30.6.2020
ID: 4822upozornenie pre užívateľov

Skutkové tvrdenia, ich popretie, nesporné skutkové zistenia a koncentrácia konania

dbf1dc10880f5cf19b44009a3400dfe7/shutterstock_133744910_web.jpg
Zdroj: shutterstock.com

Jednou zo základných procesných povinností strán sporu je povinnosť tvrdiť. Inak povedané, strany sporu sú povinné uvádzať skutkové tvrdenia.

Táto procesná povinnosť je legislatívne vyjadrená tak, že strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

Hovoríme, že strany sporu zaťažuje bremeno tvrdenia. Preto sa v tomto príspevku bližšie pozrieme na to, čo znamená pojem skutkové tvrdenia, ako bremeno tvrdenia zaťažuje strany sporu, čo znamená popretie skutkových tvrdení, ktoré skutočnosti sú sporné a ktoré nesporné a aký význam má tzv. koncentrácia konania.

Skutkové tvrdenia


V súlade s celkovou koncepciou CSP [1] sa civilné sporové konanie riadi zásadou formálnej pravdy. To znamená, že súd vychádza len z tých skutočností, ktoré strany sporu v konaní tvrdili. [2]

Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. [3] Prídavok „skutkové“ zvýrazňuje, že sa nejedná o tvrdenia právne. Strany sporu totiž nie sú v súlade s princípom „súd pozná právo“ povinné uvádzať právne posúdenie veci. Sú však povinné – pokiaľ sa nechcú vystaviť riziku straty sporu – uvádzať skutkové tvrdenia.

Avšak aké skutkové tvrdenia má tá - ktorá strana v spore uvádzať?

Žalobca je povinný v žalobe uviesť také skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými vymedzí skutok (skutkový dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu. Inými slovami, žalobca je povinný vymedziť predmet konania po skutkovej stránke. [4]

Obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré je strana povinná v spore tvrdiť, zásadne vychádza z hmotného práva (z hypotézy hmotnoprávnej normy). Strana sporu je povinná tvrdiť také skutočnosti, ktoré zakladajú vznik jej práva, resp. zánik jej povinnosti.
 
Tieto tvrdenia strany sporu možno považovať za podstatné a rozhodujúce. Právna teória pre ne používa aj pojem substancované tvrdenia. Substancované tvrdenia sú teda také, ktoré možno podradiť pod konkrétne ustanovenie hmotného práva.

Uvedené závery potvrdzuje aj judikatúra. Podľa Najvyššieho súdu SR platí, že:

„Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podradiť pod hypotézu právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené.“[5]

A aké procesné následky má nesplnenie povinnosti uvádzať podstatné skutkové tvrdenia?

Podľa nášho názoru pri nesplnení povinnosti tvrdiť môžu nastať dva následky, a to (i) odmietnutie žaloby alebo (ii) neúspech v spore.

Pokiaľ žalobca v žalobe neuvedie ani len také skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné vyvodiť, aký je predmet konania (čoho sa žalobca žalobou domáha), tak procesnou sankciou môže byť až odmietnutie žaloby.

V tomto prípade však súd najprv žalobcu vyzve, aby žalobu doplnil o skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné určiť, čo je predmetom konania v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní (§ 129 ods. 1 CSP). Pokiaľ žalobca výzve nevyhovie, súd žalobu uznesením – teda bez jej meritórneho prejednania – odmietne.

Ak zo žaloby je možné vyvodiť čo je predmetom konania, súd žalobu meritórne prejedná. Neunesenie bremena tvrdenia však bude znamenať neúspech strany spočívajúci v strate sporu. Aj podľa judikatúry platí, že:

„Pokiaľ žaloba obsahuje tvrdenia skutočností, z ktorých možno vyvodiť, aký je predmet konania, potom procesnou sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia, resp. aj za nesplnenie dôkaznej povinnosti nie je odmietnutie žaloby, ale prípadný neúspech účastníka vo veci samej.“ [6]

Teda, ak niektorá zo strán sporu neunesie bremeno tvrdenia (povinnosť tvrdiť rozhodujúce a podstatné skutočnosti), procesným následkom bude neúspech v spore. To znamená buď zamietnutie žaloby rozsudkom (neúspech žalobcu) alebo vyhovenie žalobe rozsudkom (neúspech žalovaného). 

Popretie skutkových tvrdení

Popretie skutkových tvrdení možno vnímať ako protipól uvádzania skutkových tvrdení. Popretím skutkových tvrdení tá - ktorá strana sporu vyvracia (popiera) skutkové tvrdenia uvedené druhou stranou sporu.

V civilnom procese má popretie skutkových tvrdení mimoriadny význam. Ten spočíva v tom, že popreté skutkové tvrdenia sa považujú v konaní za sporné a je potrebné o nich ďalej vykonať dokazovanie.

Avšak, len také popretie skutkových tvrdení protistrany vyvolá zamýšľané procesné účinky (teda, že skutkové tvrdenia protistrany sa budú považovať za sporné), ktoré sa považuje za procesne účinné popretie skutkových tvrdení.

CSP aj na popretie skutkových tvrdení totiž kladie určité kvalitatívne nároky. A aké popretie skutkových tvrdení sa považuje podľa CSP za účinné?

Podľa § 151 ods. 2 CSP platí, že:

„Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.“

Na základe citovaného ustanovenia CSP možno uviesť, že na to, aby sa považovalo popretie skutkových tvrdení protistrany za procesne účinné (to znamená také, ktoré vyvolá zamýšľané účinky) je potrebné, aby popierajúca strana:

  • (i) výslovne poprela skutkové tvrdenia; a zároveň
  • (ii) uviedla vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach.
Podmienky podľa odsekov (i) a (ii) vyššie musia byť splnené kumulatívne. Nestačí teda len všeobecné konštatovanie strany sporu, že popiera skutkové tvrdenia uvedené protistranou.

Popierajúca strana sporu musí uviesť aj vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Až po splnení podmienok podľa odsekov (i) a (ii) vyššie teda možno považovať popretie skutkových tvrdení za účinné.

Pokiaľ strana sporu účinne nepoprie skutkové tvrdenia uvádzané druhou stranou sporu, spravidla to má za následok, že takéto skutkové tvrdenia sa budú v spore považovať za nesporné skutkové tvrdenia.

Nesporné skutkové tvrdenia

Pre procesný postup súdu a sporových strán je mimoriadne dôležité určiť, ktoré skutkové tvrdenia možno považovať za sporné (teda tie, ktoré boli účinne popreté) a, naopak, ktoré sú nesporné skutkové tvrdenia. Ako sme uviedli vyššie, skutkové tvrdenia, ktoré neboli účinne popreté sa považujú za nesporné skutkové tvrdenia.

Podľa právnej teórie možno skutkové tvrdenia rozdeliť na nesporné buď (i) de facto alebo (ii) de iure. [7]

  • Nesporné skutkové tvrdenia de facto
Skutkové tvrdenia sa považujú za nesporné de facto v prípade, ak protistrana uvedie rovnaké skutkové tvrdenia, ako druhá strana. Skutkové tvrdenia sa považujú za nesporné de facto aj v prípade, ak protistrana potvrdí, že skutkové tvrdenie druhej strany je pravdivé.

Možno teda zhrnúť, že skutkové tvrdenia sa považujú za nesporné de facto v prípade, ak strana sporu potvrdí pravdivosť skutkových tvrdení druhej strany sporu.

  • Nesporné skutkové tvrdenia de iure
Nesporné skutkové tvrdenia de iure nie sú nespornými preto, lebo ich protistrana potvrdila. Pri nespornosti skutkových tvrdení de iure sa aplikuje zákonná domnienka o nespornosti skutkových tvrdení ustanovená v § 151 ods. 1 CSP.

Podľa § 151 ods. 1 CSP platí, že:

„Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.“

Aplikujúc uvedenú zákonnú domnienku platí, že skutkové tvrdenie sa považuje za nesporné vtedy, ak ho protistrana výslovne nepoprela (nevyjadrila sa k skutkovému tvrdeniu), alebo ho síce poprela, ale neúčinne (teda ako keby k popretiu nedošlo).

Ustálenie toho, ktoré skutkové tvrdenia sa v konaní považujú za nesporné (bez ohľadu na to, či sú nesporné de facto alebo de iure) je pre ďalší procesný postup strán sporu a súdu veľmi dôležité.

Ak sú totiž skutkové tvrdenia strán nesporné, súd o nich ďalej nevykonáva dokazovanie – nesporné skutočnosti sa v procese, v ktorom sa uplatňuje princíp formálnej pravdy, nedokazujú. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojuje ako zistený skutkový stav a ďalej z nich pri svojom rozhodnutí vychádza. [8]

Aj z tohto dôvodu by mala strana sporu venovať veľkú pozornosť skutkovým tvrdeniam protistrany. A v prípade, ak skutkové tvrdenia protistrany nezodpovedajú tomu, ako tieto skutočnosti vníma strana sporu, poprieť skutkové tvrdenia protistrany a uviesť vlastné skutkové tvrdenia.

