Dohoda medzi členskými štátmi prichádza iba šesť mesiacov po tom, ako Európska rada 26. júna vyzvala na zintenzívnenie úsilia o uľahčenie, zvýšenie a urýchlenie návratov.

Povinnosti osôb, ktoré sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov

Nariadením o návrate sa navrátilcom uložia prísne povinnosti – v prvom rade povinnosť opustiť územie dotknutého členského štátu a spolupracovať s orgánmi. Medzi ďalšie povinnosti patrí zostať k dispozícii orgánom, poskytnúť im doklad totožnosti alebo cestovný doklad, poskytnúť svoje biometrické údaje a nesnažiť sa podvodne brániť konaniu o návrate.

Svoje dôsledky bude mať aj to, keď osoby, ktorým bol nariadený návrat, nebudú spolupracovať. ‏Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že zamietnu alebo znížia určité dávky a prídavky, zamietnu alebo odoberú pracovné povolenia alebo uložia trestné sankcie, ktoré by podľa pozície Rady mali zahŕňať aj trest odňatia slobody.

Umožnenie vytvorenia centier pre návrat

V nariadení sa objasňuje, že „krajinou návratu“ môže byť krajina, s ktorou existuje dohoda alebo dojednanie, na základe ktorého je osoba, ktorá nemá právo zdržiavať sa v členských štátoch, prijatá. Stanovujú sa v ňom aj podmienky vytvárania týchto dohôd alebo dojednaní. Napríklad sa môžu uzavrieť len s treťou krajinou, v ktorej sa dodržiavajú medzinárodné normy v oblasti ľudských práv a zásady medzinárodného práva vrátane zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Okrem toho budú obsahovať postupy návratu neoprávnene sa zdržiavajúcej osoby, podmienky jej pobytu v krajine mimo EÚ a dôsledky v prípade nedodržania dohody alebo dojednania. Takéto centrá pre návrat môžu fungovať ako centrá pre návrat, ktorý pokračuje do konečnej krajiny návratu, alebo ako konečná destinácia.

Návrat osôb, ktoré predstavujú bezpečnostné riziká

Nariadením sa zavádzajú osobitné opatrenia pre osoby, ktoré predstavujú bezpečnostné riziko. Môže im byť napríklad uložený zákaz vstupu, ktorý presahuje zvyčajné maximálne obdobie desiatich rokov, alebo dokonca trvalý zákaz vstupu. Členské štáty môžu nariadiť aj zaistenie vrátane zaistenia vo väzení. Toto obdobie zaistenia môže byť aj dlhšie, ako sa bežne predpokladá.

Vzájomné uznávanie rozhodnutí o návrate

Prostredníctvom vzájomného uznávania rozhodnutí o návrate budú môcť členské štáty uznať a priamo vykonať rozhodnutie o návrate vydané iným členským štátom osobe, ktorá by mala opustiť územie členských štátov bez toho, aby museli začať konanie o vydaní nového rozhodnutia o návrate. Tým sa štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov, vyšle jasný signál, že návratu sa nemôžu vyhnúť útekom do iného členského štátu.

Vzájomné uznávanie rozhodnutia o návrate inej krajiny zatiaľ nie je povinné. Podľa pozície Rady Európska komisia posúdi fungovanie vzájomného uznávania dva roky po nadobudnutí účinnosti a v prípade potreby predloží legislatívny návrh, aby bolo povinné pre všetky členské štáty.

Európsky príkaz na návrat

Nariadením o návrate sa zavedie európsky príkaz na návrat (ERO), čo je formulár, do ktorého budú musieť členské štáty zapísať kľúčové prvky rozhodnutia o návrate. Členské štáty budú musieť vložiť ERO do Schengenského informačného systému – systému na výmenu informácií pre bezpečnosť a riadenie hraníc v EÚ. Uľahčí sa tým vzájomné uznávanie, keďže členské štáty budú mať potrebné informácie na uznanie rozhodnutia iného členského štátu o návrate. Ak sa osoba, ktorej bolo nariadené opustiť EÚ, presunie do iného členského štátu, táto krajina bude môcť priamo vykonať rozhodnutie o návrate vydané prvým členským štátom na základe ERO.

Členské štáty sa rozhodli, že európsky príkaz na návrat sa zavedie najneskôr do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti nariadenia o návrate.

Zdroj: TS EU