Poslať článok e-mailom

E-mail príjemcu:*
Vaše meno:*
E-mail odosielateľa:*
*) povinné položky
8.9.2021
ID: 5200upozornenie pre užívateľov

Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Kuc proti Slovenskej republike

2da902fa7973fbb90b3f157c09950333/shutterstock_523272394_w.jpg
Zdroj: shutterstock.com

Štrasburg. Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol, že Slovenská republika porušila článok 5 ods. 3 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.

​Prípad nadväzoval na skorší prípad Kuc proti Slovenskej republike, o ktorom ESĽP rozhodol rozsudkom z 25. júla 2017. Sťažovateľ bol pôvodne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov za viacero skutkov na základe toho, že s cieľom presadzovať práva zvierat zhromažďoval výbušniny, niektoré z nich spolu s písomnými vyhrážkami poslal veterinárovi a do centrály siete supermarketov a zostrojil a nechal explodovať nástražný výbušný systém pri vchode do prevádzky rýchleho občerstvenia v Košiciach. Na základe dovolania podaného sťažovateľom Najvyšší súd Slovenskej republiky v apríli 2016 rozsudky nižších súdov zrušil a vec bola vrátená prvostupňovému súdu, ktorý sťažovateľa v septembri 2016 opäť uznal vinným z viacerých obzvlášť závažných zločinov a prečinov a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov a 6 mesiacov. Po zrušení tohto rozsudku krajským súdom, okresný súd opätovne rozhodol v novembri 2017, uznal sťažovateľa vinným a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov a ochranný dohľad v trvaní 36 mesiacov. Krajský súd rozsudok zmenil a trest sprísnil na 12 rokov odňatia slobody. Sťažovateľ neuspel s dovolaním podaným na najvyšší súd. Počas celého obdobia trvania trestného konania bola sťažovateľova osobná sloboda obmedzená; sťažovateľ bol vo väzbe, ktorá bola opakovane predlžovaná, resp. vo výkone trestu odňatia slobody.   

Sťažovateľ na ESĽP žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práv z dôvodu dĺžky a dôvodnosti väzby. Tvrdil, že vnútroštátne súdy pri rozhodovaní o jeho pokračujúcej väzbe nevzali do úvahy osobitosť jeho situácie danú jeho duševným stavom a nezaoberali sa jeho argumentmi v tomto ohľade. V rozsudku z 25. júla 2017, ktorý sa týkal väzby sťažovateľa do 2. apríla 2014, ESĽP rozhodol, že článok 5 ods. 3 Dohovoru bol porušený. Keďže najvyšší súd v apríli 2016 zrušil odsudzujúci rozsudok a zároveň rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby (sťažovateľ v tom čase už vykonával trest odňatia slobody), sťažovateľ ďalšie trvanie väzby neúspešne napadol na ústavnom súde a následne aj na ESĽP novou sťažnosťou.

ESĽP vo svojom aktuálnom rozsudku vzal do úvahy dve obdobia, počas ktorých sa na sťažovateľa hľadí ako na držaného vo väzbe z hľadiska článku 5 ods. 3 Dohovoru, a to od 14. apríla 2016 do 29. septembra 2016 (5 mesiacov a 16 dní) a od 20. apríla 2017 do 2. novembra 2017 (6 mesiacov a 13 dní); celkovo približne jeden rok. Vnútroštátne súdy sa vo svojich rozhodnutiach o väzbe opierali o pretrvávajúcu hrozbu úteku sťažovateľa a pokračovania v trestnej činnosti. ESĽP bol toho názoru, že vnútroštátne súdy posúdili tieto riziká najmä s ohľadom na „osobnosť“ sťažovateľa a okolnosti trestnej veci, avšak v ich rozhodnutiach podľa neho neboli uvedené žiadne podrobnosti o sťažovateľovej osobnosti alebo konkrétne skutočnosti odôvodňujúce pretrvávajúcu väzbu sťažovateľa. Ďalej podľa jeho názoru vnútroštátne súdy neodpovedali na sťažovateľov argument o tom, že jeho zlý psychický stav vylučuje riziko úteku a že mu väzenské zariadenie nemôže poskytnúť odvykaciu terapiu. ESĽP konštatoval, že preto nie je presvedčený, že rozhodnutia vnútroštátnych súdov boli založené na analýze všetkých relevantných skutočností, a má pochybnosti o tom, či dôvody väzby, tak ako sú uvedené v rozhodnutiach súdov, boli dostatočné. ESĽP ďalej vyslovil, že vnútroštátne súdy nepreukázali v konaní „osobitnú starostlivosť“ a poukázal na to, že značné prieťahy boli spôsobené opakovaným vrátením veci prvostupňovému súdu, čo malo za následok predĺženie väzby sťažovateľa. ESĽP rozhodol, že článok 5 ods. 3 Dohovoru bol porušený.

Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ požadoval 20 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 3 000 EUR z titulu nákladov a výdavkov; vláda tieto nároky popierala a argumentovala, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy čiastočne nespadá pod označený článok Dohovoru a čiastočne je neprimerane vysoký, a že uplatnený nárok na náhradu nákladov a výdavkov sťažovateľ nepodložil žiadnymi dokladmi. ESĽP priznal sťažovateľovi 2 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a nárok z titulu nákladov a výdavkov zamietol. Rozsudok je právoplatný.
 

Zdroj: TS - Ministerstvo spravodlivosti SR


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk