11.6.2021
ID: 5113upozornenie pre užívateľov

Je možné namietať nevykonanie dôkazu pred najvyšším súdom?

Dokazovanie je jednou z najdôležitejších častí súdneho procesu. Platí pravidlo, že každé tvrdenie je potrebné aj doložiť potrebnými dôkazmi. Každá strana pritom označuje dôkazy, ktoré sú v jej prospech. Súdy následne rozhodujú, ktoré dôkazy vykonajú a ktoré nie. Čo však v prípade, ak okresný ani krajský súd nevykonajú navrhnutý dôkaz, ktorý je z pohľadu strany dôležitý? Možno túto skutočnosť úspešne namietať aj pred Najvyšším súdom SR?

Nevykonanie dôkazu je pomerne častý dôvod na podanie dovolania. Strany uvedené považujú za porušenie svojich procesných práv. Dovolatelia v minulosti označovali nevykonanie dôkazu ako vadu zmätočnosti rozhodnutia. Tá spočívala v odňatí možnosti konať pred súdom[1], resp. aktuálne v porušení práva na spravodlivý proces.[2] Najvyšší súd pomerne konštantne k tejto otázke zaujal v minulosti jednoznačné stanovisko. Takto podané dovolania odmietal.

V nedávnej rozhodovacej praxi však došlo v tomto smere k určitému posunu a aj nevykonanie dôkazu možno namietať pred najvyšším súdom.

Nevykonanie dôkazu v režime Občianskeho súdneho poriadku

Podľa predošlej právnej úpravy nevykonanie dôkazu nebolo dôvodom na podanie dovolania. Tento záver vyplýva z ustálenej a pomerne jednoznačnej judikatúry.

Už v judikáte R 37/1993[3] najvyšší súd uviedol, že: „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.“

Rovnako v ďalších rozhodnutiach označených ako judikát R 125/1999[4] a  R 6/2000[5] tento svoj názor potvrdil. Rovnako uviedol, že nevykonanie dôkazu nemožno považovať za porušenie procesných práv.[6]

V nadväznosti na vyššie uvedené judikáty najvyšší súd opakovane vo svojich rozhodnutiach[7] skonštatoval, že súdy nie sú povinné vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Táto otázka je vždy vecou súdu. Pritom potvrdil, že nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení, čo môže síce viesť k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, no nie k vade zmätočnosti.

Nevykonanie dôkazu v režime Civilného sporového poriadku

Aj vo svetle nového procesného kódexu najvyšší súd zotrval na stanovisku, že nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou v spore nepredstavuje vadu zmätočnosti.[8]

Najvyšší súd na margo uvedeného uviedol, že nevykonanie dôkazu nie je porušením práva na spravodlivý proces. Podľa súdu totiž strany nie sú týmto postupom vylúčené z výkonu svojich procesných práv.[9] Najvyšší súd vychádzal z premisy, že dovolaním nemožno namietať nedostatky týkajúce sa skutkového stavu konania. Skutkové otázky (zistené prostredníctvom dokazovania) boli teda vylúčené z prieskumu najvyššieho súdu.[10]

Odstrániť nedostatky v dokazovaní (kam patrí aj nevykonanie dôkazu) teda nebolo možné prostredníctvom dovolania.[11] Aj keď najvyšší súd priznal, že nevykonanie dôkazu mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, ochranu poškodenej strane odmietol priznať. Vady dokazovania preto ostali bez možnosti domáhať sa ich nápravy, či odstránenia, čo opakovane potvrdzoval aj Ústavný súd SR.[12]

Opačný názor v rozhodovacej praxi

Rozhodovacia prax však k otázke nevykonania navrhnutého dôkazu v nedávnej dobe zaznamenala určitý posun. Tento vychádza už zo skoršej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR.

Nevykonanie dôkazu ako porušenia práva na súdne konanie

Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 332/09 skonštatoval, že nevykonanie dôkazu možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. K tomuto porušeniu dochádza v prípade, ak z vykonaných dôkazov nemožno spoľahlivo zistiť skutkový stav veci. Ide o prípady, keď súdy nevykonajú dôkazy, ktorými sa majú vyjasniť sporné skutočnosti, alebo vykonávajú dôkazy navrhované len jednou stranou.

Aj najvyšší súd nadviazal na tento názor a v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 259/2010 sa odklonil od prevládajúcej judikatúry. V tomto rozhodnutí uviedol, že nevykonanie dôkazu, ktorý mohol mať pre rozhodnutie podstatný význam, možno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Podľa najvyššieho súdu tým dochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom, ako aj k porušenie princípu rovnosti zbraní.

Toto rozhodnutie však možno považovať za ojedinelé, keďže Najvyšší súd SR na toto rozhodnutie nenadviazal a nepovažoval ho ani za ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle Civilného sporového poriadku.[13]

Ústavný súd však aj vo viacerých ďalších rozhodnutiach skonštatoval, že nevykonaním dôkazu môže byť porušené právo na súdnu ochranu ako aj právo na rovnosť účastníkov konania[14].

Posun v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu

K určitému posunu v tejto otázke však došlo vo vybraných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Najvyšší súd opakovane pripustil dovolanie z dôvodu nevykonania dôkazu, ktoré označil ako porušenie práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo 100/2018, resp. 5Cdo 202/2018 uviedol: „Nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústavy“) (pozri III. ÚS 332/09). V takomto prípade by prichádzalo do úvahy aj vyslovenie porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 ústavy, keďže nevykonanie stranou navrhovaného dôkazu by ho oproti druhej strane znevýhodňovalo.“

Posun v rozhodovacej praxi potvrdil aj Ústavný súd SR, ktorý tieto právne názory v náleze sp. zn. II. ÚS 168/2019 výslovne potvrdil a poukázal na posun v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR.

Kedy je nevykonanie dôkazu dôvodom na podanie dovolania

Napokon v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 107/2019 Najvyšší súd SR upresnil, v ktorých prípadoch nevykonanie dôkazu predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces.

Nevykonať dôkaz navrhnutý stranou môžu súdy v týchto prípadoch:

  1. dôkaz nemá relevanciu k predmetu konania (dôkazom sa má preukázať skutočnosť, ktorá nie je podstatná pre účel sporu);
  2. dôkaz nemá vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k skutočnosti, ktorá sa tvrdí (dôkazom nemožno potvrdiť alebo vyvrátiť skutočnosť, ktorú strana tvrdí alebo popiera);
  3. dôkaz je nadbytočný (dôkaz nie je potrebné vykonať, pretože skutočnosť bola doterajším konaním spoľahlivo zistená alebo vyvrátená).

Pokiaľ súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý je relevantný pre konanie a má zodpovedajúcu vypovedaciu hodnotu, pričom nie je nadbytočný, dovolanie z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces by malo byť prípustné.

Jan Macej
Mgr. Ján Macej, Ph.D.,
advokát

 

Eversheds_logo_200
 

Eversheds Sutherland, advokátska kancelária, s.r.o.

Hodžovo námestie 1/A
811 06 Bratislava


Tel:      +421 232 786 411
E-mail: bratislava@eversheds-sutherland.sk

 

[1] Ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.

[2] Ustanovenie § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

[3] Publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3-4/1993.

[4] Publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/1999.

[5] Publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2000.

[6] Najvyšší súd v týchto rozhodnutiach uviedol: „ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkom, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu z nich vylúčení“.

[7]  Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/265/2014, 4Cdo/125/2012, 5Cdo/251/2012, 5Cdo/200/2014 a 7Cdo/34/2011.

[8] Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/159/2017, 3Cdo/59/2017, 3Cdo/195/2017, 5Cdo/47/2017 a 7Cdo/42/2017.

[9] Napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/46/2017, 4Obdo/41/2017.

[10] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/17/2018.

[11] Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/40/2017, 3Obdo/52/2017 (podrobené prieskumu ústavným súdom ako ústavne konformné uznesením sp. zn. I. ÚS 21/2018), 3Obdo/18/2018, 3Obdo/43/2018, 3Obdo/58/2018, 3Obdo/88/2018, 3Obdo/1/2019, 3Obdo/18/2019 a 2ObdoV/6/2019.

[12] Napríklad rozhodnutia Ústavného súdu I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020.

[13] Napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/17/2018.

[14] Napríklad rozhodnutia III. ÚS 454/2011, II. ÚS 97/2013.


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk