslušným na rozhodovanie v danej veci. Len v prípade, že sa cíti byť nepríslušným (článok 10 nariadenia) odovzdá vec na konanie orgánu, ktorý začal konať ako druhý.

Ako príklad možno uviesť úmrtie rakúskeho štátneho občana, ktorý zomrel na území SR. V tomto prípade začal konať slovenský súd a slovenský notár prijal vec na prejednanie a cítil sa byť príslušným v danej veci rozhodnúť. Rakúsky štátny občan žil približne dva roky pred smrťou na Slovensku, mal tu príbuzných, ktorý sa o neho starali. Zároveň sa však všetok majetok, okrem jedného bankového účtu, nachádzal v Rakúsku, a to vrátane viacerých nehnuteľností. Okrem toho bol poručiteľom aj poberateľom dôchodku z Rakúska. Okrem príbuzných na Slovensku, v Rakúsku žila jeho dcéra. Časť života poručiteľ prežil v Bulharsku, veľkú časť v Rakúsku a časť na Slovensku. V posledných rokoch bolo skutočne centrum záujmu poručiteľa na Slovensku. Ak ale bolo účelom nariadenia zjednodušiť situáciu pre dedičov, je otázne či sa tak stalo v danom prípade.
 
Výsledkom dedičského konania je v prípade konania podľa slovenských právnych predpisov osvedčenie o dedičstve, pričom dedič môže požiadať aj o vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve (článok 62 a nasledujúce nariadenia). Na Slovensku vydáva európske osvedčenie o dedičstve notár, ktorý dedičstvo prejednal. Na základe tohto dokumentu môžu dedičia uplatňovať a vykonávať svoje práva v ňom uvedené aj v iných členských štátoch. Európske osvedčenie o dedičstve má účinky vo všetkých členských štátoch bez potreby osobitného konania a je platnou písomnosťou na zapísanie majetku v registri členského štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza. Znamená to, že na základe európskeho osvedčenia o dedičstve vydanom slovenským notárom, rakúsky kataster nehnuteľností zapíše dedičov ako vlastníkov majetku a rakúska banka vydá prostriedky v nej vedené na meno poručiteľa. Nie je potrebné žiadne ďalšie uznanie európskeho osvedčenia o dedičstve zo strany rakúskych subjektov.    
Sapáková
Mgr. Jana Sapáková, LL.M.Eur.,
Vedúca advokátka


Eversheds Sutherland Dvořák Hager, advokátska kancelária, s.r.o.

Cintorínska 3/a
811 08 Bratislava

Tel:      +421 232 786 411
E-mail: jana.sapakova@eversheds-sutherland.sk


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk