V rokoch 1997 až 1999 spoločnosť Sumal SL kúpila dve nákladné vozidla od spoločnosti Mercedes Benz Trucks España SL (MBTE), ktorá je dcérskou spoločnosťou skupiny Daimler, ktorej materskou spoločnosťou je Daimler AG.

Rozhodnutím z 19. júla 20161 Európska komisia konštatovala, že Daimler AG tým, že od januára 1997 do januára 2011 uzavrela so štrnástimi ďalšími európskymi výrobcami nákladných vozidiel dohody týkajúce sa určovania cien a zvýšenia brutto cien nákladných vozidiel v Európskom hospodárskom priestore (EHP), porušila právne predpisy Únie zakazujúce kartely2.

V nadväznosti na toto rozhodnutie Sumal podala proti spoločnosti MBTE žalobu o náhradu škody s návrhom na zaplatenie sumy 22 404,35 eura za škodu vyplývajúcu z tohto kartelu. Juzgado de lo Mercantil no07 de Barcelona (Obchodný súd č. 07 Barcelona) však žalobu spoločnosti Sumal zamietol z dôvodu, že rozhodnutie Komisie sa netýka spoločnosti MBTE.

Sumal podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Audiencia Provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona, Španielsko). V tejto súvislosti si tento súd kladie otázku, či a prípadne za akých podmienok môže byť žaloba o náhradu škody podaná proti dcérskej spoločnosti v nadväznosti na rozhodnutie Komisie konštatujúce protisúťažné postupy jej materskej spoločnosti. Tento súd tak rozhodol prerušiť konanie a položiť túto otázku Súdnemu dvoru prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

Súdny dvor rozsudkom veľkej komory spresňuje podmienky, za ktorých sú obete protisúťažného postupu spoločnosti sankcionovanej Komisiou oprávnené domáhať sa v rámci žalôb o náhradu škody podaných pred vnútroštátnymi súdmi občianskoprávnej zodpovednosti dcérskych spoločností sankcionovanej spoločnosti, ktorých sa rozhodnutie Komisie netýka.

Posúdenie Súdnym dvorom

V súlade s ustálenou judikatúrou je každá osoba oprávnená požadovať od „podnikov“, ktoré sa podieľali na kartelovej dohode alebo na postupoch zakázaných podľa článku 101 ZFEÚ, náhradu škody spôsobenej týmito protisúťažnými postupmi. Aj keď sú takéto žaloby o náhradu škody podané na vnútroštátnych súdoch, určenie subjektu povinného nahradiť spôsobenú škodu je priamo upravené právom Únie.

Vzhľadom na to, že tieto žaloby o náhradu škody sú neoddeliteľnou súčasťou systému vykonávania pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže rovnako ako ich uplatňovanie orgánmi verejnej moci, pojem „podnik“ v zmysle článku 101 ZFEÚ nemôže mať rozdielny význam v kontexte ukladania pokút „podnikom“ (public enforcement) Komisiou a v rámci žalôb o náhradu škody podaných proti týmto „podnikom“ na vnútroštátnych súdoch (private enforcement).

Podľa judikatúry Súdneho dvora pojem „podnik“ v zmysle článku 101 ZFEÚ pritom zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od právneho postavenia tohto subjektu a spôsobu jeho financovania a označuje tak hospodársku jednotku, aj keď je táto jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb.

Ak sa preukáže, že spoločnosť patriaca do takejto hospodárskej jednotky porušila článok 101 ods. 1 ZFEÚ, takže „podnik“, ktorého je súčasťou, sa dopustil porušenia tohto ustanovenia, pojem „podnik“ a prostredníctvom neho pojem „hospodárska jednotka“ automaticky zakladajú spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť medzi subjektmi, ktoré tvoria hospodársku jednotku v čase, keď došlo k porušeniu.

V tejto súvislosti Súdny dvor okrem iného uvádza, že pojem „podnik“ použitý v článku 101 ZFEÚ je funkčným pojmom, takže hospodárska jednotka, ktorá ho predstavuje, musí byť identifikovaná z hľadiska predmetu dotknutej dohody.

Ak teda bola existencia porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ preukázaná u materskej spoločnosti, obete tohto porušenia sú oprávnené domáhať sa určenia občianskoprávnej zodpovednosti dcérskej spoločnosti tejto materskej spoločnosti pod podmienkou, že obeť preukáže, že vzhľadom jednak na hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi a jednak na existenciu konkrétnej väzby medzi ekonomickou činnosťou tejto dcérskej spoločnosti a predmetom porušenia, za ktoré materská spoločnosť nesie zodpovednosť, uvedená dcérska spoločnosť tvorí so svojou materskou spoločnosťou hospodársku jednotku.

Z toho vyplýva, že za takých okolností, o aké ide vo veci samej, musí Sumal na to, aby mohla podať žalobu o náhradu škody proti spoločnosti MBTE ako dcérskej spoločnosti Daimler AG, v zásade preukázať, že protisúťažná dohoda uzavretá spoločnosťou Daimler AG sa týka tých istých výrobkov, ako sú výrobky uvádzané na trh spoločnosťou MBTE. Keď tak Sumal urobí, preukáže, že práve hospodárska jednotka, do ktorej patrí MBTE spolu s jej materskou spoločnosťou, predstavuje podnik, ktorý sa na základe článku 101 ods. 1 ZFEÚ dopustil porušenia konštatovaného Komisiou.
V rámci takejto žaloby o náhradu škody podanej proti dcérskej spoločnosti materskej spoločnosti, ktorej porušenie článku 101 ZFEÚ bolo konštatované, však musí mať dcérska spoločnosť k dispozícii pred dotknutým vnútroštátnym súdom všetky prostriedky potrebné na účinný výkon jej práva na obranu, najmä na to, aby mohla spochybniť svoju príslušnosť k tomu istému podniku, ako jej materská spoločnosť.

Ak sa preto žaloba o náhradu škody, tak ako v prejednávanej veci, opiera o konštatovanie porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ zo strany Komisie v rozhodnutí určenom materskej spoločnosti dcérskej spoločnosti – žalovanej, táto dcérska spoločnosť nemôže spochybniť pred vnútroštátnym súdom existenciu porušenia konštatovaného Komisiou. V súlade s článkom 16 ods. 1 nariadenia č. 1/20033 totiž vnútroštátne súdy nemôžu prijímať rozhodnutia, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou.

Ak však Komisia v rozhodnutí vydanom na základe článku 101 ZFEÚ nedospela k nijakému záveru o protiprávnom konaní materskej spoločnosti, dcérska spoločnosť má prirodzene právo spochybniť nielen svoju príslušnosť k tomu istému „podniku“ ako jej materskej spoločnosti, ale aj existenciu porušenia vytýkaného tejto poslednej uvedenej spoločnosti.

V tejto súvislosti Súdny dvor okrem iného spresňuje, že možnosť vnútroštátneho súdu konštatovať prípadnú zodpovednosť dcérskej spoločnosti za spôsobené škody nie je vylúčená len na základe skutočnosti, že Komisia prípadne neprijala nijaké rozhodnutie alebo že rozhodnutím, ktorým konštatovala porušenie, nebola tejto spoločnosti uložená správna sankcia.
Článok 101 ods. 1 ZFEÚ preto bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje možnosť pripísať zodpovednosť za konanie jednej spoločnosti inej spoločnosti iba v prípade, ak druhá uvedená spoločnosť vykonáva dohľad nad prvou spoločnosťou.
UPOZORNENIE: Návrh na začatie prejudiciálneho konania umožňuje súdom členských štátov v rámci sporu, ktorý rozhodujú, položiť Súdnemu dvoru otázky o výklade práva Únie alebo o platnosti aktu práva Únie. Súdny dvor nerozhoduje vnútroštátny spor. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby rozhodol právnu vec v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora. Týmto rozhodnutím sú rovnako viazané ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré bol podaný návrh s podobným problémom.

[1] Rozhodnutie C(2016) 4673 final týkajúce sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39824 – Nákladné vozidlá), ktorého zhrnutie bolo 6. apríla 2017 uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 108, 2017, s. 6).
[2] Článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP.
[3] Nariadenie Rady zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).

Zdroj:
Súdny dvor Európskej únie

TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 174/21
V Luxemburgu 6. októbra 2021
Rozsudok vo veci C-882/19
Sumal