Spoločnosť CONVOI s. r. o. so sídlom na Slovensku, ktorú zastupuje NE, vyslala pracovníkov do spoločnosti so sídlom vo Fürstenfelde (Rakúsko). Rozhodnutím prijatým v júni 2018 na základe zistení, ku ktorým došlo pri inšpekcii vykonanej niekoľko mesiacov predtým, Bezirkshauptmannschaft Hartberg-Fürstenfeld (správny orgán okresu Hartberg-Fürstenfeld, Rakúsko) uložil NE pokutu vo výške 54 000 eur z dôvodu nedodržania viacerých povinností stanovených v rakúskom zákone v oblasti pracovného práva týkajúcich sa najmä uchovávania a ohlasovania mzdovej dokumentácie a podkladov o sociálnom zabezpečení. NE podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na vnútroštátny súd Landesverwaltungsgericht Steiermark (Regionálny správny súd Štajersko, Rakúsko).

V októbri 2018 sa tento súd obrátil na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania a položil mu otázku o súlade takých sankcií, ako sú sankcie uvedené v predmetnej rakúskej právnej úprave, s právom Únie, a konkrétne so zásadou proporcionality stanovenou najmä v článku 20 smernice 2014/671. Vo svojom uznesení z 19. decembra 2019, Bezirkshauptmannschaft Hartberg-Fürstenfeld2, Súdny dvor konštatoval neprimeranosť kombinácie viacerých prvkov rakúskeho režimu sankcií v prípade porušenia v podstate administratívnych povinností týkajúcich sa uchovávania dokumentov o vysielaní pracovníkov.

Vnútroštátny súd uviedol, že v nadväznosti na toto uznesenie vnútroštátny zákonodarca nezmenil predmetnú právnu úpravu, a vzhľadom na riešenie prijaté Súdnym dvorom v rozsudku zo 4. októbra 2018, Link Logistik N&N3, rozhodol položiť Súdnemu dvoru otázku, či, a prípadne v akom rozsahu, je možné túto právnu úpravu neuplatniť. V tomto rozsudku zo 4. októbra 2018, Link Logistik N&N, totiž Súdny dvor konštatoval, že ustanovenie práva Únie podobné článku 20 smernice 2014/674 nemá priamy účinok.

Súdny dvor zasadajúci v zložení veľkej komory svojím rozsudkom rozhoduje na jednej strane o tom, či má požiadavka primeranosti sankcií priamy účinok. Na druhej strane spresňuje rozsah povinností, ktoré prináležia vnútroštátnemu súdu prejednávajúcemu spor, v rámci ktorého má uplatniť vnútroštátne pravidlá ukladajúce neprimerané sankcie.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor najskôr konštatuje, že článok 20 smernice 2014/67 v rozsahu, v akom vyžaduje, aby sankcie, ktoré stanovuje, boli primerané, má priamy účinok, a jednotlivci sa tak na tento článok môžu odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči členskému štátu, ktorý ho prebral nesprávne. Súdny dvor na úvod uvádza, že požiadavka primeranosti sankcií stanovená v uvedenom ustanovení má bezpodmienečnú povahu, a konštatuje, že znenie tohto ustanovenia uvádza túto požiadavku absolútnym spôsobom. Okrem toho zákaz stanovovať neprimerané sankcie, ktorý je dôsledkom tejto požiadavky, nevyžaduje žiadny akt inštitúcie Únie a toto ustanovenie nedáva žiadnemu členskému štátu možnosť podmieniť alebo zúžiť rozsah tohto zákazu. V tejto súvislosti okolnosť, že článok 20 tejto smernice musí byť prebratý, nespochybňuje bezpodmienečnú povahu požiadavky primeranosti sankcií stanovenej v tomto článku. Súdny dvor ďalej v súvislosti so záverom, že požiadavka primeranosti sankcií stanovená v článku 20 smernice 2014/67 má dostatočne presnú povahu, konštatuje, že miera voľnej úvahy, ktorú toto ustanovenie ponecháva členským štátom pri definovaní režimu sankcií uplatniteľnom v prípade porušenia vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice, je obmedzená zákazom stanoviť neprimerané sankcie, ktorý je vymedzený všeobecným a jednoznačným spôsobom. Existencia takejto miery voľnej úvahy teda nevylučuje, aby bolo možné vykonať súdne preskúmanie, pokiaľ ide o prebratie tohto ustanovenia.

Následne Súdny dvor uvádza, že zásada prednosti ukladá vnútroštátnym orgánom povinnosť neuplatniť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorej časť je v rozpore s požiadavkou primeranosti sankcií stanovenou v článku 20 smernice 2014/67, len v rozsahu nevyhnutnom na uloženie primeraných sankcií. Súdny dvor pripomína, že hoci je taká vnútroštátna právna úprava, ako je právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, vhodná na dosiahnutie sledovaných legitímnych cieľov, prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov, keďže kombinuje rôzne charakteristiky.5 Takéto charakteristiky, posudzované samostatne, však nie sú nevyhnutne v rozpore s touto požiadavkou. Preto s cieľom zabezpečiť plnú účinnosť požiadavky primeranosti sankcií stanovenej v článku 20 smernice 2014/67, je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje o žalobe proti takej sankcii, ako je sankcia, o ktorú ide vo veci samej, neuplatniť časť vnútroštátnej právnej úpravy, z ktorej vyplýva neprimeranosť sankcií, tak, aby to viedlo k uloženiu primeraných sankcií, ktoré sú zároveň účinné a odrádzajúce. Okolnosť, že uložená sankcia bude miernejšia ako sankcia, ktorú stanovuje uplatniteľná vnútroštátna právna úprava, nemožno považovať za porušenie zásad právnej istoty, zákonnosti trestných činov a trestov, ako aj zákazu retroaktivity trestného zákona, keďže sankcia bude stále sankciou prijatou na základe uvedenej právnej úpravy. Okrem toho, keďže požiadavka primeranosti stanovená v článku 20 smernice 2014/67 má za následok obmedzenie sankcií, ktoré musia dodržiavať všetky vnútroštátne orgány poverené uplatňovaním tejto požiadavky v rámci svojich právomocí, pričom týmto orgánom umožňuje uložiť rôzne sankcie v závislosti od závažnosti porušenia na základe uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy, nemožno sa domnievať, že takáto požiadavka porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania.

[1] Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, a ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu („nariadenie o IMI“, Ú. v. EÚ L 159, 2014, s. 11).

[2] Uznesenie z 19. decembra 2019, Bezirkshauptmannschaft Hartberg-Fürstenfeld, C-645/18.V tomto uznesení Súdny dvor rozhodol, že článok 20 smernice 2014/67, ktorý vyžaduje, aby sankcie, ktoré stanovuje, boli primerané, bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade nedodržania povinností v oblasti pracovného práva týkajúcich sa hlásenia pracovníkov a uchovávania mzdovej dokumentácie stanovuje vysoké pokuty, ktoré nesmú byť nižšie než určitá stanovená suma, ktoré sa ukladajú kumulatívne za každého dotknutého pracovníka a bez hornej hranice a ku ktorým sa pripočíta príspevok na trovy konania vo výške 20 % z ich sumy v prípade zamietnutia žaloby podanej proti rozhodnutiu, ktorým boli uložené.

[3] Rozsudok zo 4. októbra 2018, Link Logistik N&N, (C-384/17.

[4] V tomto rozsudku zo 4. októbra 2018, Link Logistik N&N, C-384/17, Súdny dvor rozhodol o článku 9a smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/62/ES zo 17. júna 1999 o poplatkoch za používanie určitej dopravnej infraštruktúry ťažkými nákladnými vozidlami (Ú. v. ES L 187, 1999, s. 42; Mim. vyd. 07/004, s. 372), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu Rady 2011/76/EÚ z 27. septembra 2011 (Ú. v. EÚ L 269, 2011, s. 1). Toto ustanovenie tiež stanovuje požiadavku primeranosti sankcií uložených za porušenia vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa smernice 1999/62.

Zdroj:
Súdny dvor Európskej únie
TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 43/22
V Luxemburgu 8. marca 2022
Rozsudok vo veci C-205/20
Bezirkshauptmannschaft Hartberg-Fürstenfeld (Priamy účinok)