15.10.2020
ID: 4916upozornenie pre užívateľov

ESĽP vyhlásil dva rozsudky týkajúce sa porušenia práva na spravodlivé konanie v dôsledku zrušenia právoplatných súdnych rozhodnutí

957fbebc313eb4c7051dc54d1ed92252/shutterstock_523272394_w.jpg
Zdroj: shutterstock.com

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudky v prípadoch Pádej proti Slovenskej republike a Tóth proti Slovenskej republike, v ktorých sťažovatelia namietali okrem iného porušenie práva na spravodlivé konanie v dôsledku zrušenia právoplatných súdnych rozhodnutí. ESĽP v oboch prípadoch skonštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň v jednom z prípadov rozhodol, že právo na majetok, garantované článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, nebolo porušené.

​V prípade Pádej proti Slovenskej republike bol sťažovateľom správca konkurznej podstaty, ktorý si v konkurznom konaní vyčíslil svoju odmenu. Odmenu potvrdil krajský súd, avšak jeden z konkurzných veriteľov podal odvolanie, pretože mal za to, že nesprávne určenou výškou odmeny sťažovateľa došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozhodnutie potvrdil. Veriteľ potom podal Generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho dovolania, čo generálny prokurátor aj urobil. Najvyšší súd ako dovolací súd následne mimoriadnemu dovolaniu vyhovel a predmetné rozhodnutie zrušil. Sťažovateľ potom podal sťažnosť podľa článku 127 ústavy, v ktorej tvrdil, že jeho právo na spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na majetok podľa článku 1 Protokolu č. 1 bolo porušené. Ústavný súd zamietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľ sa následne s tými istými námietkami obrátil na ESĽP. Konkurzné konanie stále nie je právoplatne skončené.  

ESĽP v rozsudku s poukazom na svoje rozsudky v prípadoch DRAFT-OVA proti Slovenskej republike, PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej republike a COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike odmietol námietku vlády, že v tomto prípade existovali okolnosti podstatného a naliehavého charakteru, ktoré odôvodňovali odklon od princípu právnej istoty. Zdôraznil, že predmetný prípad sa týkal právneho posúdenia veci a vyvolal iba bežné právne otázky, ktorých riešenie spadá do bežnej súdnej činnosti. Rovnaké právne otázky, ktoré riešil najvyšší súd pri rozhodovaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, boli vznesené už v priebehu predchádzajúceho konania pred súdmi, a to aj pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím. Za týchto okolností ESĽP konštatoval, že mimoriadne dovolanie slúžilo skôr ako maskované odvolanie v zmysle jeho judikatúry, a že nezistil žiadne osobitné dôvody na odklon od všeobecného princípu právnej istoty. Článok 6 ods. 1 Dohovoru bol teda porušený.    

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa na porušenie práva na majetok podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, ESĽP uviedol, že zrušenie právoplatného rozsudku v prospech sťažovateľa predstavovalo zásah do jeho majetkového práva na získanie konkrétnej výšky odmeny konkurzného správcu. Konštatoval však, že tento zásah bol v súlade so zákonom a spĺňal požiadavku proporcionality. ESĽP sa pritom odvolal na princíp „dobrej správy vecí verejných“, ktorá nebráni vnútroštátnym orgánom v náprave občasných chýb, a to ani v dôsledku ich vlastnej nedbanlivosti. V konaní, ktoré nasledovalo po zrušení právoplatného rozhodnutia, bol sťažovateľovi priznaný nárok na odmenu za vykonanú prácu, vypočítanú v súlade s platným vnútroštátnym právom, aj keď v oveľa nižšej výške. Vnútroštátne súdy vo svojich rozhodnutiach vysvetlili spôsob výkladu zákona a poskytli sťažovateľovi dostatočné odpovede na jeho argumenty a námietky a konanie nebolo z tohto pohľadu svojvoľné alebo zjavne neprimerané. Článok 1 Protokolu č. 1 teda nebol porušený.   

Ako nemajetkovú ujmu sťažovateľ požadoval 10 000 eur. Náhradu trov konania nepožadoval. ESĽP mu priznal z titulu nemajetkovej ujmy 3 900 eur.

V prípade Tóth proti Slovenskej republike bol sťažovateľom žalobca, ktorý sa vo vnútroštátnom konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb. domáhal od štátu náhrady škody a ušlého zisku v dôsledku trestného stíhania, ktoré bolo proti nemu vedené. Súdy na dvoch stupňoch v roku 2010 žalobe čiastočne vyhoveli. Na podnet štátu generálny prokurátor napadol právoplatné rozhodnutia mimoriadnym dovolaním. V októbri 2012 najvyšší súd sčasti mimoriadnemu dovolaniu vyhovel a jeho časť zamietol. Štát podal proti zamietajúcej časti rozsudku najvyššieho súdu ústavnú sťažnosť. Ústavný súd nálezom z novembra 2013 konštatoval porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, rozsudok najvyššieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, považujúc rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Sťažovateľovi nebola umožnená účasť v konaní pred ústavným súdom, no nález ústavného súdu mu bol na jeho žiadosť doručený v decembri 2015. Medzitým najvyšší súd rozhodnutím zo septembra 2015 zrušil napadnuté časti rozsudkov nižších súdov a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Sťažovateľ sa následne so sťažnosťou na porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru a článku 1 Protokolu č. 1 obrátil na ústavný súd. Ústavný súd nálezom z júla 2016 rozhodol, že práva sťažovateľa porušené neboli. Konštatoval, že štát nemal možnosť podať dovolanie a že išlo o nápravu podstatných chýb, pričom poukázal na svoj predchádzajúci nález, v ktorom zistil závažné nedostatky v rozsudkoch nižších súdov. Okrem uvedeného konania o náhradu škody sťažovateľ inicioval aj konanie o zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy priznanej rozsudkami z roku 2010. Po rozhodnutí najvyššieho súdu zo septembra 2015 štát žiadal sťažovateľa o vrátenie sumy vyplatenej na základe  predošlého rozsudku z októbra 2012 a po jeho odmietnutí inicioval konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia.       

Sťažovateľ sa následne obrátil na ESĽP a namietal porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru v konaní pred ústavným súdom, a to z dôvodu, že sa nemohol zúčastniť na konaní, ktoré viedlo k nálezu z novembra 2013 a tiež z dôvodu, že jeden zo sudcov údajne nebol nestranný. Ďalej namietal, že zrušenie právoplatného rozsudku v jeho prospech najvyšším súdom v septembri 2015 nebolo dôvodné. Namietal tiež porušenie článku 1 Protokolu č. 1.

Čo sa týka namietaného porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru, ESĽP sa stotožnil s námietkou vlády, že pokiaľ ide o nález ústavného súdu z novembra 2013, nebola dodržaná šesťmesačná lehota na podanie sťažnosti, keďže sťažovateľ sa o tomto náleze dozvedel najneskôr v decembri 2015. Túto časť sťažnosti preto ESĽP odmietol ako podanú oneskorene. Časť sťažnosti týkajúcu sa zaujatosti jedného zo sudcov ústavného súdu v konaní o sťažovateľovej ústavnej sťažnosti ESĽP odmietol ako zjavne nepodloženú. Poznamenal, že táto námietka bola riadne riešená ústavným súdom, ktorý svoje závery dostatočne a primerane odôvodnil. Zvyšnú časť sťažnosti ESĽP vyhlásil za prijateľnú.

Vo vzťahu k podstate sťažnosti ESĽP poznamenal, že dôvody zrušenia právoplatného rozsudku v prospech sťažovateľa zahŕňali otázky týkajúce sa právneho posúdenia veci, pričom išlo o právne otázky, riešenie ktorých spadá do bežnej činnosti súdov a nie o podstatné vady v zmysle judikatúry ESĽP. Konštatoval, že rovnaké otázky boli alebo mohli byť vznesené počas predchádzajúceho konania pred nižšími súdmi. Za týchto okolností ESĽP konštatoval, že mimoriadne dovolanie možno skôr chápať ako ďalšie odvolanie. Preto rozhodol, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie článku 1 Protokolu č. 1, ESĽP poznamenal, že na rozdiel od prípadov DRAFT-OVA a.s. proti Slovenskej republike a REDQUEST LIMITED proti Slovenskej republike, v ktorých konštatoval porušenie článku 1 Protokolu č. 1 v dôsledku zrušenia právoplatného rozsudku v prospech sťažovateľov, v posudzovanom prípade sťažovateľ odvodzoval namietané porušenie práva na pokojné užívanie majetku z hypotetického výsledku konania o pôvodnom nároku na náhradu škody, konania o zaplatenie úrokov z omeškania alebo konania o žalobe štátu o vydanie bezdôvodného obohatenia. ESĽP preto odmietol sťažnosť podľa článku 1 Protokolu č. 1 ako zjavne nepodloženú.  

Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ požadoval 10 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 6 591,99 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP sťažovateľovi priznal 3 900 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 3 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.

Oba rozsudky boli prijaté trojčlenným výborom sudcov ESĽP a dňom ich zverejnenia nadobudli právoplatnosť.

Zdroj: TS - Ministerstvo spravodlivosti SR


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk