V rodinných veciach má každé rozhodnutie svoj čas. Ale keď sa tento čas stratí v prieťahoch, spravodlivosť prichádza neskoro – a dieťa čaká. Nie na rozsudok, ale na pokoj. Píšem o reálnom, anonymizovanom prípade z praxe: šesť mesiacov od začatia konania, desiatky podaní, dôkazy, návrhy. A výsledok? Iba informatívne stretnutie a presun neodkladného opatrenia inému súdu. Mlčanie súdu sa v takýchto chvíľach mení na zlyhanie systému, nie jednotlivca.

Zákonné rámce: keď právo mlčí tam, kde má konať

Rodinné konania nie sú „bežné civilné spory“. Civilný mimosporový poriadok (CMP) prikazuje vykladať a uplatňovať jeho ustanovenia ústavno- a eurokonformne a rovnako voči všetkým účastníkom; ak je účastníkom dieťa, súd koná v jeho najlepšom záujme, primerane ho informuje a zabezpečí účinný prístup k spravodlivosti aj osobám so zdravotným postihnutím (porov. § 2 a základné zásady CMP). CMP súčasne ukladá súdu postupovať tak, aby vec prejednal a rozhodol čo najrýchlejšie, bez zbytočných prieťahov a bez neprimeraného zaťažovania účastníkov (§ 12 CMP). Kľúčové sú aj § 35 a § 36 CMP: súd zisťuje skutočný stav veci z úradnej povinnosti, nesmie zostať pasívny a vyčkávať, čo predložia strany.

Osobitnú váhu má § 365 CMP: ak je vážne ohrozené zdravie alebo priaznivý vývin dieťaťa, súd má o neodkladnom opatrení rozhodnúť bezodkladne – v praxi v režime hodín, nie týždňov. Dozor nad prieťahmi dávajú do rúk aj „vonkajšie“ normy: § 62 ods. 1 zákona o súdoch dáva účastníkovi právo podať sťažnosť na prieťahy; § 116 ods. 2 písm. f) zákona o sudcoch a prísediacich kvalifikuje prieťahy ako disciplinárne previnenie. K tomu sa pridáva čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), čl. 41 ods. 4 Ústavy SR (osobitná ochrana detí a mladistvých), čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa (najlepší záujem dieťaťa) a zákon o rodine, ktorý stavia najlepší záujem dieťaťa do centra posudzovania. Tieto normy nie sú teória. Sú to procesné záruky pre deti – a práve tam dnes často zlyhávame.

Modelový prípad: keď sa „urgentné“ mení na nekonečné

Po úvodnej rodičovskej dohode začalo bránenie v styku a objavili sa bezpečnostné riziká pri odovzdávaní dieťaťa. V polovici júla bola podaná procesná intervencia s konkrétnymi upozorneniami na možné násilie a prítomnosť zbraní. Reakcia? Žiadna. Koncom augusta súd dostal návrhy, aby si vyžiadal zdravotnú dokumentáciu a preveril skutkové okolnosti. Opäť bez odozvy: nevyžiadal lekárske záznamy, nevyzval pediatra, neaktivoval kolízneho opatrovníka.

Dňa 10. 9. 2025 bol podaný návrh na pripustenie vstupu Úradu komisára pre deti do konania. Ani po 32 dňoch súd nerozhodol. Medzitým návrh na neodkladné opatrenie – ktorý má incidenčný charakter voči prebiehajúcej veci a má chrániť dieťa tu a teraz – súd administratívne presunul na iný súd s odkazom na miestnu príslušnosť. Dôkazy a podstatné podklady však ostali v pôvodnom spise. Aj keby súd riešil otázku príslušnosti, povaha § 365 CMP a účel ochrany dieťaťa velia rozhodnúť provizórne tam, kde je vec už „v behu“, nie posielať spis na cestu. Popri tom prebehlo len informatívne stretnutie rodičov, ktoré nemá vlastný procesný účinok. Za šesť mesiacov jediné, čo sa pohlo, bol samotný spis. Nie spravodlivosť.

Prieťah ako systémová chyba, nie osobná slabosť

Toto nie je príbeh „zlého“ sudcu. Je to príbeh nefunkčného procesného dohľadu. Predsedovia súdov majú povinnosť zasiahnuť ex offo, keď je konanie nečinné. V praxi sa však zodpovednosť rozplynie medzi administratívu, zmeny príslušnosti a „technické“ presuny. CMP bolo koncipované ako rýchly, neformálny a iniciatívny proces. V skutočnosti sa na mnohých miestach mení na paralýzu – formalizmus prekryje povinnosť zisťovať skutočný stav veci a chrániť dieťa.

Čas a dieťa – dve veličiny, ktoré sa neznášajú s prieťahom

V detských veciach je čas hmotnoprávna veličina. Každý mesiac bez styku oslabuje väzbu dieťaťa na rodiča; každý mesiac bez preverenia rizík znamená, že štát zlyháva vo svojej ochrannej funkcii. Najlepší záujem dieťaťa z čl. 3 Dohovoru nie je ozdoba odôvodnenia – je to príkaz konať načas a na základe reálnych zistení. Ako rodič som pochopil, že prieťah nie je len právny pojem. Je to ticho, ktoré dieťa počuje.

Európsky rozmer verzus slovenská prax

Európsky súd pre ľudské práva opakovane pripomína, že v konaniach o rodinnom živote nesmie zvíťaziť formalizmus nad účinnou ochranou (porov. Hokkanen v. Fínsko, Ignaccolo-Zenide v. Rumunsku). Európska únia cez Justice Scoreboard dlhodobo radí Slovensko medzi pomalšie jurisdikcie v civilnej justícii. Na papieri vyhlasujeme, že „ochrana dieťaťa je prioritou“. V praxi sa však často deje opak: spis sa pohybuje rýchlejšie než rozhodovanie.

Čo zmeniť (a takmer bez nákladov)

Potrebujeme menej paragrafov a viac používania tých, ktoré už máme. Pomohlo by päť jednoduchých krokov:

Prvý, automatický vnútorný dohľad: detské veci sa v informačnom systéme označia a ak sa neodkladné opatrenie či rozhodnutie o účasti orgánu neudeje v krátkej lehote, systém upozorní vedenie súdu.

Druhý, krátka lehota na rozhodnutie o vstupe nezávislých orgánov (Úrad komisára pre deti, verejný ochranca práv) – napríklad do siedmich dní, „prijať alebo zamietnuť“, ale rozhodnúť.

Tretí, metodika k § 365 CMP: ak je súd už „seisený“, rozhoduje incidenčne a bez zbytočných presunov; spory o príslušnosť nesmú paralyzovať ochranu dieťaťa.

Štvrtý, krátky kontrolný checklist k § 35–36 CMP: čo si vyžiadať, koho osloviť, aké objektívne dáta zabezpečiť (zdravotná dokumentácia, stanoviská odborníkov, rýchla súčinnosť OSPOD).

Piaty, verejný a jednoduchý návod pre účastníkov: kam sa obrátiť, keď súd nekoná, ako funguje sťažnosť podľa § 62 zákona o súdoch a aké sú kontrolné mechanizmy. Takýto dokument môže Ministerstvo spravodlivosti pripraviť rýchlo a pomohol by práve nezastúpeným rodičom.

Záver

Prieťahy v rodinných veciach neberú len čas. Berú deťom vzťahy, istotu a pokoj. Ak má mať spravodlivosť význam, musí sa hýbať. Lebo dieťa nečaká na rozsudok, ale na spravodlivé detstvo.

Fiat iustitia, pereat mundus.

Ľuboš Surovič