Je však potrebné uviesť, že strany sporu sú limitované, dokedy môžu skutkové tvrdenia uvádzať, resp. ich popierať. Procesná zodpovednosť strán sporu za uvádzanie rozhodujúcich a podstatných skutkových tvrdení týkajúcich sa sporu je tak ešte viac sprísnená.

Koncentrácia konania, skutkové tvrdenia a popretie skutkových tvrdení

Možnosť uvádzať skutkové tvrdenia a popierať skutkové tvrdenia je v súdnom procese časovo obmedzená.

Skutkové tvrdenia a popretie skutkových tvrdení sú prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany a ich predloženie podlieha (i) zákonnej koncentrácii konania a (ii) sudcovskej koncentrácii konania.

Uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania je v právomoci súdu. Uplatnenie zákonnej koncentrácie konania je obligatórne.

  • Zákonná koncentrácia konania
Podľa § 154 CSP platí, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

Predmetné ustanovenie nie je v sporovom konaní žiadnou novinkou a uplatňovalo sa aj za účinnosti predošlej právnej úpravy.

Zákonným limitom dokedy možno uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany (teda aj skutkové tvrdenia a popretie skutkových tvrdení) je vyhlásenie uznesenia o skončení dokazovania.

Po vyhlásení tohto uznesenia už nemožno prostriedky procesného útoku a procesnej obrany účinne uplatniť. Pokiaľ teda strana sporu uplatní prostriedok procesného útoku, resp. procesnej obrany neskôr, nevyvolá tým žiadne procesné účinky (súd na ne nebude prihliadať).

  • Sudcovská koncentrácia konania
Sudcovská koncentrácia konania je v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou novým právnym inštitútom. Cieľom jej zavedenia bola snaha zákonodarcu o zrýchlenie konania a zvýšenie zodpovednosti strán za hospodárne vedenie sporu.

Podľa § 153 ods. 1 CSP sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

V zásade teda platí, že skutkové tvrdenia a popretie skutkových tvrdení strán (ktoré sú prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany) musia byť uplatnené včas. Čo však znamená včas?

Vzhľadom na jednotlivé ustanovenia CSP platí, že skutkové tvrdenia a popretie skutkových tvrdení strán by mali byť uvedené v žalobe a procesných podaniach podľa § 167 ods. 2 až 4 CSP - teda v žalobnej odpovedi, replike a duplike.

Predloženie skutkových tvrdení a popretia skutkových tvrdení neskôr si vyžaduje ospravedlniteľný dôvod podľa § 153 CSP druhá veta, a teda že strana ich nemohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

Strana preto nemôže „vyčkávať“ s predložením skutkových tvrdení, resp. s popretím skutkových tvrdení, lebo sa vystavuje riziku sankcie. Sankcia spočíva v tom, že predloženie skutkových tvrdení, resp. popretie skutkových tvrdení bude procesne neúčinné.

Sudcovská koncentrácia konania vyžaduje rozhodnutie súdu o tom, že na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany súd nebude prihliadať.

Je výlučne v kompetencii súdu rozhodnúť, či existuje ospravedlniteľný dôvod na predloženie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany neskôr ako to predpokladá § 153 ods. 1 prvá veta CSP.

Zákon rozhodovanie súdu o včasnosti predloženia prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku limituje tým, že na tieto prostriedky súd spravidla neprihliadne vtedy, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

Sudcovská koncentrácia konania a jej aplikácia na konania začaté za účinnosti OSP [9]

So sudcovskou koncentráciou konania, ktorá bola do procesného práva zavedená účinnosťou CSP súvisí aj otázka jej aplikácie na konania, ktoré začali ešte za účinnosti OSP. [10]

V procesnom práve platí zásada okamžitej aplikability procesných noriem. Preto by sa mohlo na prvý pohľad javiť, že sudcovská koncentrácia konania podľa § 153 CSP sa uplatní po nadobudnutí účinnosti CSP aj na konania, ktoré boli začaté za účinnosti OSP.

V prípade sudcovskej koncentrácie konania však zákonodarca prijal prechodné pravidlo, ktoré zmierňuje negatívne dôsledky okamžitej aplikácie sudcovskej koncentrácie konania na konania začaté za OSP – teda v čase, keď sa sudcovská koncentrácia konania ešte neuplatňovala.

Podľa § 470 ods. 2 CSP totiž platí, že:

„Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.“

Sudcovská koncentrácia konania sa preto neuplatní v konaniach začatých za účinnosti OSP, ak by jej uplatnenie bolo v neprospech strany.

Ako však interpretovať slovné spojenie „ak by jej uplatnenie bolo v neprospech strany“? Znamená to, že sudcovská koncentrácia konania sa neuplatní na konania začaté za účinnosti OSP vôbec, alebo je možné jej uplatnenie za určitých podmienok aj v týchto konaniach?

Uvedené možno interpretovať tak, že ustanovenia o sudcovskej koncentrácii možno použiť aj na konania začaté za účinnosti OSP. Je však potrebné, aby boli splnené ďalšie predpoklady.

Po prvé. Platí, že sudcovskú koncentráciu konania nemožno aplikovať na úkony strany sporu, ktoré vykonala pred účinnosťou CSP. Tým by bol porušený princíp legitímnych očakávaní tejto strany – keďže by bola sankcionovaná za jej postup, ktorý v čase keď tak postupovala, nebol sankcionovaný.

Po druhé. Po nadobudnutí účinnosti CSP musí mať strana sporu možnosť reagovať na zmenené procesné podmienky. To znamená, že strane musí byť poskytnutý priestor na predloženie skutkových tvrdení a aj ich popretie.

Domnievame sa však, že aj tu by sa malo uplatniť ustanovenie § 153 CSP, a teda strana by mala predložiť skutkové tvrdenia, resp. poprieť skutkové tvrdenia včas po nadobudnutí účinnosti CSP.

To preto, aby nedošlo ku situácii, že v konaniach začatých za OSP začnú strany niekoľko rokov po nadobudnutí účinnosti CSP predkladať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany bez toho, aby existoval na ich strane akýkoľvek ospravedlniteľný dôvod, prečo ich nepredložili skôr.

Po tretie. Až keď strana sporu po nadobudnutí účinnosti CSP nesplní povinnosť predložiť, resp. poprieť skutkové tvrdenia včas, možno pristúpiť k uplatneniu sudcovskej koncentrácie konania.

Zastávame teda názor, že uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania aj na konania začaté za účinnosti OSP - za dodržania vyššie uvedených podmienok - je v súlade so znením § 470 ods. 2 CSP.

Záver

Predloženie skutkových tvrdení je základnou podmienkou existencie súdneho sporu. Bez nich by totiž vôbec nebolo možné určiť, čo je predmetom sporu. Predloženie podstatných a rozhodujúcich skutkových tvrdení je však aj predpokladom úspechu v spore.

Ak protistrana nesúhlasí so skutkovými tvrdeniami, je jej procesnou povinnosťou účinne poprieť tieto skutkové tvrdenia. Ak by skutkové tvrdenia neboli popreté, vychádza sa z toho, že tieto skutkové tvrdenia sú medzi stranami nesporné. V takom prípade o nich nie je potrebné vykonávať dokazovanie a súd z nich pri rozhodnutí vychádza.

Aby však predkladanie a popieranie skutkových tvrdení nebolo časovo neobmedzené (čo by malo negatívny dopad na rýchlosť sporu), CSP upravuje časové limity ich predkladania v podobe zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania.

Relevans



Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava

Tel.: +421 2 323 54 602
Fax: +421 2 594 18 115

PFR 2020_sporová
____________________________
[1] Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
[2] Aj CSP však zásadu formálnej pravdy modifikuje niektorými ustanoveniami. Napríklad podľa § 150 ods. 2 CSP je ponechaná možnosť súdu požiadať strany o ďalšie skutkové tvrdenia na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností. Za výnimočných situácií sa súd môže odkloniť aj od zhodných tvrdení strán (§ 186 ods. 2 CSP).
[3] § 150 CSP.
[4] K tomu napríklad Najvyšší súd ČR, sp. zn. 21Cdo 370/2002.
[5] Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 196/2009.
[6] Soudní rozhledy, 6/2008.
[7] ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 573.
[8] CSP obsahuje aj výnimku z pravidla, že súd vychádza z nesporných skutkových tvrdení strán sporu. Podľa
§ 186 ods. 2 CSP totiž platí, že súd nevychádza z nesporných skutkových tvrdení, ak existuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti.
[9] Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
[10] Takýchto konaní prebieha aj v súčasnosti ešte veľa.

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk