Jednou z takýchto situácií, s ktorou sme sa stretli aj v praxi, je (ne)rozhodovanie rozsudkom pre zmeškanie v prípadoch, kedy primárny petit žaloby znie na určenie právnej skutočnosti, zatiaľ čo k nemu je formulovaný eventuálny petit na peňažné plnenie.

V tomto článku si stručne rozoberieme právno-teoretické východiská problematiky eventuálneho petitu a rozsudku pre zmeškanie a dôvody, prečo ich vzájomný vzťah môže byť za istých okolností problematický.

Eventuálny petit – právno-teoretické východiská

Žalobný návrh, alebo tzv. petit je jednou z osobitných obligatórnych náležitostí žaloby. Ide v podstate o spresnenie všeobecnej náležitosti podania (čo sa podaním sleduje). V petite žalobca zhŕňa, akého nároku sa voči žalovanému domáha.[1]

Petit je spravidla jednoduchý, t. j. žalobca ním uplatňuje iba jeden nárok. Právna teória aj súdna prax však pripúšťajú, že žalobca môže uplatniť aj viac samostatných nárokov v jednej žalobe. V takom prípade hovoríme o tzv. zloženom petite. Petitom môžu byť uplatňované aj alternatívne a eventuálne nároky. V takom prípade v zásade rozlišujeme tzv. alternatívny petit, petit alternativa facultas a eventuálny petit.

Pokiaľ ide o eventuálny petit, v ňom žalobca vyjadruje vôľu prijať namiesto určitého plnenia iné (náhradné) v prípade, ak nastane nemožnosť plnenia (napr. pre neexistenciu veci, alebo nemožnosť vykonania konkrétnej práce). Eventuálnym plnením bude napr. peňažná náhrada. Platí, že pri tomto type žalobného petitu jeden petit vylučuje druhý. Preto súd prvotne posudzuje možnosť vyhovenia primárnemu petitu. Ak je to možné, vyhovie mu a o subsidiárnom petite nekoná, ani o ňom nerozhoduje. Ak však primárnemu petitu nevyhovie, musí ho súd vo výroku zamietnuť a zároveň rozhodne o petite eventuálnom.[2]

Rozsudok pre zmeškanie – právno-teoretické východiská

Rozsudok pre zmeškanie predstavuje osobitný druh súdneho rozhodnutia, ktorý je v rámci zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej len „CSP“) zaradení do tretej časti, prvej hlavy s názvom skrátené konania a skrátené rozhodnutia. Právna úprava vychádza z diferenciácie rozsudku pre zmeškanie žalobcu a rozsudku pre zmeškanie žalovaného. Zatiaľ čo rozsudkom pre zmeškanie žalovaného môže súd rozhodnúť aj pred nariadením pojednávania, v rámci tzv. písomnej fázy konania, tak na pojednávaní môže súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie žalovaného ako aj žalobcu.

Len v krátkosti k podmienkam pre vydanie rozsudku pre zmeškanie. Základnou podmienkou, spoločnou pre všetky typy rozsudkov pre zmeškanie, bez ohľadu na stranu sporu, voči ktorej smeruje, alebo štádium konania, je, že rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie možno výlučne o žalobnom návrhu znejúcom na splnenie povinnosti, teda napríklad ak žalobca žiada zaviazať rozsudkom žalovaného na zaplatenie peňažnej sumy, vykonanie prác dohodnutých v zmluve a podobne.

Okrem toho sú ďalšie podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného aj bez nariadenia pojednávania splnené vtedy, ak:

1. súd uznesením uložil žalovanému povinnosť sa v určenej lehote písomne vyjadriť k žalobe a uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu a označiť a pripojiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení;
2. súd v tomto uznesení poučil žalovaného o následkoch nesplnenia uvedenej povinnosti vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie;
3. súd predmetné uznesenie doručil žalovanému do vlastných rúk; pričom
4. žalovaný povinnosť uloženú mu v uznesení bez vážneho dôvodu nesplnil.

Pokiaľ ide o podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie na pojednávaní, tie sú v prípade žalovaného ako aj žalobcu rovnaké. Spočívajú v tom, že strana sporu:

1. bola na pojednávanie riadne a včas predvolaná;
2. v predvolaní na pojednávanie bola poučená o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie; pričom
3. sa ani napriek tomu na pojednávanie nedostavila a svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnila včas a vážnymi okolnosťami.

Obe formy rozsudku pre zmeškanie, alebo aj tzv. kontumačného rozsudku predstavujú formu procesnej sankcie za nedostavenie sa na už nariadené pojednávanie žalovaným alebo žalobcom alebo za pasivitu žalovaného, ktorá spočíva predovšetkým v absencii povinnosti tvrdiť a povinnosti dôkaznej. Kontumačný rozsudok je zároveň najprísnejšou procesnou sankciou, ktorú CSP pripúšťa, nakoľko dôsledkom jeho vydania je pre stranu strata sporu s účinkom rei iudicata.[3]

Problematika kolízie rozsudku pre zmeškanie s eventuálnym petitom

Dá sa konštatovať, že v rozhodovacej praxi slovenských súdov je ustálený záver, že súd je prvotne povinný skúmať možnosť vyhovenia primárnemu petitu a až keď mu vyhovieť nemožno, rozhodne o eventuálnom petite. Tento ustálený záver podľa nášho názoru však predstavuje všeobecné pravidlo rozhodovania, ktoré za určitých špecifických okolností pripúšťa odchýlku v záujme zachovania spravodlivého súdneho procesu a princípu rovnosti sporových strán.

V praxi sme sa stretli s prípadom, kedy súd nevyhovel návrhu na vydanie kontumačného rozsudku na pojednávaní, aj keď naň boli splnené všetky zákonné podmienky, pričom žalobca bol od podania žaloby v spore dlhodobo pasívny[4], a to len z dôvodu, že petit znejúci na peňažné plnenie, bol uplatnený ako eventuálny petit pre prípad, že súd by nevyhovel primárnemu petitu znejúcemu na určenie právnej skutočnosti, resp. určovaciemu petitu.

Odhliadnuc od toho, že v prejednávanom prípade nárok uplatnený eventuálnym petitom vôbec nebol právne závislý od samotného určenia právnej skutočnosti, ktorá bola predmetom primárneho petitu, sme názoru, že takýto postup súdu je vo všeobecnosti príliš formalistický a úplne ignoruje samotnú podstatu inštitútu kontumačného rozsudku, ktorý je svojou povahou sankciou za procesnú pasivitu strany sporu.

Ak by sme pripustili, že kontumačný rozsudok vo vzťahu k peňažnému nároku nie je možné za žiadnych okolností vydať v prípade, že bol uplatnený eventuálnym petitom k určovacej žalobe, mohlo by to mať za následok, že akýkoľvek žalobca v budúcnosti by mohol takýmto spôsobom úplne eliminovať hrozbu sankcie v podobe kontumačného rozsudku a mohol by sa bez závažného dôvodu a ospravedlnenia nezúčastňovať všetkých pojednávaní v konaní, ktoré sám žalobou inicioval, čím by úplne obišiel právny inštitút kontumačného rozsudku.

Následkom takéhoto prístupu by bolo znevýhodnenie procesného postavenia žalovaných a porušenie princípu rovnosti strán sporu, ktorí by na rozdiel od žalobcov nemali možnosť svojimi podaniami docieliť to, že sa vyhnú povinnosti zúčastniť sa pojednávania, bez rizika, že bude voči nim vydaný kontumačný rozsudok.

Inak povedané, žalobcovia by podaním žaloby, ktorej primárnym petitom je určovací petit, voči ktorému v zmysle CSP nemožno vydať kontumačný rozsudok, docielili to, že eventuálny petit na peňažné plnenie by si „poistili“ pred hrozbou kontumačného rozsudku za pasivitu v konaní.

Záver

Napriek tomu, že právna doktrína a súdna prax vo všeobecnosti objasňujú, ako majú súdy rozhodovať o žalobách s eventuálnym petitom, stále sa v praxi vyskytujú situácie, v ktorých je potrebné v záujme zachovania spravodlivého súdneho procesu pristupovať osobitne ku každému jednotlivému prípadu.

V opačnom prípade by sa mohlo stať, že sa „judikuje“ taký postup súdov, ktorý vytvorí priestor na obchádzanie zákona a zvýhodní niektorú zo strán sporu.