Informačná povinnosť ako následok porušenia práva

Po šiestich rokoch ukončil Vrchný súd v Prahe spor medzi spoločnosťou CHANEL S.A.S., výrobcom luxusných parfémov, a spoločnosťou Notino s.r.o.. Spoločnosť CHANEL ako žalobca žiadala, aby súd zaviazal Notino poskytnúť informácie podľa § 3 zákona č. 221/2006 Sb. o vymáhání práv z průmyslového vlastnictví a ochraně obchodního tajemství.[1]

Spoločnosti Notino bolo nariadené poskytnúť informácie o predchádzajúcich držiteľoch, množstvách a cene dosiahnutej v súvislosti so všetkým tovarom s ochrannou známkou CHANEL, z dôvodu, že spoločnosť CHANEL preukázala, že došlo k porušeniu práv z ochrannej známky predajom testerov a rozlievaných vzoriek, ktoré neboli určené k predaju ako aj nelegálnym paralelným dovozom s pôvodom mimo EÚ/EHP.

Význam rozhodnutia pre aplikáciu § 11 zákona o ochranných známkach

Uvedené rozhodnutie predstavuje aj dobrú správu pre majiteľov ochranných známok (resp. výhradných distribútorov), nakoľko ho možno chápať ako určitý precedens pre uplatnenie § 11 zákona č. 506/2009 o ochranných známkach (slovenský ekvivalent k vyššie uvedenému českému ustanoveniu), v zmysle ktorého možno žiadať od toho, kto práva k ochrannej známke porušuje, aby majiteľovi ochrannej známky poskytol informácie týkajúce sa pôvodu a distribučných sietí tovarov/služieb alebo okolností uvedenia tovarov/služieb na trh, pričom v konaní postačuje, ak žalobca predloží (len) obvykle dostupné dôkazy, ktoré súdy s dostatočnou mierou istoty presvedčia, že je nositeľom práv k ochrannej známke, a že tieto práva boli porušené  (podobne ako pri návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia).[2]

Legitimita selektívnej distribúcie

Požadované informácie boli pre spoločnosť CHANEL významné v súvislosti s jej selektívnym distribučným systémom („SDS“), v zmysle ktorého schvaľuje v rámci EU a EHP distribútorov, s ktorými uzatvára vertikálne dohody, pričom spoločnosť Notino do tohto SDS nepatrí, avšak napriek tomu predáva CHANEL tovary. Samotný SDS bol namietaný zo strany Notino z dôvodu nekonzistentnosti a diskriminácie, čo však nebolo v konaní preukázané, naopak, už v minulosti francúzske súdy uznali SDS za legitímny a aj Vrchný súd v Prahe skonštatoval, že je v súlade s pravidlami hospodárskej súťaže:

„(...) zákaz stanovený v čl. 101 ods. 1 ZFEÚ sa na zriadenie SDS nevzťahuje, pokiaľ sú predajcovia vyberaní na základe objektívnych kritérií kvalitatívneho charakteru, ktoré sú pre všetkých potencionálnych predajcov stanovené jednotne a nie sú uplatňované diskriminačným spôsobom, pokiaľ vlastnosti príslušného výrobku vyžadujú taký distribučný systém na zabezpečenie ochrany jeho kvality a jeho správneho používania. Kvalita výrobkov nevyplýva iba z ich materiálnych vlastností, ale tiež z prestížnej povahy a imidžu, ktorý im prepožičiava dojem luxusu a že tento dojem predstavuje podstatný prvok uvedených výrobkov, ktorý ich v očiach spotrebiteľov odlišuje od ostatných obdobných produktov, takže narušenie dojmu luxusu môže ovplyvniť aj samotnú kvalitu týchto výrobkov.“  [3]

Tento záver Vrchného súdu bol podporený aj predchádzajúcou judikatúrou SD EÚ, podľa ktorej je legitimita distribučného systému založená na výbere distribútorov podľa objektívnych kritérií kvalitatívneho charakteru, ktoré sú pre všetkých potenciálnych distribútorov stanovené jednotne a nie sú uplatňované diskriminačným spôsob, pričom takéto kritériá nemôžu prekračovať hranice toho, čo je nevyhnutné.[4]

Žaloba o náhradu škody

Samotné konanie o poskytnutí informácie bude zrejme spravidla predchádzať žalobe na náhradu škody, nakoľko žalobca môže získať potrebné informácie k účelnému podaniu žaloby voči domnelému porušovateľovi (napr. identifikovať a definovať porušenia, vyčísliť výšku škody a pod.).

Časové obmedzenie judikovaného nároku

Problematickou časťou tohto rozhodnutia je časové hľadisko. Aj keď Vrchný súd ustálil, že právo na informácie sa nepremlčuje, obmedzil prípustnosť judikovaného nároku iba za obdobie do doručenia výzvy žalovanému na dobrovoľné poskytnutie informácii (t.j. informácie existujúce v čase ich vyžiadania). Tento záver pravdepodobne sťaží pozíciu majiteľov ochranných známok pre budúce súdne spory s prihliadnutím na praktické (ne)výhody získavania informácií súdnou cestou, ak sa majú použiť na okamžité opatrenia proti neoprávnenom zásahu do jeho práv.

Rozhodnutie Vrchného súdu na jednej strane otvára dvere najmä výhradným distribútorom, ktorí sa cez majiteľov ochranných známok môžu domáhať práva na informácie voči domnelým porušovateľom, ktorí distribuujú tovary bez účasti v oficiálnom distribučnom systéme a zistiť tak tok týchto tovarov, ceny a pod.. Na druhej strane, ak súd uzná nárok na informácie iba v rozsahu do doručenia výzvy na nápravu, za predpokladu, že spory trvajú niekoľko rokov, nemusia byť následne tieto informácie po skončení konania úplne relevantné, a už vôbec nie aktuálne (napr. v dotknutom spore boli žalobcovi v r. 2023 poskytnuté informácie za r.2015 – 2018) , a tiež takéto opatrenie nebude predstavovať účinný prostriedok pri potrebe bezodkladnej ochrany.

Naša advokátska kancelária poskytuje poradenstvo v rôznych oblastiach práva, vrátane ochrany práv priemyselného vlastníctva,  a teda aj práv k ochrannej známke.

JUDr. Soňa Fúsková
Senior Associate