Náhrada škody spôsobenej porušením práva EÚ však nie je len akademickou témou. V rozhodovacej praxi slovenských súdov je možné stretnúť sa so stovkami prípadov, v ktorých boli jednotlivci s náhradou škody voči Slovenskej republike úspešní.

Zodpovednosť za škodu spôsobnú pri výkone verejnej moci – právny základ všeobecne

Podľa čl. 46 ods. 3 a ods. 4 predpisu č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení (ďalej len „Ústava“) má právo na náhradu škody každý, komu bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti ustanoví zákon.

Zákonom, ktorý ustanovuje podrobnosti podľa vyššie citovaného článku, je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „Zákon o zodpovednosti za škodu“), ktorý zakotvuje nosnú časť tejto právnej úpravy.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú zjednodušene:

1. nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup;
2. existencia ujmy, resp. skutočnej škody, ušlého zisku alebo nemajetkovej ujmy; a
3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo neprávnym úradným postupom a ujmou.

Subjektom zodpovedným za škodu je vo väčšine prípadov súdnej praxe samotná Slovenská republika. Zodpovedať za škodu však môžu niesť aj obce alebo vyššie územné celky, ak bola škoda spôsobená ich  orgánmi pri výkone samosprávy.

Zákon o zodpovednosti za škodu a porušenie práva EÚ

Zákon o zodpovednosti za škodu nerozlišuje, či vznikla škoda pri výkone verejnej moci v súvislosti s porušením rýdzo vnútroštátneho práva Slovenskej republiky alebo práva EÚ. Zákon o zodpovednosti za škodu však výslovne spomína porušenie práva EÚ len v jednom ustanovení (v § 4 ods. 1 písm. e), a to v súvislosti so subjektom oprávneným konať v mene štátu v konaniach, v ktorých ide o škodu spôsobenú nesprávnou transpozíciou smernice Európskej únie alebo nedodržaním lehoty určenej na jej transpozíciu.

Zákon o zodpovednosti za škodu v § 6 ods. 4 a § 9 ods. 2 výslovne vymaňuje spod pojmu nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup legislatívnu činnosť Národnej rady Slovenskej republiky, čím de facto aj vylučuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú legislatívnymi pochybeniami.

Dôvodová správa k Zákonu o zodpovednosti za škodu na druhej strane objasňuje, že štát nesie zodpovednosť za nesprávne transponovanie smernice EÚ ako aj za jej netransponovanie v stanovenej lehote,[1] pričom platí, že porušenie smernice EÚ alebo jej pravidla nemusí byť konštatované Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“).[2]

Súdna prax[3] aj navzdory rozporuplnej textácii predmetných ustanovení Zákona o zodpovednosti za škodu nepochybne uznáva vznik nároku na náhradu škody spôsobenej legislatívnou činnosťou Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá spočíva v nesprávnej implementácii smerníc EÚ.

Znamená to, že poškodení sa v mnohých prípadoch môžu so značnou šancou na úspech domáhať náhrady škody od Slovenskej republiky, ktorá im bola spôsobená nesprávnou implementáciou práva EÚ.

Nárok na náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ ako nárok sui generis

Slovenský zákonodarca v Zákone o zodpovednosti za škodu nekodifikoval podmienky vzniku zodpovednosti za škodu porušením práva EÚ ako ich judikoval SD EÚ vo svojej rozhodovacej praxi.

Právo EÚ predpokladá tri (3) základné podmienky, ktoré musia byť splnené, aby jednotlivcovi vznikol nárok na náhradu škody voči členskému štátu za porušenie práva EÚ. Základ týmto podmienkam položil rozsudok vo veci Francovich[4] a ďalej boli rozvinuté v judikatúre SD EÚ. Základnými podmienkami teda sú nasledujúce:

1. musí dôjsť k porušeniu právnej normy EÚ, ktorej cieľom je priznať určité právo jednotlivcovi;
2. porušenie musí byť dostatočne závažné; a
3. musí existovať priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpel poškodený.[5]

Naplnenie týchto podmienok skúmajú aj slovenské súdy pri rozhodovaní o náhrade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ, ktoré okrem toho tiež konštatovali, že splnenie uvedených podmienok stačí na vznik práva jednotlivcov na náhradu škody voči členskému štátu, ktorá je tak založená priamo na tejto judikatúre a práve EÚ.[6]

Rozsah zodpovednosti za porušenie práva EÚ a subsidiárna aplikácia Zákona o zodpovednosti za škodu

I keď častým súdne prejednávaným dôvodom porušenia práva EÚ je práve už spomenuté neimplementovanie smernice EÚ v stanovenej lehote alebo jej nesprávna implementácia, zodpovednosť členského štátu nie je limitovaná len týmto pochybením.

Vyššie uvedené predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SD EÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady:

• porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc;[7]
• aplikácie ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúc úniovému právu;[8]
• vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom EÚ;[9] ako aj
• neprijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom EÚ.[10]

Rozhodovacia činnosť slovenských súdov tiež ukazuje, že v otázkach týkajúcich sa zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením práva EÚ, ktoré nie sú upravené normami práva EÚ ani judikatúrou SD EÚ, sa až subsidiárne uplatní Zákon o zodpovednosti za škodu, a to pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti (efektivity). [11]

Práve skutočnosť, že zodpovednosť za škodu sa v týchto prípadoch primárne riadi právom EÚ a judikatúrou SD EÚ, je dôvodom, pre ktorý aj súdy vyšších inštancií za určitých okolností (najmä v záujme zachovania princípu efektivity) nepovažujú za potrebné predbežne prerokovať nárok na náhradu škody s orgánom zastupujúcim štát.[12] A to aj napriek tomu, že predbežné prerokovanie nároku podľa Zákona o zodpovednosti je nutné a v prípade jeho nevykonania sa naň v konaní de facto hľadí ako na procesnú podmienku, ktorej nedostatok bráni tomu, aby súd vo veci konal.

Záver

Priznané sumy z titulu porušenia práva EÚ sú často v nezanedbateľných výškach a môžu sa týkať aj širšieho okruhu subjektov. Praktickým príkladom z minulosti môže byť napr. novela zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, ktorou zákonodarca zaviedol vtedy 80 % daň z emisných kvót bezodplatne pripísaných na účet daňovníka v rokoch 2011 a 2012.

V nadväznosti na prejudiciálnu otázku Krajského súdu v Bratislave, SD EÚ vo svojom rozsudku vo veci PPC Power a.s. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky a Daňovému úradu pre vybrané daňové subjekty vyslovil, že 80 % zdanenie bezodplatne pridelených emisných kvót nie je v súlade s príslušnou smernicou EÚ. V predmetnej kauze pred vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky sa jednalo o vrátenie zaplateného preddavku na daň vo výške 300 000 eur.[13] Na základe tohto rozsudku SD EÚ sa niektorí daňovníci úspešne domohli náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ, resp. vrátenia zaplatenej dane už vo fáze predbežného prerokovania nároku.[14]

Napriek všetkému však zostávajú nároky založené na porušení práva EÚ jednou z najkomplexnejších oblastí. Úspech v konaní totiž závisí nielen od znalosti práva EÚ a judikatúry SD EÚ, ale aj od správnej a včasnej identifikácie porušenia práva EÚ, ktorého cieľom je priznať určité právo jednotlivcovi, preukázania závažnosti takéhoto porušenia, preukázania existencie škody a napokon aj príčinnej súvislosti. Každý prípad si preto vyžaduje individuálne odborné posúdenie a precízne nastavenie procesnej stratégie.