16.7.2019
ID: 4531upozornenie pre užívateľov

Doplatila by Miriam Lexmann aj na medzeru v práve?

V posledných týždňoch rezonovala nielen medzi odbornou verejnosťou kauza Miriam Lexmann. Tá ako zvolená poslankyňa Európskeho parlamentu za Kresťanskodemokratické hnutie musí vyčkať s uplatnením svojho mandátu až do momentu, v ktorom Veľká Británia opustí Európsku úniu. Na tom by nebolo nič až tak výnimočné /podobný osud napokon postretol aj poslancov z iných členských štátov/, pokiaľ by jej pozícia „poslanca čakateľa“ zodpovedala výsledkom volieb s ohľadom na systém pomerného zastúpenia, ktorý platí pri voľbách do Európskeho parlamentu.

Ako sa však naplno ukázalo bezprostredne po vyhlásení výsledkov volieb štátnou volebnou komisiou, zásady uvedeného volebného systému neboli v danom prípade pri určení poslanca čakateľa uplatnené. Dôvod bol pritom prozaický – nie práve najšťastnejšie koncipovanie brexitovej novely volebného zákona[1]. Jej znenie totiž viedlo štátnu volebnú komisiu k výkladu a paradoxnému určeniu poslanca čakateľa tak, že oproti strane (na ktorú pripadol poslanec čakateľ) bude až do brexitu uplatňovať v Európskom parlamente viac mandátov strana, ktorá vo voľbách získala menej hlasov voličov. Poškodenou stranou je Kresťanskodemokratické hnutie, poškodeným poslancom Miriam Lexmann.  

MST PARTNERS 


Kresťanskodemokratické hnutie sa pokúšalo tento zjavne nespravodlivý stav zvrátiť volebnou sťažnosťou podanou v zmysle čl. 129 ods. 2 Ústavy SR vo veci neústavnosti a nezákonnosti volieb do Európskeho parlamentu. Ako je aj pritom známe Ústavný súd SR volebnú sťažnosť na predbežnom prerokovaní pléna ústavného súdu dňa 26.6.2019 zamietol. S ohľadom na dostupné informácie možno predpokladať, že sa tak stalo z dôvodu, že na Ústavnom súde SR sa nenašla väčšina siedmych sudcov, ktorá by buď rozhodla o prijatí sťažnosti Kresťanskodemokratického hnutia na ďalšie konanie, alebo rozhodla o jej odmietnutí[2]. Zjavne pritom ide o dôsledok neobsadenia ústavného súdu stanoveným počtom ústavných sudcov[3]. V každom prípade však platí, že Ústavný súd SR nedal odpoveď na otázku či postup štátnej volebnej komisie, ktorá určila Miriam Lexmann ako poslanca čakateľa do realizácie brexitu, bol v súlade s Ústavou SR, resp. zákonmi, alebo nie.

To však nemení nič na súvislostiach, ktoré s prípadom pani Lexmann vyplávali na povrch.  

V slovenskej právnej úprave už odo dňa vzniku Slovenskej republiky platí, že jednotlivec /právnická a ani fyzická osoba/ nemôže individuálnou sťažnosťou podanou na Ústavný súd SR namietať nesúlad zákona (prípadne iných predpisov) s Ústavou SR. To pritom platí aj v prípadoch ak ide o také ustanovenie právneho predpisu, ktoré sa pri jeho aplikácii dotýka základných práv a slobôd jednotlivca.

Napriek tomu však právna ochrana jednotlivca nie je v takých prípadoch vylúčená. Problémom však je, že nie vždy je aj garantovaná.  

V prvom rade v konaní pred všetkými orgánmi štátu (vrátane konaní, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd) platí povinnosť tzv. ústavne konformného výkladu všeobecne záväzného predpisu, čo priamo ukladá čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Povinnosť ústavne konformného výkladu všeobecne záväzného právneho predpisu znamená, že ak právny predpis umožňuje viacero výkladov, orgán ktorý ho aplikuje je povinný uprednostniť taký výklad, ktorý je v súlade s Ústavou SR. Ústavne konformný výklad má však svoje hranice /a teda sa nedá vždy použiť/, ktoré spočívajú v tom, že „Ústavne konformný výklad právnej normy, resp. výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy“[4].         

Následne ak v súdnom konaní (vrátane konaní, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd) všeobecný súd dospeje k záveru, že napr. ustanovenie zákona, ktoré má v konaní použiť, odporuje Ústave SR /pričom nie je možný jeho ústavne konformný výklad/, obráti sa podaním podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na ústavný súd, vlastné konanie súd preruší a vyčká na rozhodnutie Ústavného súdu SR. To platí tak v občianskom konaní, trestnom konaní ako aj v správnych veciach[5]. Rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní o súlade právnych predpisov je pre konajúci súd záväzné. Pokiaľ ide o ostatné štátne orgány, zákon im síce nepriznáva právomoc obrátiť sa s požiadavkou na preskúmanie prípadného nesúladu aplikovaného  predpisu  s Ústavou SR, avšak ak sa rozhodnutia orgánov verejnej moci týkajú základných práv a slobôd, musia byť preskúmateľné súdom[6]. Následne rovnako aj správny súd (ako aj spomíname vyššie) má povinnosť sa obrátiť na Ústavný súd SR  ak zistí nesúlad aplikovaného právneho predpisu s Ústavou SR /pokiaľ ho nie je možné ústavne konformne vyložiť/ .    

Je pritom paradoxné, že vo veciach základných práv a slobôd jednotlivcov (fyzických, resp. právnických osôb), o ktorých rozhoduje z pozície súdnej moci výlučne Ústavný súd SR[7], zákony a ani Ústava SR nepredpokladá žiadnu možnosť preskúmania súladnosti v konaní uplatňovaného právneho predpisu s Ústavou SR. To znamená, že ak Ústavný súd SR napr. identifikuje v konaní uvedenom v predchádzajúcej vete, nesúlad uplatňovaného zákona s Ústavou SR, ktorý nie je možné odstrániť ústavne konformným výkladom dotknutého ustanovenia, Ústavný súd SR by mal byť viazaný zákonom, a to aj v prípade ak takýto zákon bude mať za následok porušenie základných práv a slobôd jednotlivca.

Podľa nášho názoru ide o zjavnú medzeru v práve. Tá pritom nielen že nemá žiadne legitímne opodstatnenie, ale môže spolu s porušovaním základných práv a slobôd viesť aj k elementárnej nespravodlivosti. Navyše týka sa aj prípadov, v ktorých Ústavný súd SR rozhoduje o zákonnosti a ústavnosti volieb. Ide preto aj o vážne celospoločenské riziko. Ak totiž Národná rada SR príjme protiústavnú volebnú legislatívu, ktorú v zmysle čl. 125 ods. 1 Ústavy SR nenapadne žiadny z legitimovaných subjektov, tá sa následne bude bez možnosti nápravy Ústavným súdom SR aplikovať na celý volebný proces, čo môže spochybniť legitimitu volieb a tým aj demokratický charakter krajiny. Aj preto treba na túto medzeru poukázať a dať ju tak do pozornosti, aby došlo k jej odstráneniu.

Záverom by sme radi zvýraznili, že je veľkou škodou, že kauza Miriam Lexmann nebola /v dôsledku už spomenutého nedostatočného obsadenia Ústavného súdu SR/ Ústavným súdom SR na podklade podanej volebnej sťažnosti meritórne posúdená. Bolo by totiž právne veľmi pútavým čítaním, ktorého obsahom by:

  • bola argumentácia Ústavného súdu SR ohľadne toho či by sa zaoberal otázkou prípadnej protiústavnosti spomínanej brexitovej novely volebného zákona, a ak áno tak k akým záverom by dospel, ako by vyhodnotil to či bolo možné zo strany štátnej volebnej komisie ústavnokonformne, resp. eurokonformne vyložiť brexitovú novelu volebného zákona tak, aby bola aplikovaná v súlade s uplatneným volebným systémom pomerného zastúpenia (čo by v praxi znamenalo, že poslancom čakateľom by sa stal Eugen Jurzyca z SaS), resp.
  • bolo odôvodnenie postupu a samotného rozhodnutia Ústavného súdu SR v prípade ak by dospel k záveru, že brexitovú novelu volebného zákona nebolo s ohľadom na jej znenie možné zo strany štátnej volebnej komisie ústavnokonfonformne vyložiť, čo by zároveň predpokladalo záver Ústavného súdu SR o protiústavnosti tejto novely (s tým, že Ústavný súd SR by musel v takom prípade vysporiadať aj s ústavou výslovne stanovenou právomocou ústavného súdu rozhodovať o „ústavnosti“ volieb[8]). Bohužiaľ na podklade podanej volebnej sťažnosti sme sa nedozvedeli či by Ústavný súd SR v takom prípade poskytol ochranu základným právam Kresťanskodemokratického hnutia a Miriam Lexmann a celkovo aj spravodlivosti precedentným rozhodnutím, alebo by to odmietol z dôvodu viazanosti znením brexitovej novely a nemožnosti (s ohľadom na spomenutú medzeru v práve) prihliadnuť na jej nesúlad s Ústavou SR v rámci konania o volebnej sťažnosti. 
JUDr. Martin Timcsák

JUDr. Martin Timcsák,
Partner


Laurinská 3
811 01  Bratislava

Tel.:     +421 2 59 30 80 86
e-mail:    office@mstpartners.sk

_______________________________________
[1] § 220a zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov
[2] § 56 a 57 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
[3] v súčasnosti pôsobí na Ústavnom súde SR iba 7 z celkového počtu 13 sudcov čo vlastne znamená, že každý zo súčasných sudcov má v prípade rozhodnutí prijímaných v pléne Ústavného súdu právo veta
[4] pozri napr. II. ÚS 244/09
[5] Pozri § 162 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. civilného sporového poriadku, § 283 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. trestného poriadku ako aj § 100 ods. 1 písm. b) správneho súdneho poriadku.    
[6] Čl. 46 ods. 2 Ústavy SR
[7] Viď napr. Čl. 129 ods. 1, 2, 7 ústavy SR, § 234 a nasl. zákona č.  314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
[8] Čl. 129 ods. 2 Ústavy SR


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk