Poslať článok e-mailom

E-mail príjemcu:*
Vaše meno:*
E-mail odosielateľa:*
*) povinné položky
3.4.2024
ID: 6034upozornenie pre užívateľov

Limitácia kontradiktórneho chápania sporových konaní v podobe koncentrácie konania

f5e788085ae26316d2c5ff90f4db87d5/shutterstock_133744910_web.jpg
Zdroj: shutterstock.com

Sporovosť civilného konania je okrem arbitrárneho pôsobenia súdu vymedzená i uplatňovaním prejednacieho princípu (formálna pravda), ktorý pôsobí ako opozitum v porovnaní s vyšetrovacím princípom (materiálna pravda) uplatňovaným v mimosporových konaniach civilného procesu. Okrem vyššie uvedenej diferenciácie je možné sporové konania charakterizovať i uplatňovaním princípu kontradiktórnosti, ktorý vo svojej podstate znamená, že proti sebe stojace strany sa prostredníctvom svojej procesnej aktivity (pasivity) snažia docieliť úspech v spore, a zároveň sú im priznané procesné práva na oboznámenie sa s vykonanými úkonmi.

Rovnako prispieva k tomu, aby sa procesné strany usilovali v čo najvyššej miere predniesť a objasniť súdu svoje tvrdenia a skutkový stav.

Kontradiktórnosť nie je možné vykladať tak, že sporové strany majú neobmedzenú svojvôľu pri uplatňovaní svojich procesných úkonov. Zákonodarca v článku 9 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) uvádza, že „Strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.“ V kontexte takto vymedzenej definícii zákonodarca uviedol limitáciu, ktorá sa vyznačuje rozsahom, ktorý určí zákon. Takto určené kritéria majú zamedziť zneužívaniu daného princípu. V praxi to znamená, že strany nemôžu využívať v neobmedzenom rozsahu svoje oprávnenie na oboznamovanie sa z procesnými úkonmi a následným predkladaním opakujúcich sa stanovísk, ktoré by svojou povahou mohli viesť k neúnosným prieťahom a celkovej nehospodárnosti konania, a zároveň mohli byť v priebehu konania aplikované skôr. Takáto limitácia sa prikláňa výkladu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“). V zmysle čl. 6  ods. 1 Dohovoru sa okrem zabezpečenia práva na spravodlivý súdny proces kladie dôraz i na hospodárnosť konania a jeho prejednanie v primeranej lehote. Takto vymedzené právomoci by sa bez limitácie princípu kontradiktórneho chápania sporového konania dostali do priameho rozporu s Dohovorom. Obdobné stanovisko zastáva i Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom uznesení sp. zn. II ÚS 83/2019 zo dňa 23. mája 2019 konštatoval, že „zmyslom a účelom tohto princípu je, aby strana sporu mala možnosť vyvrátiť, resp. spochybniť konkrétne vyjadrenie. Na druhej strane je však potrebné konštatovať, že je iba na úvahe príslušného súdu posúdenie rozumnej hranice konfrontácie a ukončenie cirkulácie procesných podaní v určitom bode.“

Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj smerujúci k zrýchleniu sporového konania. Je potrebné uviesť, že sa nevymyká z medze, ktorú tvorí zásada arbitrárneho poriadku. Podstatou koncentrácie konania je zabezpečiť aby nedochádzalo k zbytočným procesným prieťahom v konaniach, a zároveň vytvoriť rýchlu a účinnú procesnú aktivitu strán. Koncentrácia sa prejavuje najmä v tom, že vymedzuje, resp. rozdeľuje konanie do niekoľkých fáz, v ktorých môžu procesné strany uplatniť konkrétne stanovené práva a povinnosti. Takýmto vyčlenením sa má predísť k nelogickému a neúnosnému predkladaniu vyjadrení a následným replikám a duplikám. V tomto kontexte vykladá koncentráciu konania i Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom uznesení sp. zn. I ÚS 33/2021 zo dňa 26. januára 2021 konštatoval, že „Účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 Civilného sporového poriadku) je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko).“[1] Vo všeobecnosti je preto možné konštatovať, že koncentrácia konania predstavuje racionalitu v dosiahnutí práva na spravodlivé súdne konanie na jednej strane a zabezpečuje efektivitu a hospodárnosť na strane druhej.

Sudcovská koncentrácia konania ako motivácia?

Sudcovská koncentrácia konania je fakultatívnym inštitútom civilného procesného práva, ktorého uplatnenie súdom vedie k procesnej preklúzii stranou uplatnených prostriedkov procesnej obrany a útoku. Procesnú preklúziu však nie je možné chápať bezvýnimočne tak, že ide len o udelenie sankcie v podobe prehry sporu. Procesná preklúzia je v tomto smere uplatňovaná ako následok za neuplatnenie procesných prostriedkov včas, ktorý sa dostal do priamej kolízie s právom na prejednanie právnej veci v primeranej lehote. Z tohto dôvodu je možné charakterizovať sudcovskú koncentráciu konania ako motivačný cyklus pre sporové strany, ktoré pri dôslednom uplatňovaní a dodržiavaní procesných postupov môžu svoje spory vyhrať rýchlo a efektívne.

Sudcovskú koncentráciu zároveň nie je možné vykladať tak, že platí pre všetky prostriedky procesného útoku a obrany generálne a automaticky. Jej význam spočíva v tom, že súd by mal prihliadať so zreteľom na všetky okolnosti, kedy je daný procesný prostriedok uplatnený včas. „Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať.“[2] Rovnako tento výklad odzrkadľuje ustanovenie § 153 ods. 1 CSP, podľa ktorého lehota na uplatnenie prostriedku procesného útoku či obrany uplynie v tom okamihu, keď strana sporu mohla daný procesný prostriedok uplatniť (predložiť) už skôr, ak by prihliadla na hospodárnosť a rýchlosť konania. Toto odôvodnenie spočíva v tom, že súd má v sporových konaniach dohliadať na to, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaniach, v podobe opakovaných nariadení pojednávaní a predkladaní procesných prostriedkov, ktoré mohli byť v konaniach predložené a uplatnené skôr. Dané tvrdenie je podporené ustanovením § 153 ods. 2 CSP, ktoré explicitne vymedzuje nariadenie ďalšieho pojednávania ako okolnosť pre súd neprihliadnuť na prostriedky procesného útoku a obrany, ktoré neboli predložené včas.[3] Rozpor medzi princípom kontradiktórnosti a koncentráciou sporových konaní je možné vymedziť tak, že zatiaľ čo na jednej strane stojí právo strán na oboznámenie sa s tvrdeniami protistrany a následná možnosť sa k týmto tvrdeniam i vyjadriť, tak koncentrácia konania vytvára akúsi bariéru, ktorá má zamedziť nekončiacemu sa vyjadrovaniu sporových strán. V tomto smere je však potrebné zdôrazniť, že v podobe sudcovskej koncentrácie konania má výlučne sudca právomoc určiť, kedy a či bol daný procesný prostriedok vykonaný včas alebo nie. Obdobne sa vyjadril i Najvyšší súd Slovenskej republiky „účelom sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné.“[4]

Výnimka v podobe neodmietnutia odporu podaného spotrebiteľom

V upomínacom konaní sa obdobne ako podľa § 265 a nasl. CSP sa rozhoduje platobným rozkazom. Zo strany žalovaného ako potencionálneho dlžníka je možné podať voči vydanému platobnému rozkazu odpor, ktorý musí spĺňať zákonom stanovené podmienky (podstatné náležitostí). Jednou z podmienok je vecné odôvodnenie odporu, bez absencie ktorého nastane odmietnutie zo strany súdu. Žalovaný musí vo svojom odpore nevyhnutne uviesť skutočnosti odôvodňujúce spochybnenie žalobcom tvrdeného nároku, a to buď v rovine skutkových tvrdení, alebo v rovine právneho posúdenia,nepostačuje iba faktická poznámka, že s platobným rozkazom nesúhlasí a voči nemu podáva odpor.“[5]

S účinnosťou novely od 1. júla 2021 súdy posudzujú otázku vecného odôvodnenia odporu podaného spotrebiteľom benevolentnejšie. Relevantnosť zmeny zákonodarca vymedzil tak, že vecné odôvodnenie môže pre spotrebiteľov spôsobovať ťažkosti, ktoré by boli spojené s odbornosťou nevyhnutnou na podanie odporu, a zároveň potrebou právnej pomoci z prostredia odborníkov, z dôvodu časovej tiesne v spojitosti so skrátenou formou konania. V zmysle uvedeného je potrebné vyvážiť benevolentnosť súdu pri posudzovaní vecného odôvodnenia podaného odporu spotrebiteľom, v kontexte s nárokom a mierou efektivity uspokojenia veriteľov (častokrát podnikateľov), ktorí sa častokrát v dôsledku neplnenia si povinností zo strany žalovaných (spotrebiteľov) nachádzajú v stratových sférach svojho podnikania. V tomto smere je nevyhnutné vymedziť, že absolútna benevolencia v prospech spotrebiteľov môže viesť ku kolízii s právom na podnikanie a zabezpečením podnikateľského prostredia pre podnikateľské subjekty.[6]

 

Mgr. Michal Rokyčák,
koncipient

 
 
Twin City Tower
Mlynskè nivy 10
821 09 Bratislava
 
Tel.:       +421 2 321 130 31
Fax:       +421 2 321 441 48
 

[1] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I ÚS 33/2021 zo dňa 26. januára 2021

[2] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 530/2018 zo dňa 15. novembra 2018

[3] Mgr. Barbora Magočová: Koncentrácia konania v praxi: ako ju súdy reálne uplatňujú a aké sú možnosti obrany, keď je aplikovaná nesprávne. EPI Odborné články / epi - 2020

[4] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/43/2018 zo dňa 26. februára 2019

[6] Zákon č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk