Na rumunského štátneho príslušníka a belgického štátneho príslušníka, ktorí obaja majú pobyt v Belgicku, bol vydaný európsky zatykač (EZ), a to rumunskými, resp. gréckymi súdnymi orgánmi na účely výkonu trestov odňatia slobody.

Belgické odvolacie súdy odmietli vykonať tieto EZ s odôvodnením, že väzenské podmienky v Rumunsku a Grécku by mohli vystaviť vyžiadané osoby neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu.

Belgický kasačný súd sa obrátil na Súdny dvor s otázkou, či belgické súdne orgány môžu – alebo musia – tieto tresty vykonať v Belgicku, aby sa zabránilo tomu, že odsúdené osoby zostanú nepotrestané.2

Súdny dvor rozhodol, že v tejto súvislosti súdny orgán členského štátu, ktorý odmietol vykonať EZ, je povinný uplatniť iný nástroj justičnej spolupráce v trestných veciach, stanovený právom Únie v oblasti uznávania a výkonu rozsudkov v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody3, s cieľom zabezpečiť, aby sa tresty vykonali na jeho vlastnom území.

Tento orgán je povinný aktívne usilovať o to, aby vyžiadaná osoba nezostala z dôvodu tohto odmietnutia nepotrestaná. Pokiaľ ide o opatrenia, ktoré treba na tento účel prijať, Súdny dvor pripomenul, že povinnosť lojálnej spolupráce musí viesť k dialógu medzi vykonávacími a vydávajúcimi súdnymi orgánmi, aby sa zabezpečilo, že nedôjde k ochromeniu fungovania EZ.

V tomto kontexte musia obidva orgány v záujme zabezpečenia účinnej spolupráce v trestných veciach dodržiavať zásady dôvery a vzájomného uznávania. Vykonávajúci členský štát musí teda z vlastnej iniciatívy požiadať členský štát vydania zatykača o zaslanie rozsudku, ktorým bol uložený trest, ktorý odôvodnil vydanie EZ, a zabezpečiť výkon tohto EZ na svojom území. Súdny dvor uviedol, že je vo verejnom záujme, aby bol trest vykonaný vo vykonávajúcom členskom štáte, aby vyžiadaná osoba nezostala nepotrestaná.

Napokon, hoci výkon trestu odňatia slobody v inom členskom štáte, ako je ten, v ktorom bol tento trest uložený, v zásade vyžaduje súhlas dotknutej osoby, Súdny dvor pripomenul, že to tak nie je vždy. Zdôraznil najmä, že takýto súhlas sa nevyžaduje, ak sa v podstate ukáže, že vyžiadaná osoba opustila územie členského štátu, v ktorom bola odsúdená, aby sa vyhla výkonu trestu.
 

[1] Názvy týchto vecí sú fiktívne. Nezodpovedajú skutočným menám ani názvom žiadneho z účastníkov konania.
[2] Súd sa zaoberá výkladom niektorých ustanovení rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch
odovzdávania osôb medzi členskými štátmi.
[3] Rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa
ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii.

Zdroj: Riaditeľstvo pre komunikáciu
Sekcia pre tlač a informácie curia.europa.eu
TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 78/26
Luxemburg 4. júna 2026
Rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-722/23 a C-91/24 | [Rugu a Aucroix]1