Dňa 13. februára 2012 vydal Súd prvého stupňa Brašov proti moldavskému štátnemu príslušníkovi európsky zatykač (ďalej len „EZ“) na účely výkonu trestu odňatia slobody. Dožiadaným súdnym orgánom na účely odovzdania vyžiadanej osoby je Odvolací súd Bologna, pretože sa táto osoba zdržiava v Taliansku. Napriek tomu, že jej obhajoba preukázala dlhodobý charakter usadenia sa tejto osoby v Taliansku z hľadiska rodinného a pracovného života, dožiadaný súdny orgán v Taliansku nemá možnosť odmietnuť odovzdanie do Rumunska s tým cieľom, aby k výkonu trestu došlo v Taliansku. Podľa talianskeho zákona, ktorým sa preberá rámcové rozhodnutie o EZ1, je totiž táto možnosť obmedzená len na talianskych štátnych príslušníkov a štátnych príslušníkov ostatných členských štátov Únie, ktorí vykazujú väzby s Talianskom, pričom štátni príslušníci tretích krajín sú z toho vylúčení.

Odvolací súd Bologna, ktorý usúdil, že toto rozdielne zaobchádzanie je neodôvodnené, sa obrátil na taliansky Ústavný súd. Tento súd konštatoval, že pred overením súladu vnútroštátnej právnej úpravy s Ústavou Talianska treba preskúmať súlad tejto právnej úpravy s právom Únie. Rámcové rozhodnutia o EZ stanovuje možnosť, aby členské štáty priznali súdu právomoc odmietnuť vykonať EZ v prípade, že sa vyžiadaná osoba zdržiava vo vykonávajúcom členskom štáte, je jeho štátnym príslušníkom alebo v ňom má trvalý pobyt a tento členský štát sa zaviaže, že tento trest vykoná v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi. Vzhľadom na to, že toto ustanovenie neohraničuje svoju pôsobnosť len na občanov Únie, taliansky Ústavný súd sa s touto otázkou obrátil na Súdny dvor.

Vo svojom rozsudku z dnešného dňa Súdny dvor (veľká komora) odpovedal tak, že právo Únie bráni právnej úprave členského štátu, ktorá bezpodmienečne a automaticky vylučuje, aby sa na akéhokoľvek štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa zdržiava alebo má trvalý pobyt na území tohto členského štátu, uplatnil uvedený dôvod pre nepovinné nevykonanie EZ, pričom vykonávajúci súdny orgán nemá možnosť posúdiť väzby tohto štátneho príslušníka s uvedeným členským štátom. Takáto vnútroštátna právna úprava je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania zakotvenou v Charte základných práv Európskej únie, pretože sa na jej základe zaobchádza rozdielne na jednej strane so štátnymi príslušníkmi dožiadaného členského štátu a ostatnými občanmi Únie, a na druhej strane so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, pričom sa nezohľadňuje okolnosť, že aj títo štátni príslušníci tretích krajín môžu vykazovať dostatočný stupeň integrácie v spoločnosti uvedeného členského štátu, odôvodňujúci to, aby trest, ktorý im bol uložený v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, vykonali na území vykonávajúceho členského štátu.

Uplatnenie predmetného nepovinného nevykonania podlieha splneniu dvoch podmienok. Prvá podmienka spočíva v tom, aby sa vyžiadaná osoba zdržiavala, bola štátnym príslušníkom alebo mala trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte. Druhou podmienkou je, aby sa tento štát zaviazal, že v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi vykoná trest, pre ktorý bol EZ vydaný. Súdny dvor spresnil, že pokiaľ ide o prvú uvedenú podmienku, nič nebráni tomu, aby členský štát vo vzťahu k štátnym príslušníkom tretích krajín podmienil uplatnenie dôvodu na nevykonanie požiadavkou, aby sa v ňom tento štátny príslušník zdržiaval alebo v ňom mal trvalý pobyt nepretržite po určitú minimálnu dobu.

Ak vykonávajúci súdny orgán skonštatoval, že obidve podmienky sú splnené, musí ešte posúdiť, či existuje legitímny záujem, ktorý odôvodňuje, aby trest, ktorý bol uložený v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, bol vykonaný na území vykonávajúceho členského štátu. Toto posúdenie umožňuje zohľadniť cieľ sledovaný rámcovým rozhodnutím o EZ, ktorý spočíva v tom, aby sa zvýšili šance na sociálnu nápravu vyžiadanej osoby po uplynutí doby trestu, na ktorý bola táto osoba odsúdená.

Vykonávajúcemu súdnemu orgánu tak prináleží, aby vykonal celkové posúdenie všetkých konkrétnych skutočností, ktoré charakterizujú situáciu vyžiadanej osoby a ktoré môžu naznačovať, či medzi touto osobou a vykonávajúcim členským štátom existujú také väzby, že ak k výkonu trestu dôjde v tomto členskom štáte, v ktorom sa zdržiava alebo má trvalý pobyt, prispeje to k sociálnej náprave tejto osoby. Medzi tieto skutočnosti patria rodinné, jazykové, kultúrne, sociálne alebo ekonomické väzby, ktoré tento štátny príslušník tretej krajiny udržiava s vykonávajúcim členským štátom, ako aj povaha, dĺžka a podmienky jeho pobytu v tomto členskom štáte.

[1] Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34).

Zdroj: Riaditeľstvo pre komunikáciu
Sekcia pre tlač a informácie curia.europa.eu
TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 90/23
V Luxemburgu 6. júna 2023
Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-700/21 | O. G. (Európsky zatykač proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny)