Duch a zrodenie CMP

Civilný mimosporový poriadok (CMP) bol prijatý ako súčasť veľkej rekodifikácie civilného procesu. Jeho cieľom bolo oddeliť spory od vzťahov – teda jasne rozlíšiť, kedy má byť súd arbitrom medzi stranami (v režime Civilného sporového poriadku – CSP) a kedy má byť aktívnym ochranným orgánom, ktorý sa usiluje o zistenie skutočného stavu veci a ochranu verejného záujmu.

CMP nebol koncipovaný ako doplnok k CSP, ale ako autonómny kódex so svojou vlastnou filozofiou. Táto filozofia je explicitne vyjadrená už v článku 2 ods. 1:

„Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou, verejným poriadkom a princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.“

Zákon sám seba definuje ako otvorený systém, ktorý nemožno aplikovať mechanicky. Zatiaľ čo CSP stavia na zásade dispozičnej – teda iniciatíva patrí stranám – CMP stojí na princípe materiálnej pravdy a úradnej povinnosti konať. Jeho duch spočíva v tom, že spravodlivosť nie je výsledkom súťažného procesu, ale cieľom, ku ktorému má súd aktívne smerovať.

Princípy, ktoré robia CMP iným

CMP obsahuje ustanovenia, ktoré možno považovať za jeho DNA – jadro, ktoré odlišuje tento poriadok od akéhokoľvek iného procesného predpisu:

Čl. 5 ods. 2: „Súd postupuje z úradnej povinnosti tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.“

Čl. 6: „Súd koná v súčinnosti s účastníkmi, aby zistil skutočný stav veci.“

Čl. 7: „Formálne pochybenie možno namietať iba vtedy, ak by pri správnom postupe bol iný výsledok.“

Čl. 12: „Súd predchádza zbytočným prieťahom.“

§ 35 – 36 CMP: povinnosť súdu aktívne zisťovať skutkový stav, aj bez návrhov účastníkov.

Tieto ustanovenia sú pre justíciu rovnako zásadné, ako základné práva pre ústavu. Sú adresované sudcovi ako nositeľovi zodpovednosti, nie ako úradníkovi.

Ak by ich súdy dôsledne uplatňovali, rodinné veci by netrvali mesiace, ale týždne. CMP im to umožňuje. Lenže jeho ducha musí niekto vrátiť do praxe.

Materiálna pravda a verejný záujem

Kým Civilný sporový poriadok je postavený na zásade kontradiktórnosti, CMP stojí na zásade materiálnej pravdy.

Jeho základnou ideou je, že súd má chrániť nielen procesné práva účastníkov, ale aj verejný záujem, ktorý ich presahuje.

V rodinných veciach sa tento princíp premieta najzreteľnejšie do § 365 CMP – povinnosti súdu konať aj bez návrhu, ak je vážne ohrozené zdravie alebo vývoj maloletého dieťaťa.

Tento paragraf je dôkazom, že CMP nie je len o procedúrach, ale o etike rozhodovania. Sudca podľa neho nemá len právo konať – má povinnosť konať.

CMP je teda humanistický kódex, ktorý dôveruje sudcovi ako rozumnej a morálnej autorite. Na rozdiel od CSP, ktoré vychádza z logiky rovnosti strán, CMP predpokladá, že súd má byť aktívnym ochrancom pravdy, nie len pozorovateľom procesu.

Prax: keď duch zostane na papieri

V reálnom výkone spravodlivosti sa však CMP často stráca.

Mnohé súdy v rodinných veciach postupujú, akoby išlo o sporové konanie – čakajú na návrhy, odmietajú konať ex offo, vyžadujú formálne dôkazy namiesto zisťovania skutočného stavu. Argumentujú „procesnou ekonomikou“ alebo „nedostatkom návrhu“, hoci CMP sám prikazuje konať v záujme ochrany práv dieťaťa, aj bez návrhu.

Sudca, ktorý sa bojí konať z úradnej povinnosti, v skutočnosti popiera základnú filozofiu CMP.

Zákon mu totiž nedáva len oprávnenie, ale aj zodpovednosť konať tam, kde by nečinnosť znamenala ohrozenie práv alebo života dieťaťa.

CMP je živý len vtedy, keď sudca myslí ako zákonodarca, nie ako procesný administrátor. Ako hovorí článok 3 ods. 2 CMP, súd má zabezpečiť, aby výkon spravodlivosti bol nielen formálne, ale aj materiálne zákonný.

Záver: čas na návrat k duchu zákona

Civilný mimosporový poriadok netreba novelizovať, ale znovu pochopiť.

Jeho sila nespočíva v nových paragrafových zneniach, ale v odvahe sudcu konať z úradnej povinnosti, v empatii voči slabšej strane a v rešpekte k materiálnej pravde.

Ak by justícia dôsledne uplatňovala články 5 až 7 a § 35 až § 36 CMP, rodinné veci by sa zmenili z procesov na riešenia.

Ministerstvo spravodlivosti a Súdna rada by mali podporiť metodické jednotenie rozhodovacej praxe a vzdelávanie sudcov v duchu CMP, nie CSP.

Zákon bol navrhnutý ako korektív formalizmu – ako kultúrna reforma justície.

Ak sa jeho duch vráti do praxe, vráti sa aj dôvera v súdy.

„Možno by stačilo, keby každý, kto vstúpi do rodinnej súdnej siene, začal nie čítaním paragrafov, ale Článkom 6 Civilného mimosporového poriadku.“

Ľuboš Surovič