Svoj postup distribučné spoločnosti opierajú o porušenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Podľa uvedeného ustanovenia sú výrobcovia elektriny povinní oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi distribučnej sústavy uplatnenie podpory formou doplatku a odberu elektriny za cenu elektriny na straty spolu s predpokladaným množstvom dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.

Oznamovacia povinnosť v zákone nie je nová. Do Zákona o podpore OZE bola zavedená od 1.1.2010. Tu je potrebné zdôrazniť, že Zákon o podpore OZE počas štyroch rokov existencie oznamovacej povinnosti neobsahoval žiadnu sankciu za jej porušenie. P porušenie oznamovacej povinnosti nebolo ani správnym deliktom.

Situácia sa zmenila 1.1.2014, kedy bola do Zákona o podpore OZE zavedená sankcia za porušenie oznamovacej povinnosti v podobe straty práva na uplatnenie podpory na jeden rok. Podľa nového zákonného ustanovenia (§ 4 ods. 3) výrobca elektriny, ktorý nesplnil oznamovaciu povinnosť, si na nasledujúci kalendárny rok nemôže na vyrobenú elektrinu uplatniť podporu doplatkom a odberom elektriny za cenu elektriny na straty.

Zavedenie sankcie vyvoláva nielen vášnivý odpor dotknutých výrobcov a ich priemyselných združení, ale aj viacero závažných právnych otázok a problémov. Tu je potrebné poznamenať, že právna úprava, ktorá viac problémov vyvoláva ako rieši, je z podstaty veci prinajlepšom problematická.

Utajený zmysel alebo nezmysel

V právnom štáte je dôležité, aby právne normy, ktorými sa ukladajú povinnosti a sankcie, boli zmysluplné a sledovali určitý legitímny cieľ. V súvislosti s problematikou straty podpory preto vyvstáva otázka, aký legitímny cieľ zákonodarca zavedením oznamovacej povinnosti a tak prísnej sankcie sledoval.

O legitímnosti zákonnej povinnosti a sankcie je možné hovoriť vtedy, ak je povinnosť potrebná a prispieva k lepšiemu fungovaniu systému a sankcia primeraná sledovanému cieľu. Splnenie týchto podmienok je v prípade oznamovacej povinnosti a straty podpory v prípade jej porušenia otázne.

Pri mnohých zariadeniach na výrobu elektriny z OZE je totiž veľmi problematické presne určiť predpokladané množstvo vyrobenej elektriny na nasledujúci kalendárny rok, keďže výroba výrazným spôsobom závisí od skutočností, ktoré nie je možné predvídať s takým časovým predstihom, a ktoré vôbec nezávisia od výrobcu elektriny (počasie, počet slnečných dní, prietok vody a pod.). Údaje o predpokladanej výrobe sú tak nepresné a môžu sa výrazne odlišovať od skutočného stavu.

Predpokladané ročné množstvo vyrobenej elektriny je navyše uvedené vo viacerých dokumentoch (cenovom rozhodnutí, potvrdení o pôvode elektriny a pod.), ktorými Úrad ako aj distribučné spoločnosti už disponujú. Navyše množstvo elektriny, na ktoré si výrobca uplatní podporu odberom elektriny za cenu elektriny na straty (a ktoré bude dodávať prevádzkovateľovi distribučnej sústavy), sa v skutočnosti môže podstatne líšiť od množstva elektriny, na ktoré si výrobca uplatní podporu doplatkom. Informácia o predpokladanom množstve dodanej elektriny preto nemusí mať žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu k podpore doplatkom. 

Otázna je aj legitímnosť a zmysluplnosť požiadavky na zaslanie oznámenia o uplatnení podpory. Zákon o podpore OZE garantuje výrobcom elektriny z OZE právo na podporu na obdobie 15 rokov. Podobne aj cenové rozhodnutia a potvrdenia o pôvode elektriny z OZE sú pre dotknutých výrobcov vydávané spravidla na celé obdobie podpory. Rovnako aj distribučné spoločnosti majú s výrobcami elektriny uzavreté zmluvy o dodávke elektriny a prípadne aj o poskytnutí podpory formou doplatku na celé obdobie podpory (s výnimkou jednej, kde sa zmluvy uzatvárajú vždy na jeden rok). Samotní výrobcovia elektriny si na výstavbu svojich zariadení požičali značnú časť finančných prostriedkov od bánk a pri realizácii investície vychádzali z predpokladu, že Zákon o podpore OZE im garantuje podporu na 15 rokov. Je preto zrejmé, že výrobca elektriny, ktorému právny poriadok priznáva právo na podporu v presne stanovenej výške na 15 rokov, má úmysel a vôľu túto podporu aj reálne čerpať. Právna úprava, ktorá vychádza z opačného predpokladu (teda, že výrobca si podporu uplatniť nechce a preto je povinný každoročne uplatnenie podpory oznámiť), znižuje právnu istotu a odporuje samotnej podstate podpory výroby elektriny z OZE a legitímnym očakávaniam výrobcov elektriny.  

Otázka primeranosti a zákonnosti sankcie

Najvyššia možná pokuta za spáchanie správneho deliktu, ktorú Zákon o podpore OZE umožňuje uložiť výrobcovi elektriny, je 100 000 EUR. Pokuta môže byť uložená iba rozhodnutím príslušného orgánu vydaným v správnom konaní a voči rozhodnutiu sa výrobca môže odvolať.

Sankcia za porušenie oznamovacej povinnosti v prípade niektorých výrobcov elektriny prevyšuje maximálnu pokutu viac ako 10-násobne. Navyše táto sankcia bola výrobcom elektriny uložená obyčajným listom prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Primeranosť a zákonnosť tak vysokej sankcie za porušenie povinnosti, ktorej legitímnosť a zmysluplnosť vyvoláva dôvodné pochybnosti, je otázna. Tejto otázke sa preto budem podrobnejšie venovať v ďalšom článku.

Pavol Poláček,
partner a konateľ

SEMANČÍN POLÁČEK s.r.o.
Advokátska kancelária

Polus Tower I
Vajnorská 100/A
831 04 Bratislava

Tel.: +421 908 625 242
e-mail: ppolacek@semancinpolacek.sk

--------------------------------------------------------------------------------

[*] Článok bol pôvodne zverejnený na dennikn.energia.sk  

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk