Poslať článok e-mailom

E-mail príjemcu:*
Vaše meno:*
E-mail odosielateľa:*
*) povinné položky
26.5.2023
ID: 5760upozornenie pre užívateľov

Je možné uplatniť zádržné právo na vec, ktorú dlžník nevlastní?

V praxi sa vyskytujú prípady, kedy dlžník odovzdá veriteľovi cudziu hnuteľnú vec a následne neuhradí splatnú pohľadávku. Častokrát sa tieto prípady vyskytujú v autoservisoch, keď si zákazník osobne objedná servis motorového vozidla, ktoré však vlastní napríklad jeho zamestnávateľ alebo člen jeho rodiny. Autoservisy tradične zadržiavajú motorové vozidlá, ak zákazník nezaplatil za servis. Môžu tak spraviť aj v prípade, ak motorové vozidlo zákazník nevlastní?

Čo hovorí teória?

Zádržné právo je upravené v ustanovení § 151s a nasl. Občianskeho zákonníka:

1. „Kto je povinný vydať hnuteľnú vec, môže ju zadržať, aby zabezpečil svoju splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný vec vydať. Nemožno však zadržiavať vec svojvoľne alebo ľstivo odňatú.“

Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že zádržné právo možno uplatniť na vec, ktorú je veriteľ povinný vydať dlžníkovi, ktorý neuhradil splatnú pohľadávku. Občiansky zákonník však v žiadnom ustanovení nenormuje, že dlžník musí túto vec aj vlastniť.

Obdobne argumentuje aj A. Löwy: „Z dikcie komentovaného ustanovenia nevyplýva podmienka, že hnuteľná vec, ktorú veriteľ zadržiava, musí byť vo vlastníctve dlžníka. Zákon formuluje „kto je povinný vydať cudziu hnuteľnú vec, ktorú má u seba“. Veriteľ tak nie je povinný skúmať, či hnuteľná vec, ktorú zadržal, je skutočne vo vlastníctve dlžníka rovnako, ako nie je povinný skúmať z akého titulu mu dlžník vec poskytol. Otázka komu sa má vec vydať, má význam až pri zániku zádržného práva, okrem iného podľa ustanovenia § 151v.“[1]

Takisto dôvodí aj Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku pod spisovou značkou 21 Cdo 2264/2005: „Ten, kto vec podľa platnej zmluvy alebo z iného právneho dôvodu prevzal, je povinný ju vrátiť (vydať) tomu, kto mu ju odovzdal, ibaže by bolo ustanovené (dojednané) vrátenie (vydanie) veci niekomu inému. Ak sa teda hovorí v ustanovení § 175 ods. 1 Občianskeho zákonníka o „osobe, ktorej by inak bol povinný vec vydať“, rozumie sa tým osoba, ktorá veriteľovi vec podľa platnej zmluvy alebo z iného právneho dôvodu odovzdala, prípadne iná osoba, o ktorej bolo v platnej zmluve (inom právnom dôvode) stanovené (dojednané), že jej vec bude odovzdaná (vydaná), a ktorej by veriteľ preto vec - keby nevykonal jej zadržanie - vrátil (vydal). Zákon po tom, kto je povinný vydať cudziu hnuteľnú vec, nevyžaduje (a ani by to nebolo dobre možné), aby posudzoval (skúmal), kto (či osoba, ktorá mu vec odovzdala, alebo niekto iný) má k veci vlastnícke alebo iné právo , ktoré ho oprávňuje na držanie a užívanie veci; pri splnení tejto svojej povinnosti môže vychádzať len zo zmluvy alebo z iného titulu, na základe ktorých vec platne (v súlade so zákonom) prevzal. (...) Pretože zádržné právo veriteľa oprávňuje, aby si ponechal vec, ktorú by "inak" musel vrátiť (vydať), vyplýva z toho okrem iného, ​​že pre odpoveď na otázku, kto je osobou, ktorej by inak bol povinný vec vydať , je rozhodný stav v čase, keď oprávnená osoba (veriteľ) vyjadril (prejavil) svoju vôľu vec zadržať. Aj keby sa v budúcnosti zmenili (mohli zmeniť) hľadiská významné pre určenie, ktorej osobe by inak veriteľ "bol povinný vec vydať", nemôže to mať pre vznik zádržného práva akýkoľvek právny význam; platne zriadené zádržného práva tu ako vecné právo k cudzej veci pôsobí až do doby, kým niektorým zo spôsobov uvedených v ustanovení § 180 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nezanikne.“

Veriteľ teda nemusí ani len skúmať, či vec dlžník vlastní a z akého titulu ju má v držbe. Podstatné je, že veriteľ disponuje so splatnou pohľadávkou voči dlžníkovi a má voči nemu povinnosť vydať vec.

Dokonca ani keď sa veriteľ po uplatnení zádržného práva dozvie, že vec dlžník nevlastní, nemá to podľa citovaných názorov vplyv na trvanie zádržného práva. Aj v tomto prípade môže veriteľ vec zadržať až do zaplatenia jeho pohľadávky dlžníkom, prípadne inou osobou - napríklad vlastníkom zadržanej veci.

Vlastník veci odlišný od osoby dlžníka sa tak môže dostať do situácie, kedy v dôsledku dlhu inej osoby nemôže riadne užívať vec v jeho vlastníctve. Ak bude dlžník odmietať zaplatenie pohľadávky alebo na to nebude mať prostriedky, je možné, že jediný zákonný spôsob, ktorým vlastník zadržanej veci opätovne nadobudne zadržanú vec do držby, je zaplatenie pohľadávky za dlžníka.

Čo je povinný veriteľ s ambíciou uplatniť zádržné právo skúmať vyplýva z ustanovenia § 151s ods. 2 Občianskeho zákonníka:

2. „Zádržné právo nemá ten, komu oprávnená osoba pri odovzdaní veci uložila, aby s ňou naložil spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s výkonom zádržného práva.“Vylúčenie zádržného práva tak môže nastať v dôsledku vôle strán, ktoré si toto pri uzatváraní záväzku môžu dojednať. Nota bene v teórii sa vyskytuje aj názor, že zmluvné vylúčenie zádržného práva možné nie je, nakoľko má jeho zákonná úprava kogentný charakter. S týmto názorom sa nestotožňujeme, nakoľko zmluvná sloboda strán musí byť v modernom a právnom štáte rešpektovaná v čo najširšom rozsahu. Ak si strany za rokovacím stolom dohodnú, že podmienkou ich budúcej spolupráce bude vylúčenie uplatňovania zádržného práva, nevidíme dôvod, prečo by im v tom zákonodarca mal brániť, a to ešte predpisom súkromnoprávnej povahy.Okrem uvedeného môže vylúčenie zádržného práva vyplývať aj z povahy veci v prípadoch, kedy mal veriteľ povinnosť vec odovzdať tretej osobe. Takisto nemožno zadržať vec odňatú ľstivo alebo svojvoľne, teda napríklad získanú krádežou alebo s využitím omylu.

Existujú aj opačné názory?

Je nutné dodať, že existujú aj opačné názory na to, či je možné efektívne uplatniť zádržné právo na vec, ktorú dlžník nevlastní. Podľa A. Grabana: „Rovnako je potrebné skúmať aj právny titul, na základe ktorého má veriteľ vec u seba. Nie  je  pritom  rozhodujúce či  vlastníkom  zadržanej  veci  je  dlžník  alebo  nie.  Veriteľ  totiž nemusí  poznať  vlastníka  veci.  Som  toho  názoru,  že  v prípade  ukradnutej  veci,  by  veriteľ, pokiaľ,   samozrejme,   nevie   o tom,  že   ide   o ukradnutú   vec, túto   mohol   zadržať,   avšak v prípade, ak by sa jej vlastník domáhal jej vydania, bol by povinný mu ju vydať. Obdobne je to  v prípade,  ak  si  podnikateľ  prenajme  sklad  a v tomto  sklade  uloží  tovar  (hnuteľné  veci) získaný od iného podnikateľa, napr. na základe komisionárskej zmluvy. Veriteľ v prípade, ak mu  nájomca  nezaplatí  nájomné  za  prenajatie  skladu  a dochádza  k odstraňovaniu  vecí  zo skladu (§ 672 ods. 2 OZ), je oprávnený zadržať všetok tovar, ktorý sa v sklade nachádza a to bez  ohľadu  na  to, či  patrí  nájomcovi  alebo  tretím  osobám.  Ak  sa  ale  tretie  osoby  budú domáhať  vydania  tovaru  a preukážu  svoje  vlastnícke  právo  k tovaru,  je  veriteľ  povinný  im tento vydať.“[2]

Inými slovami, aj keď samotné uplatnenie zádržného práva na vec, ktorú dlžník nevlastní, možné je, ak sa skutočný vlastník veci začne domáhať vydania veci a dokáže, že je vlastníkom veci, mal by veriteľ podľa týchto názorov vec vlastníkovi vydať.

Protiargumentom na tento názor je myšlienka, že zádržné právo je vecným právom k cudzej veci, a teda pôsobí erga omnes (voči všetkým). Veriteľ, ktorý zadržal vec, ktorú nevlastní dlžník, by tak v súlade so zákonnou úpravou nadobudol vecné právo k cudzej veci, ktorú by bol inak povinný vydať dlžníkovi, a toto právo z povahy veci musí platiť voči všetkým, a teda aj proti skutočnému vlastníkovi veci. Vlastník veci, ktorý ju poskytuje inej osobe, musí rátať s tým, že táto vec môže byť náhodne alebo úmyselne zničená, stratená, odcudzená. Takisto teda musí rátať aj s rizikom, že na predmetnú vec môže byť uplatnené zádržné právo.

Ak sa chce tomuto riziku vyhnúť alebo minimalizovať jeho škodlivé následky, môže tak vykonať zmluvne, napríklad dojednaním sankcií za porušenie povinnosti konať tak, aby na veci nebolo uplatnené zádržné právo, prípadne vôbec nemusí vec poskytovať iným osobám.

Záver

Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že samotné uplatnenie zádržného práva na vec, ktorú dlžník nevlastní možné je. Veriteľ pritom nie je povinný skúmať, kto vec vlastní ani z akého titulu mu dlžník vec poskytol.

Problematická je otázka, či môže veriteľ pokračovať v uplatňovaní zádržného práva aj potom, čo sa skutočný vlastník zadržanej veci, ktorý však zároveň nie je dlžníkom veriteľa, začne domáhať vydania veci.

Ako sme uviedli, podľa nášho názoru v dôsledku povahy vecných práv a ich pôsobenia voči všetkým v spojení s dikciou ustanovenia § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorej nevyplýva, že veriteľ môže uplatniť zádržné právo len na vec vo vlastníctve dlžníka, zádržné právo pôsobí aj voči vlastníkovi veci, aj keď nie je dlžníkom veriteľa. Inými slovami veriteľ podľa nášho názoru môže uplatniť zádržné právo na vec, ktorú je inak povinný vrátiť dlžníkovi, a to aj v prípade, ak dlžník túto vec nevlastní a môže pokračovať v zadržiavaní veci až do riadneho uspokojenia jeho pohľadávky (ak zádržné právo nezanikne iným spôsobom), a to aj napriek tomu, že sa skutočný vlastník začne domáhať vrátenia veci.



Mgr. Peter Prezbruch
,
advokátsky koncipient

FALATH & PARTNERS

Pribinova 28
811 09 Bratislava

mobil: +421 905 866 438
e-mail: office@falathpartners.sk

 

[1]  LÖWY, Alexandra. § 151s [Oprávnenie zadržať vec]. In: ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1422, marg. č. 4.

[2] GRABAN, Adrián. [Zádržné právo] Dostupné >>>  tu a v Bulletine Slovenskej advokátskej komory (3/2006)


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk