Ako otec som videl, ako sa jasné pravidlá menia na prázdne paragrafy. V rozhodovaní často nerozhoduje právo, ale pohodlnosť či pasivita. Preto som sa rozhodol zastupovať sám – nie zo súťaživosti voči advokátom, ale preto, že otec urobí pre svoje dieťa všetko.

Časová os kľúčových zlyhaní

Na konci júna 2025: Bol podaný návrh na neodkladné opatrenie. Namiesto posúdenia dôkazov bolo zamietnuté formalisticky, prakticky iba s odkazom na tvrdenie sociálnej kurately.

V polovici júla 2025: Bola zaslaná procesná intervencia s upozornením na konkrétne bezpečnostné riziká, vrátane incidentov s použitím fyzického násilia a možnej prítomnosti zbraní. Napriek tomu súd viac ako mesiac a pol nevykonal žiadne reálne šetrenie.

Počas augusta 2025: Otec zisťuje, že dieťa nemá v zdravotnej poisťovni vykázané žiadne úkony za niekoľko mesiacov. Lekári odmietajú komunikovať, matka neposkytuje informácie o zdravotnom stave dieťaťa.

Na konci augusta 2025: Súd po vyraznejšom počte podaní a upozorneniu, že súd je povinný konať aktivne, uznal naliehavosť a vydal nové neodkladné opatrenie, avšak zároveň zmenil miestnu príslušnosť. Stalo sa tak napriek judikatúre najvyššieho súdu, ktorá jasne hovorí, že rozhodovať má súd podľa miesta poslednej spoločnej domácnosti rodičov. Tento krok viedol k ďalším prieťahom.

V čase, keď existuje podozrenie na zanedbanie zdravotnej starostlivosti dieťaťa, je každý deň prieťahov nebezpečný.

Prieťahy a ústavné práva

Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd opakovane potvrdil, že aj niekoľkotýždňová nečinnosť v naliehavých veciach predstavuje porušenie tohto práva.
V rodinných veciach sa však prieťahy stali „bežnou súčasťou procesu“. Ak súd nevyžiada zdravotnú dokumentáciu, hoci rodič opakovane upozorňuje na jej absenciu, nejde len o formálne pochybenie. Ide o konanie, ktoré môže priamo ohroziť zdravie dieťaťa. A ak sa súd nezaoberá bezpečnostnými rizikami pri styku, vrátane incidentov s násilím a možnou prítomnosťou zbraní, koná v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa.

Najlepší záujem dieťaťa – iba na papieri?

Čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa hovorí, že vo všetkých rozhodnutiach týkajúcich sa detí má byť „najlepší záujem dieťaťa prvoradým hľadiskom“. V praxi sa však tento princíp často redukuje len na frázu.

Ak pri výkone styku pretrvávajú bezpečnostné riziká, ak sú dieťaťu jednostranne menení lekári bez vedomia a súhlasu druhého rodiča a ak je jeden rodič fakticky vylučovaný zo života dieťaťa, ide o rozpor nielen s Dohovorom o právach dieťaťa, ale aj s vnútroštátnym právom. Najlepší záujem dieťaťa znamená aktívnu ochranu a rovnováhu rodičovských práv, nie pasívne konštatovanie.

Formalizmus ako systémový problém

Čl. 48 ods. 1 Ústavy SR garantuje právo každého na zákonného sudcu. V praxi sa však spisy posúvajú medzi súdmi, akoby šlo len o technickú otázku, bez ohľadu na judikatúru najvyšších súdnych autorít. Výsledkom je, že rodič, ktorý žiada ochranu dieťaťa, trávi mesiace v procedúrach, namiesto toho, aby sa riešil samotný problém ohrozenia dieťaťa.

Takýto formalizmus je v priamom rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá zdôrazňuje, že procesné pravidlá nesmú mať prednosť pred ochranou základných práv (napr. H. v. Spojené kráľovstvo).

Možné cesty riešenia

Procesná priorita: rodinné veci s maloletými musia mať zákonom stanovené prísne lehoty, inak sa popiera ich naliehavosť.
Metodika pre sudcov: preverovať zdravotný a psychický stav dieťaťa vždy, keď rodič predloží relevantné indície. Nestačí fráza kurately „všetko je v poriadku“.

Etika advokátov: zastupovanie v rodinných veciach nemá byť len formalistické – advokáti by mali rešpektovať, že prvoradým je záujem dieťaťa.

Kontrola nezávislých orgánov: komisár pre deti či ombudsman by mali mať prístup k spisom vždy, keď existuje podozrenie na zanedbanie starostlivosti.

Ak by sa tieto opatrenia implementovali, rodinné právo by prestalo byť slabým miestom slovenskej justície a stalo by sa miestom, kde sú deti skutočne v centre pozornosti.

Fiat iustitia, pereat mundus.

Ľuboš Surovič