Ústava Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 2 priznáva každému základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Slovenská republika je tiež členom Rady Európy a signatárom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého takisto vyplýva právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. Keď sa administratívne či súdne konanie neúmerne predlžuje, je nepochybné, že takýto stav predstavuje zásah do práv jednotlivca a spôsobuje mu nemajetkovú ujmu v podobe stresu, frustrácie, pocitu bezmocnosti a ďalších negatívnych vplyvov na kvalitu jeho života. Uvedené reflektuje nielen judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),[3] ale aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý zdôraznil, že samotná existencia neprimerane dlhého konania nepochybne spôsobuje poškodenému nemajetkovú (morálnu) ujmu.[4]

Na rozdiel od majetkovej ujmy, existenciu nemajetkovej ujmu spôsobenej nepremerane dlhými konaniami, v súlade s princípom všeobecnej aplikability rozhodnutí ESĽP, konkrétne napr. rozhodnutie vo veci Hartman proti Českej republike, nemožno dokazovať.[5] Stres, či emocionálna úzkosť vyvolané celkovou dĺžkou konania, nemôžu byť zo svojej podstaty predmetom konkrétneho dôkazu.[6] To, že nemajetková ujma vzniká v priamej príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní vyplýva z ich samotnej podstaty a nie je preto potrebné ďalšie objasňovanie, čo bolo konštatované aj v skoršej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.[7]

Je možné teda dospieť k záveru, že dôkazné bremeno sa presúva na štát, prípadne územnú samosprávu (resp. príslušný orgán, ktorý v ich mene koná), ktorý musí preukázať, že konkrétnemu jednotlivcovi ujma nevznikla, a vyvrátiť tak silnú domnienku o existencii nemajetkovej ujmy.

Kritériá na stanovenie výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy 

Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „Zákon“) sa nemajetková ujma spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nahrádza v peniazoch, len za predpokladu, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a zároveň ju nie je možné uspokojiť inak.

Otázka výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je jedným z najproblematickejších aspektov aplikačnej praxe. Zákonodarca síce v Zákone stanovil orientačné kritériá, najmä osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti jej vzniku a závažnosť  následkov v súkromnom i spoločenskom živote, no ich posúdenie v konkrétnych prípadoch zostáva do veľkej miery na úvahe súdu.

Pri určovaní náhrady je potrebné, aby súd postupoval tak, aby konečná suma odrážala všeobecne prijímanú predstavu o spravodlivosti. Dôležité je uplatnenie zásady proporcionality, pričom súd má pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy porovnávať daný prípad s už priznanými náhradami nemajetkovej ujmy v skutkovo podobných prípadoch. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy by súd nemal postupovať kategoricky a formalisticky a porovnávať náhradu nemajetkovej ujmy s prípadmi, v ktorých súd priznával peňažnú náhradu v úplne odlišných prípadoch, postavených na inom právnom základe, vychádzajúc z kritérií stanovených napr. iným právnym predpisom, ku ktorému existuje určitá osobitná súdna prax. Súd pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy, ale na druhej strane ani nesmieme bagatelizovať závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy priznávaním neprimerane nízkych, ba dokonca žiadnych náhrad.

Vytvoriť všeobecný a jednotný „vzorec“ na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy nie je úplne možné, vzhľadom na nespočetné množstvo faktorov, ktoré sú prítomné v každom prejednávanom prípade. Pokiaľ však ide o otázku výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla poškodenému z dôvodu nečinnosti, resp. zbytočných prieťahov v konaní, tak v týchto prípadoch prichádza do úvahy aspoň orientačný výpočet, podľa ktorého by sa súdy mohli riadiť. Pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy totiž vstupuje do „hry“ objektívny koeficient, ktorým je čas.

Najvyšší súd Českej republiky, vychádzajúc z judikatúry ESĽP, vo svojom stanovisku dospel k obdobnému záveru a poskytol pomerne detailný výklad k otázke neprimerane dlhého konania a zároveň uviedol konkrétne sumy ako základné čiastky, z ktorých by konajúci súd mal vychádzať v závislosti od dĺžky konania.[8]  V zmysle tohto stanoviska si dovoľujeme vyabstrahovať nasledovné sumy:

Tieto sumy predstavujú určitý základný rámec pre výpočet peňažnej náhrady, ktorý môže súd podľa okolností prípadu primerane zvýšiť alebo znížiť vo všeobecnej rovine najviac o 50 % tak, aby bol zachovaný vzťah primeranosti medzi utrpenou ujmou a poskytnutým odškodnením. Vo výnimočných prípadoch je však možné uvažovať aj o zvýšení alebo znížení presahujúcom 50%.

Tento model výpočtu je v Českej republike v zásade všeobecne akceptovaný a poskytuje účastníkom konania aj sudcom určitú predvídateľnosť.[13] Autor článku sa domnieva, že vzhľadom na podobnosť právnych poriadkov a životných podmienok v Českej a Slovenskej republike by nebolo dôvodné, aby slovenské súdy tento prístup ignorovali – minimálne do času, kým slovenské najvyššie súdne autority neprijmú vlastné zjednocujúce stanovisko k tejto otázke.

Osobitne treba dodať, že v prípadoch, kde majú prieťahy v konaní závažnejší dopad (napr. konania o osobnej slobode, trestné veci, statusové veci fyzických osôb, konania vo veciach maloletých, azylové konania, či sociálne dávky), by mal súd automaticky zvážiť primerané zvýšenie náhrady nemajetkovej ujmy oproti základnému rámcu.

Inflácia a aktuálnosť peňažnej náhrady

Stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré stanovilo základné sumy pre výpočet náhrady nemajetkovej ujmy, pochádza ešte z roku 2011. Od tohto obdobia uplynulo viac než 14 rokov, počas ktorých sa výrazne zmenila životná úroveň v Českej aj Slovenskej republike, ako aj samotná hodnota peňazí. Judikované základné sumy pre výpočet výšky náhrady nemajetkovej ujmy už neodzrkadľujú peňažne vyjadrený zásah do vnútornej sféry poškodeného, napr. v roku 2025.

Ak by sa súdy pri určovaní výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy striktne držali pôvodných súm bez prihliadnutia na vývoj ekonomických ukazovateľov, viedlo by to k nespravodlivým a protiústavným záverom. V praxi by to totiž znamenalo, že rovnaký zásah do základných práv by bol plynutím rokov odškodňovaný čoraz nižšou hodnotou, čo je v rozpore s princípom ochrany základných ľudských práv a so zmyslom náhrady, ako spravodlivého zadosťučinenia.

Pri určovaní výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy by mali súdy prihliadať aspoň na ročnú mieru inflácie (resp. deflácie) v Slovenskej republike a upravovať základnú sumu tak, aby odrážala aktuálnu a skutočnú hodnotu peňazí (v podstate zakomponovať inflačnú doložku). Len tak možno zabezpečiť, že peňažná náhrada bude plniť reálnu kompenzačnú funkciu a nebude sa vplyvom času znehodnocovať.

JUDr. Ján Ševčík,
advokátsky koncipient