Vzhľadom k množstvu spoločensko-právnych polemík, viažucich sa k danej téme, je problematika G-komponentu v súčasnosti predmetom množstva súdnych sporov a to na rôznych inštanciách. Súčasný komplexný vývojový trend rozhodovacej súdnej praxe v problematike G-komponentu, prináša advokátska kancelária KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o. čitateľom v nasledovnom článku.

Pre úvodné zorientovanie sa v aktuálnom stave rozhodovacej súdnej praxe, týkajúcej sa problematiky G-komponentu je potrebné uviesť, že táto problematika je predmetom sporov približne od roku 2014, v ktorom skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, iniciovala podanie na Ústavný súd SR s cieľom dosiahnuť vyslovenie nesúladu niektorých častí cenovej vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z. s Ústavou SR. Najmä bolo cieľom tohto podania dosiahnutie vyslovenia protiústavnosti platby zodpovedajúcej G-komponentu.

Ústavný súd SR v náleze sp.zn. PL. ÚS 17/2014 však konštatoval neústavnosť len časti ust. 26 ods. 23 predmetnej cenovej vyhlášky a to v tom zmysle, že úhrada platby G-komponent je ústavne nekonformná len v prípadoch, pokiaľ ju uhrádza výrobca elektrickej energie v prospech prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, pričom vychádzal z toho, že takýto výrobca prístup do distribučnej sústavy reálne nevyužíva. Napriek tomu, že Ústavný súd SR nekonštatoval ústavný rozpor pre samotnú platbu G-komponentu ako takú, tak zo strany značného množstva výrobcov elektrickej energie, začal byť tento vyššie uvedený derogačný nález Ústavného súdu SR interpretovaný tak, že platba G-komponentu je v zásade protiústavná, bez toho, aby boli brané na zreteľ ostatné dôležité právne skutočnosti, vrátane reálneho využívania prístupu zo strany výrobcov. S naznačenou interpretáciu výrobcov elektrickej energie, sa spočiatku stotožňovalo množstvo Okresných a Krajských súdov, ktoré začali prevádzkovateľov distribučných sústav, rozsudkami zaväzovať k vráteniu platby G-komponentu v prospech výrobcov elektrickej energie a to vrátane príslušenstva (taktiež bez toho, aby brali na zreteľ ostatné súvisiace relevantné právne súvislosti).

Prvú podstatnú zmenu do vyššie nastaveného trendu rozhodovacej súdnej praxe, prinieslo uznesenie Najvyššieho súdu SR, so sp.zn. 3Obdo/18/2019 zo dňa 20. novembra 2019, v rámci ktorého sa príslušný senát Najvyššieho súdu SR, začal zaoberať komplexným pohľadom na problematiku G-komponentu, v súvislosti s čím zároveň túto problematiku „rozmenil na drobné“, čiže identifikoval niekoľko parciálnych právnych otázok, ktorých posúdenie a zodpovedanie bolo kľúčové pre posúdenie samotnej (ne)oprávnenosti platieb zodpovedajúcich G-komponentu. Jednou z podstatných parciálnych právnych otázok, ktoré Najvyšší súd SR v uznesení so sp.zn. 3Obdo/18/2019 pomenoval, bola otázka resp. potreba posudzovania časového rámca, v ktorom došlo ku vzniku právneho vzťahu medzi príslušným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a konkrétnym výrobcom elektrickej energie, pričom počiatok tohto právneho vzťahu bolo potrebné v súlade s predmetným právnym názorom Najvyššieho súdu SR, identifikovať ku dňu, kedy došlo medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektrickej energie k uzatvoreniu zmluvy o pripojení. V nadväznosti na uzatvorenie ktorej, bolo výrobné zariadenie konkrétneho výrobcu uvedené do prevádzky, čo v praxi znamená výrobu elektrickej energie a jej dodávku do príslušnej distribučnej sústavy jej prevádzkovateľa, ktoré činnosti sú bez využívania prístupu do distribučnej sústavy nerealizovateľné. Rešpektujúc identifikáciu príslušného časového rámca vzniku právneho vzťahu medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom distribučnej sústavy, bolo potrebné v zhode s vyššie uvedeným uznesením Najvyššieho súdu SR, určiť príslušnú právnu úpravu, ktorá sa na právne vzťahy medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a konkrétnymi výrobcami elektrickej energie bude vzťahovať a zároveň dôsledne identifikovať prípadné zachovanie právnych účinkov, týchto právnych vzťahov medzi výrobcami elektrickej energie a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. V prevažnej väčšine súdnych sporov, v ktorých sa výrobcovia elektrickej energie voči prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav domáhali vrátenia platby zodpovedajúcej G-komponentu, boli právne vzťahy započaté medzi kalendárnymi rokmi 2010 – 2011, vzhľadom k čomu tieto právne vzťahy podliehali právnej úprave podľa zákona č. 656/2004 Z. z., pričom v dovtedajšej prevažujúcej rozhodovacej súdnej praxi Okresných a Krajských súdov, bola platba G-komponentu posudzovaná výlučne v intenciách zákona č. 251/2012 Z. z. účinného od 01.09.2012 (hoci právne vzťahy medzi výrobami elektrickej energie a distribútormi v prevažnej väčšine prípadov, boli už existujúce a započaté práve počas platnosti a účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z.)

Najvyšší súd SR v uznesení so sp.zn. 3Obdo/18/2019, teda vyslovil, že právne vzťahy medzi konkrétnymi výrobcami elektrickej energie a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav, je potrebné posudzovať podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase ich vzniku. V prípade ktorý prejednával Najvyšší súd SR v konaní so sp.zn. 3Obdo/18/2019, ako aj v prevažnej väčšine sporov o vrátenie platby zodpovedajúcej G-Komponentu, boli právne vzťahy medzi výrobcami elektrickej energie a prevádzkovateľmi regionálnej distribučnej sústavy, započaté v rokoch 2010-2011  a teda tieto podliehali úprave podľa zákona č. 656/2004 Z. z. Vychádzajúc z čoho Najvyšší súd SR v v uznesení so sp.zn. 3Obdo/18/2019, identifikoval, že podľa ust. § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z. z. je výrobca elektriny povinný uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy, pričom forma tejto zmluvy nebola vtedajším zákonom ustanovená. Vzhľadom k čomu Najvyšší súd SR prijal záver o tom, že je potrebné vychádzať z predpokladu splnenia tejto zákonnej povinnosti medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej a výrobcom elektriny, nakoľko v opačnom prípade, podľa zákona č. 656/2004 Z. z., totiž nebolo možné, aby výrobca elektriny uzatvoril s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy bez toho, aby súčasne neuzatvoril aj zmluvu o prístupe (resp. aby táto zmluva nebola súčasťou zmluvy o pripojení). Bez uzatvorenia zmluvy o prístupe, ktorú zákon č. 656/2004 Z. z. priamo vyžadoval, by nemohol výrobca elektriny pôsobiť na trhu s elektrinou, keďže by nespĺňal zákonnú podmienku priamo vyplývajúcu z ustanovenia § 21 ods. 2 písm. a/ zákona č. 656/2004 Z. z. Zjednodušene povedané, aby mohol výrobca elektriny (t. j. žalobca) vyrábať elektrinu a dosahovať zisk z predmetu svojej činnosti ako základného znaku podnikania, musel rešpektovať zákonnú úpravu a splniť všetky podmienky stanovené zákonom č. 656/2004 Z. z. vrátane uzavretia zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave so žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Následne sa výrobca elektriny nemohol s úspechom brániť tvrdením, že jeho vôľou (resp. úmyslom) nebolo uzavrieť zmluvu o prístupe, keďže táto je obsiahnutá už v tom, že chcel ako výrobca pôsobiť na otvorenom trhu s elektrinou, s ktorým je spojené splnenie všetkých zákonných podmienok (resp. povinností). Takéto Najvyšším súdom SR deklarované usporiadanie práv a povinností, medzi výrobcami elektrickej energie a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav podľa zákona č. 656/2004 Z. z., bolo potrebné zohľadniť aj pri posudzovaní a rozhodovaní o právach a povinnostiach podľa zákona č. 251/2012 Z. z. a to vzhľadom k prechodným ustanoveniam samotného zákona č. 251/2012 Z. z., ktorý najmä ust. § 96 ods. 7 uvádza, že zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti, čo znamená zachovanie právnych účinkov zmlúv uzatvorených medzi výrobcami elektrickej energie a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav, z obdobia platnosti a účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z. a to do období zodpovedajúcich platnosti a účinnosti zákona č. 251/2012 Z. z. Vzhľadom k čomu Najvyšší súd SR, konštatoval zachovanie zmluvného titulu pre výber platby G-komponentu, na základe ktorého nie sú dané nároky výrobcov elektrickej energie na jeho vrátenie v množstve súdnych konaní. 

Uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR bol opakovane potvrdený ostatnými senátmi Najvyššieho súdu SR v uzneseniach pod sp. zn. 1Obdo/13/2019, 1Obdo/25/2019, 2Obdo/9/2019, 2Obdo/15/2019 a 4Obdo/95/2018. Uvedené penzum rozhodnutí Najvyššieho súdu SR predstavovalo nový uhol pohľadu na problematiku G-komponentu, ktorý ovplyvnil aj dovtedajšiu rozhodovaciu prax Okresných a Krajských súdov, kedy si niektoré z týchto súdov osvojili judikatórny prístup Najvyššieho súdu SR v danej problematike a žalobe výrobcu nevyhoveli resp. doterajšie vyhovujúce rozhodnutie bolo v prípade odvolacích súdov zrušené a vrátené súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Počet týchto prípadov v pomere k celkovému rozsiahlemu počtu súdnych sporov, ohľadom G-komponentu, však nie v súčasnosti veľmi markantný. Tento nový judikatórny uhol pohľadu na problematiku G-komponentu bol však pre výrobcov elektrickej energie podstatne nepriaznivý, vzhľadom k čomu sa konkrétny výrobca elektrickej energie, začal brániť voči východiskovému uzneseniu Najvyššieho súdu SR so sp.zn. 3Obdo/18/2019, prostredníctvom podania ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR. Konanie o danej ústavnej sťažnosti je v súčasnosti vedené na Ústavnom súde pod č.k. Rvp – 352/2020.

Vzhľadom k vyššie opísanému stavu, došlo k istému „pozastaveniu“ hromadného trendu v rozhodovacej praxi Okresných a Krajských súdov, ktoré v prevažnej väčšine, priznávali výrobcom elektrickej energie nárok na vrátenie G-komponentu. Naznačené spočívanie rozhodovacej praxe Okresných a Krajských súdov, sa vyznačuje v praxi tým, že prevažná väčšina týchto súdnych konaní je tohto času prerušená, a to až do rozhodnutia konania o ústavnej sťažnosti, vedenej na Ústavnom súde SR pod č.k. Rvp – 352/2020. V určitom zmysle možno teda povedať, že cesta buď k zmene alebo potvrdeniu doterajšej rozhodovacej praxe v problematike G-komponentu, vedie opäť cez Ústavný súd SR. Na tejto ceste však nie je nevyhnutné vzhliadať výlučne k očakávaniu rozhodnutia o ústavnej sťažnosti č.k. Rvp – 352/2020, ale zmenu trendu v posudzovaní G-komponentu možno očakávať už aj na základe ostatného nálezu Ústavného súdu SR, so sp.zn. III. ÚS 257/2020-256 zo dňa 14. decembra 2021, ktorý rozhodoval o ústavnej sťažnosti jedného z prevádzkovateľov regionálnej distribučnej sústavy, voči rozsudku Krajského súdu v Žiline so sp.zn. 13Cob/47/2018 a tiež voči rozsudku Krajského súdu v Žiline so sp.zn. 13Cob/39/2018 a predmetným nálezom súčasne rozhodol, že uvedenými rozsudkami boli porušené ústavné práva konkrétneho prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ako sťažovateľa.

Ústavný súd SR v náleze so sp.zn. III. ÚS 257/2020, ako kľúčový prvok neústavnosti vyššie uvedených rozsudkov Krajského súdu v Žiline označil to, že oba rozsudky vychádzajú z podstatného skutkového omylu, v dôsledku ktorého došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu nároku konkrétnych výrobcov elektrickej energie voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na vrátenie platby zodpovedajúcej G-komponentu. Uvedený skutkový omyl v súlade so znením nálezu Ústavného súdu SR spočíva v tom, že konajúce Krajské súdy v spojení s predchádzajúcimi rozsudkami Okresných súdov Žilina, totiž ustálili, že zmluvný vzťah založený medzi sťažovateľom ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy na strane jednej a žalobcami ako výrobcami elektriny na strane druhej, vznikol za účinnosti zákona č. 251/2012 Z. z., hoci príslušné zmluvy o pripojení, ktoré deklarujú započatie právneho vzťahu medzi výrobcom elektrickej energie a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, boli uzatvorené ešte pred platnosťou a účinnosťou zákona č. 251/2012 Z. z. V tomto smere Ústavný súd SR uviedol, že je potrebné súhlasiť so sťažovateľom, ktorý v odvolaniach proti rozsudkom okresného súdu, ako aj v ústavných sťažnostiach uvádzal, že zmluvný vzťah medzi ním a žalobcami vznikol na základe zmlúv o pripojení uzatvorenými v auguste 2010, teda za účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z. V tejto súvislosti sám Ústavný súd SR poukázal na penzum uznesení Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 1Obdo/13/2019, 1Obdo/25/2019, 2Obdo/9/2019, 2Obdo/15/2019 a 3Obdo/18/2019, (ktoré posudzovali po skutkovej a právnej stránke identické sporové konania, ako aj Krajský súd v Žiline, ktorého rozsudky však boli vyhodnotené ako ústavne nekonformné), ktorých právne posúdenie ohľadom potreby určenia rozhodujúceho časového obdobia pre aplikáciu toho ktorého energetického zákona, bolo zhodné s posudzovaním Ústavného súdu SR v konaní so sp.zn. III. ÚS 257/2020. Ústavný súd SR sa v predmetnom konaní teda v plnom rozsahu stotožnil s doterajším právnym posudzovaním Najvyššieho súdu SR, ohľadom problematiky G-komponentu, pokiaľ ide o určenie časového obdobia vzniku právneho vzťahu medzi výrobcom elektrickej energie a distribútorom, ako rozhodujúceho faktora pre aplikáciu právnej úpravy toho ktorého energetického zákona. V súlade s nálezom Ústavného súdu SR so sp.zn. III. ÚS 257/2020 teda platí, že pokiaľ právny vzťah medzi výrobcom elektrickej energie a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, vznikol počas platnosti a účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z., tak s poukazom na prechodné ust. § 96 ods. 7 zákona č. 251/2012 Z. z., tento právny vzťah zostal zachovaný aj počas obdobia platnosti a účinnosti zákona č. 251/2012 Z. z. Inými slovami, právne vzťahy medzi výrobcami a distribútormi v podobe uzatvorenej zmluvy o prístupe a o pripojení počas zákona č. 656/2004 Z. z., zostávajú zachované aj počas obdobia platnosti a účinnosti zákona č. 251/2012 Z. z., za obdobie ktorého si v prevažnej väčšine výrobcovia elektriny, uplatňovali nárok na vrátenie platby zodpovedajúcej G-komponentu. Zjednodušene zhrnuté, v dôsledku zachovania právnych vzťahov z obdobia platnosti a účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z., disponovali prevádzkovatelia distribučných sústav, príslušným právnym titulom na prijatie platieb G-komponentu.

Vychádzajúc z uvedeného je potrebné uviesť, že podobne ako vyššie uvádzané rozsudky Krajského súdu v Žiline, ktoré boli vyhlásené za ústavne nekonformné, tak aj niekdajšia rozhodovacia prax Okresných a Krajských súdov v Košiciach, v zmysle ktorej boli výrobcovia elektrickej energie oprávnení na vrátenie platby G-komponentu,  v prevažnej väčšine nereflektovala na potrebu zohľadnenia právnej úpravy v zákone č. 656/2004 Z. z. a s tým súvisiacich predbežných právnych otázok.

Okrem vyššie uvedeného intertemporálneho hľadiska, sa Ústavný súd SR v náleze so sp.zn. III. ÚS 257/2020, podobne ako aj Najvyšší súd SR vo vyššie uvádzaných uzneseniach (pod sp. zn. 1Obdo/13/2019, 1Obdo/25/2019, 2Obdo/9/2019, 2Obdo/15/2019 a 3Obdo/18/2019) zaoberal problematikou G-komponentu „rozmenenou na drobné“, teda pomenoval niekoľko ďalších parciálnych právnych otázok, ktorých zodpovedanie je nevyhnutné pre komplexné posudzovanie problematiky G-komponentu. Jednou z nich je otázka výkladu pojmu „prístup do distribučnej sústavy“, v súvislosti s ktorou Ústavný súd SR poukázal na zákon č. 309/2018 Z. z., ktorým s účinnosťou od 1. januára 2019 došlo k novelizácii zákona č. 251/2012 Z. z. v otázke definície pojmu „prístup do sústavy“,  ako aj na dôvodovú správu k danej novele, z ktorej explicitne vyplýva, že dodávanie vyrobenej elektrickej energie, sa viaže na využívanie prístupu do distribučnej sústavy. Uvedená novelizácia podľa názoru Ústavného súdu SR  de facto nespochybňuje koncepciu právnej úpravy vymedzenej v minulosti v zákone č. 656/2004 Z. z., ktorý v jeho ust. § 21 podmieňoval vznik práva výrobcu elektriny pripojiť zariadenie na výrobu elektriny k sústave splnením technických a obchodných podmienok prístupu a pripojenia do sústavy (v konaniach medzi sťažovateľom a žalobcami pred všeobecnými súdmi existencia pripojenia žalobcov do distribučnej sústavy spochybňovaná nebola, pozn.), ukladal výrobcovi elektrickej energie povinnosť uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy, nie však povinnosť dojednania o distribúcii elektriny. Ústavný súd SR tiež v tejto súvislosti dodáva, že zákonom č. 309/2018 Z. z. [§ 27 ods. 2 písm. b) zákona č. 251/2012 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2019] došlo k zakotveniu povinnosti výrobcu elektriny uzatvoriť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s prevádzkovateľom sústavy, ak výrobca elektriny dodáva elektrinu do sústavy, teda obdobne, ako to bolo za účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z., ktorý ustanovoval povinnosť výrobcu elektriny uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení do sústavy.

Z nálezu so sp.zn. III. ÚS 257/2020 teda vyplýva, že Ústavný súd SR sa pri skúmaní problematiky G-komponentu, zaoberal identickými parciálnymi právnymi otázkami, aké boli posudzované doposiaľ v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR, pričom je zrejmé, že tieto považoval za relevantné zodpovedať. Zároveň z daného nálezu nevyplýva akýkoľvek náznak toho, že by podľa názoru Ústavného súdu SR, mal Najvyšší súd SR pri zodpovedaní uvedených parciálnych otázok tvoriacich problematiku G-komponentu, vybočiť z ústavnoprávnych medzí, práve naopak, Ústavný súd SR sa s ustáleným právnym názorom Najvyššieho súdu SR absolútne stotožnil a tento právny názor aplikoval aj na ním posudzovaný skutkový a právny stav. Vzhľadom k čomu je teda možné konštatovať, že predmetný nález Ústavného súdu SR, pomerne jasne potvrdzuje už započatú zmenu vo vývoji rozhodovacej súdnej praxe v otázke posudzovania problematiky G-komponentu.

JUDr. Matej Dostál,
advokátsky koncipient

 

KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o.
 

Dunajská 32
811 08 Bratislava

Tel.:    +421 244 450 556
e-mail:    office@kvasnovsky-partners.sk