Súdny dvor v rozsudku Komisia/Poľsko, Maďarsko a Česká republika (Dočasný mechanizmus premiestnenia žiadateľov o medzinárodnú ochranu) (C-715/17, C-718/17 a C-719/17), vyhlásenom 2. apríla 2020, vyhovel žalobám o nesplnenie povinnosti podaným Komisiou proti týmto trom členským štátom, ktorých predmetom je určenie, že tieto členské štáty si tým, že v pravidelných intervaloch, a minimálne každé tri mesiace, neuviedli primeraný počet žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktorí môžu byť urýchlene premiestnení na ich územie, a v dôsledku toho nevykonali ďalšie povinnosti premiestnenia, ktoré im prislúchali, nesplnili povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie. Súdny dvor konštatoval nesplnenie povinnosti tromi dotknutými členskými štátmi, ktoré im vyplývajú z rozhodnutia prijatého Radou na účely povinného premiestnenia 120 000 žiadateľov o medzinárodnú ochranu z Grécka a Talianska do ostatných členských štátov Únie1. Súdny dvor ďalej konštatoval, že Poľsko a Česká republika si nesplnili ani povinnosti vyplývajúce zo skoršieho rozhodnutia, ktoré Rada prijala s cieľom dobrovoľného premiestnenia 40 000 žiadateľov o medzinárodnú ochranu z Grécka a Talianska do ostatných členských štátov Únie2. Pokiaľ ide o Maďarsko, to nebolo viazané opatreniami premiestnenia stanovenými v tomto poslednom uvedenom rozhodnutí.

Poľsko a Maďarsko vo veciach samých najmä tvrdia, že mali právo neuplatňovať rozhodnutia o premiestnení na základe článku 72 ZFEÚ, podľa ktorého ustanoveniami Zmluvy o FEÚ týkajúcimi sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorých súčasťou je najmä azylová politika, nie je dotknutý výkon zodpovedností prináležiacich členským štátom na udržanie verejného poriadku a zabezpečovanie vnútornej bezpečnosti. Súdny dvor v tejto súvislosti konštatoval, že vzhľadom na to, že článok 72 ZFEÚ je ustanovením o výnimke zo všeobecných pravidiel práva Únie, treba ho vykladať reštriktívne. Tento článok teda členským štátom nepriznáva právomoc odchýliť sa od ustanovení práva Únie jednoduchým odkazom na záujmy spočívajúce v udržiavaní verejného poriadku a zabezpečovaní vnútornej bezpečnosti, ale im ukladá preukázať potrebu využiť výnimku stanovenú v tomto článku na účely výkonu ich zodpovednosti v týchto oblastiach.

Súdny dvor v tomto kontexte uviedol, že podľa rozhodnutí o premiestnení sa do úvahy mali vziať národná bezpečnosť a verejný poriadok počas celého postupu premiestnenia až do skutočného odovzdania žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Súdny dvor v tejto súvislosti konštatoval, že príslušným orgánom členských štátov premiestnenia sa má priznať široká miera voľnej úvahy pri určovaní, či existujú opodstatnené dôvody považovať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa má premiestniť, za hrozbu pre národnú bezpečnosť alebo verejný poriadok na ich území. Súdny dvor v tomto bode uviedol, že pojem „hrozba pre národnú bezpečnosť alebo verejný poriadok“ v zmysle rozhodnutí o premiestnení5 sa má vykladať tak, že zahŕňa tak skutočné, ako aj potenciálne hrozby pre národnú bezpečnosť alebo verejný poriadok. Súdny dvor však spresnil, že uvedené orgány sa na to, aby sa mohli dovolávať vyššie citovaných dôvodov, musia po preskúmaní každého jednotlivého prípadu opierať o zhodujúce sa, objektívne a presné skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že predmetný žiadateľ predstavuje skutočnú alebo potenciálnu hrozbu. V dôsledku toho rozhodol, že mechanizmus stanovený v týchto ustanoveniach bráni tomu, aby sa členský štát v rámci postupu premiestnenia kategoricky odvolával, iba v záujme všeobecnej prevencie a bez toho, aby preukázal priamu súvislosť s individuálnym prípadom, na článok 72 ZFEÚ na účely odôvodnenia prerušenia, či dokonca zastavenia vykonávania povinností, ktoré mu vyplývajú z rozhodnutí o premiestnení.

Súdny dvor ďalej rozhodol o dôvode Českej republiky týkajúcom sa nefunkčnosti dotknutého mechanizmu premiestnenia, pričom uviedol, že nemožno pripustiť, aby sa členský štát na to, aby sa vyhol akejkoľvek povinnosti premiestnenia, ktorá mu vyplýva z uvedených aktov, mohol opierať o svoje jednostranné posúdenie údajnej nedostatočnej účinnosti, či dokonca nefunkčnosti mechanizmu premiestnenia stanoveného v týchto aktoch, pretože v opačnom prípade by mohlo dôjsť k ohrozeniu cieľa solidarity, ktorý je vlastný rozhodnutiam o premiestnení, ako aj k porušeniu záväznej povahy týchto aktov. Napokon, pripomínajúc záväzný charakter rozhodnutí o premiestnení od ich prijatia a počas doby ich uplatňovania pre Českú republiku, Súdny dvor uviedol, že tento členský štát bol povinný plniť svoje povinnosti premiestnenia uložené týmito rozhodnutiami nezávisle od poskytovania iných druhov pomoci Grecku a Taliansku.

______________________
[1] Rozhodnutie Rady (EÚ) 2015/1601 z 22. septembra 2015 o zavedení dočasných opatrení v oblasti medzinárodnej ochrany v prospech Talianska a Grécka (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 80). Platnosť tohto rozhodnutia bola predmetom spojených vecí C-643/15 a C-647/15, Slovensko a Maďarsko/Rada; pozri tiež tlačové komuniké č. 91/17.
[2] Rozhodnutie Rady (EÚ) 2015/1523 zo 14. septembra 2015 o zavedení dočasných opatrení v oblasti medzinárodnej ochrany v prospech Talianska a Grécka (Ú. v. EÚ L 239, 2015, s. 146).
[3] Článok 5 ods. 2 každého z týchto rozhodnutí.
[4] Článok 5 ods. 2 každého z týchto rozhodnutí.
[5] Článok 5 ods. 4 a 7 každého z týchto rozhodnutí.