5.1.2021
ID: 4974upozornenie pre užívateľov

Vybrané aspekty skončenia dočasnej ochrany podnikateľov

e63e4845e947e7b9b218d7159f0230ed/shutterstock_4553377 web.jpg
Zdroj: shutterstock.com

Účelom dočasnej ochrany podnikateľov je vytvorenie časovo obmedzeného rámca s nástrojmi na podporu efektívneho riešenia negatívnych následkov šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 na podnikateľov prevádzkujúcich podnik.

Zo samotného názvu uvedeného inštitútu možno odvodiť jeho prechodnosť. Dočasná ochrana zaniká najneskôr uplynutím času stanoveného zákonom. Zákon aktuálne umožňuje trvanie dočasnej ochrany do 31. decembra 2020. Je preto podľa nášho názoru na mieste zamyslieť sa nad udalosťami, ktoré môžu podnikateľov čakať po jej definitívnom uplynutí.

Aktuálne sa v legislatívnom konaní nachádza návrh kontinuity dočasnej ochrany, ktorej podmienky sa v mnohom líšia od aktuálnej úpravy. Podľa dostupných informácií bude musieť žiadateľ od roku 2021 presvedčiť minimálne 50% tzv. nespriaznených veriteľov, že má plán na riešenie svojej situácie, keďže takáto väčšina veriteľov bude potrebná na odsúhlasenie vstupu do dočasnej ochrany. Napriek niektorým zásadným rozdielom ostávajú aj v navrhovanej úprave niektoré nejasnosti spôsobené poskytnutím dočasnej ochrany.

Účelom tohto príspevku je rozobrať možné následky aktuálnej právnej úpravy vo vzťahu k ďalšiemu podnikaniu subjektu, najmä k možnosti získať peňažné prostriedky formou úveru či možnosti zabezpečiť takéto záväzky ručiteľským vyhlásením, a to najmä v súvislosti s možnou budúcou platobnou neschopnosťou.

Účel dočasnej ochrany

Dočasná ochrana podnikateľov bola zavedená do právneho poriadku zákonom č. 92/2020 Z. z.  V súvislosti s dočasnou ochranou je potrebné v úvode uviesť, že aj keď časť podnikateľov vníma dočasnú ochranu najmä cez zákaz veriteľa vypovedať zmluvu, jej primárnym cieľom je dočasne upraviť povinnosti podnikateľov v súvislosti so zákonnou povinnosťou insolvenčného konania.

Pre subjekt pod dočasnou ochranou platí, že konanie o návrhu veriteľa na vyhlásenie konkurzu na majetok podnikateľa pod dočasnou ochranou podanom po 12. marci 2020 sa prerušuje. Tento účinok sa uplatňuje rovnako na návrhy veriteľov podané počas dočasnej ochrany. Tiež sa prerušuje konkurzné konanie, v ktorom nebol vyhlásený konkurz a ktoré začalo na základe návrhu veriteľa, ak bol návrh podaný po 12. marci 2020. Podnikateľ pod dočasnou ochranou nie je v dobe trvania dočasnej ochrany povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu na svoj majetok. To platí rovnako pre osoby, ktoré sú povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu v jeho mene.

O poskytnutie dočasnej ochrany môže žiadať podnikateľ so sídlom alebo miestom podnikania na území Slovenskej republiky, ktorého oprávnenie na podnikanie vzniklo pred 12. marcom 2020. Zákon tiež negatívne vymedzuje subjekty, na ktoré sa dočasná ochrana nepoužije. Dočasná ochrana sa nepoužije na banku, inštitúciu elektronických peňazí, poisťovňu, zaisťovňu, zdravotnú poisťovňu, správcovskú spoločnosť, obchodníka s cennými papiermi, burzu cenných papierov, centrálneho depozitára cenných papierov, subjekt kolektívneho investovania, prevádzkovateľa platobného systému, dôchodkovú správcovskú spoločnosť, doplnkovú dôchodkovú spoločnosť, platobnú inštitúciu a veriteľa s povolením na poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozsahu.

Pre mnohé podnikateľské subjekty pod dočasnou ochranou bude nevyhnutným krokom získanie finančných prostriedkov od tretieho subjektu. Pre posúdenie následkov tohto kroku je potrebné rozdeliť osoby nového veriteľa na spriaznené osoby a ostatné.

Stimuly pre podnikateľov od spriaznenej osoby

Najzásadnejší zásah do predchádzajúcej právnej úpravy predstavuje ustanovenie § 17 ods. 10 zákona č. 62/2020, podľa ktorého: „Úver a obdobné plnenia, ktoré úveru hospodársky zodpovedajú, poskytnuté podnikateľovi pod dočasnou ochranou spriaznenou osobou podľa predpisu o konkurznom konaní bezhotovostne počas trvania dočasnej ochrany a bezprostredne súvisiace so zachovaním prevádzky podniku, sa neposudzujú podľa ustanovení Obchodného zákonníka o kríze a neuplatnia sa na ne ustanovenia predpisu o konkurznom konaní o ich uspokojení v poradí ako podriadené. Na ich zabezpečenie v konkurze sa neprihliada.“

Spriaznenou osobou sa v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii rozumie najmä štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, prokurista, člen dozornej rady právnickej osoby, fyzická osoba alebo iná právnická osoba, ktorá má v právnickej osobe kvalifikovanú účasť, či blízka osoba niektorej z uvedených osôb. Veritelia, ktorí spadajú do niektorej zo zákonných definícií spriaznenej osoby, sa označujú tiež ako podriadení veritelia, pričom pohľadávky takýchto osôb sú označované aj ako pohľadávky spojené so záväzkom podriadenosti.

Pohľadávky spojené so záväzkom podriadenosti sa v zistenom rozsahu uspokoja z výťažku zo speňaženia majetku tvoriaceho všeobecnú podstatu, ktorý vo všeobecnej podstate zvýšil po úplnom uspokojení iných nezabezpečených pohľadávok.

Vo všeobecnosti platí, že pohľadávky spriaznených veriteľov sa v prípade konkurzu alebo reštrukturalizácie uspokojujú až ako posledné. Uvedené sa však nepoužije v prípade, ak sa dlžník nachádza pod dočasnou ochranou. V takom prípade sa tiež spriaznení veritelia rozdelia rovným dielom s ostatnými veriteľmi.

Navrhovaná úprava je prejavom snahy podporiť podnikateľské prostredie a motivovať vlastníkov investovať peňažné prostriedky do spoločnosti. Zákonodarca obmedzil výnimku zo zásady podriadenosti len na bezhotovostné platby, čím značne znížil riziko špekulatívnych či fiktívnych peňažných prevodov. Uvedené ustanovenie však naďalej vytvára priestor zásadne zmeniť štruktúru veriteľov dotknutého subjektu v krátkom časovom úseku, čo môže najmä pri niektorých dcérskych spoločnostiach narušiť princíp právnej istoty. Preto je vhodné odporúčať dôkladné preverenie osôb s majetkovou účasťou v právnických osobách, ktoré sa určitý čas nachádzali pod dočasnou ochranou.

Stimuly pre podnikateľov od inej ako spriaznenej osoby

Druhým spôsobom získania peňažných prostriedkov je úver, pôžička či iné tomu zodpovedajúce plnenie od nespriazneného subjektu. V praxi je možné očakávať, že veriteľ subjektu, ktorý bol v minulosti pod dočasnou ochranou, bude poskytnutie pôžičky či úveru podmieňovať zabezpečením záväzku. Jedným z najčastejších spôsobov zabezpečenia záväzkov je ručiteľské vyhlásenie osoby spriaznenej s dlžníkom.

V zmysle Obchodného zákonníka ten, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.

Záväzok ručiteľa je vo vzťahu k hlavnému záväzku záväzkom akcesorickým. Nemôže vzniknúť bez toho, aby platne vznikol a trval zabezpečený záväzok. Akcesorita ručiteľského záväzku vyplýva najmä z ustanovenia § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je veriteľ oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu. Uvedené ustanovenie je dispozitívnym a zmluvné strany sa od neho vedia odchýliť. V praxi je bežné, že veriteľ je od ručiteľa oprávnený domáhať sa uspokojenia svojho záväzku priamo.

Rozsah práv ručiteľa voči dlžníkovi je upravený v § 308 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ručiteľ, ktorý splní záväzok za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi.

Nakoľko vyššie spomínané ustanovenia právnych predpisov predstavujú unifikovaný súbor pravidiel, súdne spory ohľadom platnosti ručiteľských záväzkov sa spravidla sústreďujú na preukazovanie pravosti podpisov na ručiteľskej listine.

Omnoho komplexnejšia je preto problematika účinnosti ručiteľského záväzku v prípade, ak sa dlžník a/alebo ručiteľ dostanú do úpadku. Zo subjektívneho hľadiska dotknutých veriteľov je pochopiteľné, že zabezpečený veriteľ sa pokúša o to, aby jeho záväzok bol uspokojený zo zabezpečenia. Rovnako tak je možné stotožniť sa s negatívnym postojom ostatných veriteľov, ak v dôsledku záväzku, ktorým sa úpadca zaviazal k plneniu za spriaznenú osobu, bude negatívne dotknutá konkurzná podstata.

Možnosti odporovania právneho úkonu

Základným nástrojom na ochranu dotknutého veriteľa je tzv. odporovanie právneho úkonu. Právne úkony týkajúce sa majetku dlžníka sú v konkurze voči veriteľom dlžníka neúčinné, ak im správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky, podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, odporuje. Odporovať možno len úkonom, ktoré zákon o konkurze a reštrukturalizácii predpokladá.

Súdna prax rozoznáva dve základné zdôvodnenia odporovateľnosti ručiteľského záväzku, a to odporovanie ručiteľskému záväzku ako záväzku bez primeraného protiplnenia a odporovanie ručiteľskému záväzku ako ukracujúcemu právnemu úkonu.

Právnym úkonom bez primeraného protiplnenia sa na účely zákona o konkurze a reštrukturalizácii rozumie bezodplatný právny úkon dlžníka alebo odplatný právny úkon dlžníka, na základe ktorého dlžník poskytol alebo sa zaviazal poskytnúť plnenie, ktorého obvyklá cena je podstatne vyššia ako obvyklá cena plnenia, ktoré na jeho základe získal alebo má získať.

Dôvodom, prečo časť veriteľov pristupuje k odporovaniu ručiteľského záväzku uvedeným spôsobom, je predovšetkým objektívna konštrukcia zákonnej úpravy. Skutková podstata právneho úkonu bez primeraného protiplnenia má výlučne objektívnu povahu. Znamená to, že k odporovateľnosti sa nevyžaduje vedomosť alebo úmysel druhej strany, ale odporovateľnosť je prípustná vždy, ak právny úkon napĺňa znaky skutkovej podstaty.[1]

V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR  3Obdo/24/2017 zo dňa 4. októbra 2017, v ktorom sa uvádza: „...súd vyslovil názor na charakter ručiteľského záväzku podľa Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne konštatoval, že ručiteľské vyhlásenie nie je viazané na odplatu, iba v prípade plnenia zakladá právo ručiteľa na regresný nárok voči povinnému dlžníkovi (§ 308 Obchodného zákonníka). Ručiteľ, ktorý uhradil záväzok dlžníka, sa stáva novým veriteľom dlžníka v takom rozsahu, v akom záväzok uhradil. Ručiteľské vyhlásenie, resp. plnenie ručiteľa za dlžníka, je spojené s regresným nárokom voči dlžníkovi, preto nemožno ani pri alternatíve posudzovania odporovateľnosti právnych úkonov považovať za právny úkon bez primeraného protiplnenia.“

V prípade ručiteľského záväzku by bolo vhodné sa prikloniť skôr ku druhej alternatíve, t. j. odporovaniu právneho úkonu ručenia ako ukracujúcemu právnemu úkonu.

V zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii možno tiež odporovať každému právnemu úkonu, ktorým dlžník ukrátil svojich veriteľov, ak bol urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane známy. Skutková podstata ukracujúceho právneho úkonu má subjektívnu povahu, t. j. k odporovateľnosti sa vyžaduje úmysel dlžníka ukrátiť veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o takomto úmysle dlžníka. Pokiaľ ide o vedomosť druhej strany, postačuje ak úmysel dlžníka ukrátiť veriteľov musel byť druhej strane známy, t. j. ak z okolností danej veci muselo byť zrejmé, že dlžník robí právny úkon s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov.[2]

Až doposiaľ snahy veriteľov odporovať právnemu úkonu ručenia končili najmä na neunesení dôkazného bremena pri preukazovaní úmyslu ukrátenia veriteľov či vedomosti druhej strany o úmysle ručiteľa.

Tu je možné poukázať napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 Obdo 39/2010 zo dňa 31. októbra 2011, v zmysle ktorého je prevzatie ručenia vo vzťahu k dlžníkovi úkonom neutrálnym. Dlžníkovi neposkytuje žiadne dodatočné právo ani povinnosť. Dlžník má rovnako, ako pred prevzatím ručenia, povinnosť plniť. Plniť musí alebo veriteľovi, alebo ručiteľovi, ktorý za neho plnil. Ručenie je preto úkon urobený v prospech veriteľa, ktorý nie je spriaznenou osobou ručiteľa, a preto nie je možné uplatniť vyvrátiteľnú domnienku vedomosti o úmysle ručiteľa.

V tomto smere však podľa nášho názoru prišlo k zásadnej zmene na základe informácie o dočasnej ochrane zverejnenej v obchodnom vestníku. Vyvstáva preto otázka, nakoľko je priznanie dočasnej ochrany v dôsledku negatívnych následkov šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 na podnikateľov zároveň možné považovať za skutočnosť, ktorá zakladá vedomosť ostatných osôb o úmysle ručiteľa ukrátiť svojich veriteľov.

Táto otázka by mohla byť aspoň čiastočne zodpovedaná vládnym návrhom zákona o dočasnej ochrane podnikateľov vo finančných ťažkostiach, podľa ktorej podnikateľ pod dočasnou ochranou môže na účely zachovania prevádzky podniku uzavrieť za obvyklých podmienok úverové zmluvy alebo iné zmluvy, ktoré úverovej zmluve hospodársky zodpovedajú, vrátane zmlúv, ktoré zabezpečujú plnenia z týchto zmlúv. Prostriedky z úverového financovania možno použiť v súvislosti so zachovaním prevádzky podniku na účel uvedený v zmluvách o úverovom financovaní.

Uvedená novela zároveň upravuje práva už existujúcich veriteľov keď v zmysle návrhu zákona zabezpečení veritelia podnikateľa pod dočasnou ochranou majú právo, aby sa úverové financovanie poskytlo prednostne nimi a ak sa nedohodnú inak, podľa vzájomného pomeru hodnoty zabezpečenia ich pohľadávok. Ak zabezpečení veritelia alebo aspoň niektorý z nich úverové financovanie neposkytne, môže ho poskytnúť za obvyklých podmienok aj iná osoba.

Do akej miery budú navrhované inštitúty využívané a vynútiteľné veriteľmi však v tejto chvíli nie je možné spoľahlivo uviesť.

Zhrnutie

Aplikačná prax po skončení dočasnej ochrany prinesie jednoznačnú odpoveď na možné opísané problémy. Je potrebné mať na pamäti, že rozhodnutie súdu o určení neúčinnosti právneho úkonu je účinné voči všetkým účastníkom konkurzného konania. Úspech či neúspech v súdnom konaní týkajúcom sa záväzkov dlžníka môže zásadne ovplyvniť vývoj ostatných subjektov, a ani úspech v konaní nemusí vždy priniesť požadovaný výsledok.

Kým z aktuálneho znenia zákona vyplýva uprednostnenie peňažných stimulov od spriaznených osôb, z predloženého legislatívneho materiálu je možné badať snahu zákonodarcu viesť podnikateľov predovšetkým k dohode s nespriaznenými veriteľmi.

V prípade jednania s obchodným partnerom, ktorý bol či už priamo alebo prostredníctvom spriaznenej osoby dotknutý dočasnou ochranou, vždy odporúčame konzultáciu ohľadom možných nástrah insolvenčného konania.

Zdôrazňujeme, že súd, ktorý rozhodol o poskytnutí dočasnej ochrany, môže z vlastného podnetu alebo na základe kvalifikovaného podnetu rozhodnúť o zrušení dočasnej ochrany, ak na dočasnú ochranu neboli predpoklady, predpoklady na jej poskytnutie zanikli alebo podnikateľ pod dočasnou ochranou porušil povinnosti vyplývajúce z dočasnej ochrany. Uvedené právo zostáva zachované i v pripravovanom návrhu zákona. Rozhodnutie o dočasnej ochrane preto nemusí byť rozhodnutím konečným a právne kroky je vždy potrebné prispôsobiť konkrétnym skutkovým okolnostiam, ako aj sledovanému cieľu konkrétneho veriteľa.


Mgr. Peter Lánik

 
Malata_logo_300
 
 
Twin City Tower
Mlynskè nivy 10
821 09 Bratislava
 
Tel.:       +421 2 321 130 31
Fax:       +421 2 321 441 48
 

[1] Pospíšil B. a kol. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii – komentár, Wolters Kluwer, r . 2016,  s 207

[2]Pospíšil B. a kol. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii – komentár, Wolters Kluwer, r.  2016, s. 211

 


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk