10.7.2020
ID: 4840upozornenie pre užívateľov

Možno zažalovať štát v súvislosti s protiepidemiologickými opatreniami?

ab1ad0b5f0e4cfff7668cd001bbfa071/shutterstock_25902547.jpg
Zdroj: shutterstock.com

Pomerne frekventovanou sa v poslednej dobe, a to nielen v právnych kruhoch, stáva otázka prípadnej zodpovednosti štátu za opatrenia prijaté v boji s koronavírusom. Štát totižto od 12. 3. 2020 výrazne zasiahol nielen do bežného fungovania spoločnosti, ale aj do základných práv a slobôd jednotlivcov.

Zatvorenie prevádzok, zákaz nedeľného predaja, monitorovanie pohybu osôb, domáca alebo nariadená karanténa, prípadne ďalšie opatrenia predstavujú podstatný zásah do práv fyzických ako aj právnických osôb. Aj keď sa z hľadiska konečnej efektivity boja proti pandémii tieto opatrenia javia byť opodstatnené, otázny je ich právny základ a primeranosť.

Zodpovednosť štátu za škodu

Je nesporné, že opatrenia sledovali a sledujú účel ochrany verejného zdravia pred šírením koronavírusu. Preto by sa zadalo logické, že tieto opatrenia prijímal Úrad verejného zdravotníctva SR (ďalej len „Úrad“), ktorý je na túto úlohu primárne povolaný, najmä ak zasahujú celé územie.[1] Základný problém však spočíva práve v tom, že Úrad nemá oprávnenie prijímať takéto opatrenia v čase mimoriadnej situácie, alebo núdzového stavu, ktoré boli vyhlásené vládou.

Právomoc Úradu pri vydávaní opatrení je upravená v zákone o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej len „Zákon“).[2] V zmysle tohto Zákona môže Úrad prijímať karanténne opatrenia, zákazy, obmedzenia prevádzok, alebo iné opatrenia na ochranu verejného zdravia.[3] Právomoc Úradu je však limitovaná len na menej závažné prípady ohrozenia verejného zdravia. V závažnejších prípadoch (tzv. ohrozenie verejného zdravia II. stupňa) sa táto právomoc presúva na iné orgány (napr. vládu,[4] Ministerstvo zdravotníctva SR[5]), ktoré sú zodpovedné za prijímanie týchto opatrení.

Nakoľko pandemická situácia v súvislosti so šírením COVID-19 vírusu sa považuje práve za závažnejší prípad, teda ohrozenia zdravia II. stupňa,[6] úlohou Úradu bolo predložiť návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie.[7]

Pokiaľ v čase vyhlásenia mimoriadnej situácie, resp. neskôr vyhláseného núdzového stavu, Úrad naďalej konal a prijímal opatrenia, konal nad rámec svojho zákonného oprávnenia, čo je  aj v priamom rozpore s Ústavou SR.[8]

Prijaté opatrenia preto nemajú právny základ (sú protiprávne a protizákonné) a pokiaľ na ich základe boli obmedzené práva a slobody jednotlivcov, je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to protiprávnosť rozhodnutia, prípadne nesprávny úradný postup.[9]

Protiprávnosť opatrení Úradu pritom vyplýva aj z faktu, že Úrad prijímal opatrenia bez toho, aby dodržal procesné pravidlá na ich vydávanie. Úrad pri vydávaní opatrení je totiž povinný dodržiavať Správny poriadok, ktorý presne určuje podmienky, na základe ktorých Úrad koná.[10] Procesný rámec je dôležitý z hľadiska možností domáhať sa revízie prijatých opatrení formou odvolaní alebo iných opravných prostriedkov.[11] Tento postup však Úrad v drvivej väčšine prípadov nedodržal, čo je rovnako samo o sebe vadou ich zákonnosti. Opatrenia Úradu totiž nemajú ani charakter individuálnych rozhodnutí (keďže sa vzťahujú na neurčitý počet adresátov), ani normatívnych správnych aktov (keďže neboli publikované v zbierke zákonov). Otázne je, či ich možno považovať za hybridné, teda zmiešané správne akty.

(Ne)proporcionalita opatrení Úradu

Ďalšou problémovou otázkou je otázka proporcionality, teda či opatrenia boli nevyhnutné a primerané v každej fáze boja s koronavírusu rovnako. Štát totiž môže obmedzovať základné práva a slobody len v nevyhnutnej miere, pričom je povinný šetriť ich podstatu a zmysel.[12]

Právo podnikať, sloboda pohybu, vlastnícke právo, prípadne iné fundamentálne práva však boli natoľko obmedzené, že by ťažko prešli tzv. testom proporcionality. Uvedené opatrenia platili na celom území Slovenska rovnako, a to bez ohľadu na to, či v danej lokalite bol počet nakazených minimálny alebo aj žiadny. Rovnako niektoré z uvedených opatrení pretrvali aj v čase, keď bol výskyt nákazy na území Slovenska minimálny.[13]

Právo na primeranú náhradu

Odhliadnuc od zodpovednosti štátu za škodu, v súvislosti s obmedzením, resp. zákazom činnosti prevádzok, ústava garantuje právo na primeranú náhradu[14]. Za túto primeranú náhradu nemožno podľa nášho názoru považovať programy štátnej pomoci. Nárok na primeranú náhradu nie je podmienený zákonnosťou, resp. nezákonnosťou opatrení Úradu.

Možno teda konštatovať, že pokiaľ štát neoprávnene zasiahol do základných práv a slobôd, alebo obmedzil vlastnícke právo, dotknuté subjekty sa môžu domáhať ochrany svojich práv, a to aj na príslušnom súde. Je verejným tajomstvom, že podanie žaloby voči štátu zvažuje najmä nespočetné množstvo dotknutých firiem.

Jan Macej

Mgr. Ján Macej, Ph.D.,
advokát

Eversheds_logo_200
 

Eversheds Sutherland, advokátska kancelária, s.r.o.

Cintorínska 3/a
811 08 Bratislava

Tel:      +421 232 786 411
E-mail: bratislava@eversheds-sutherland.sk

 

[1] § 5 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

[2] Zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov

[3] § 48 ods. 4 Zákona.

[4] § 3 zákona č. 387/2002 zákona o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu.

[5] § 4 ods. 1 písm. g) Zákona.

[6] § 48 ods. 2 Zákona.

[7] § 48 ods. 5 Zákona.

[8] Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR platí: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

[9] V prípade ak opatrenia Úradu možno považovať za rozhodnutia vydané neoprávneným orgánom, nie je potrebné domáhať sa ani ich zrušenia (§ 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov).

[10] § 59 ods. 1 Zákona.

[11] Procesný rámec je dôležitý pre predchádzaní koncentrácie moci, pretože umožňuje nadriadenému orgánu (Ministerstvu zdravotníctva SR) preskúmavať rozhodnutie a postup Úradu.

[12] Čl. 13 ods. 4 Ústavy SR.

[13] Napríklad zákaz tzv. nedeľného maloobchodného predaja.

[14] Čl. 20 ods. 4 zákona.


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk