23.1.2025
ID: 6290upozornenie pre užívateľov

Povinnosť súdu zaoberať sa návrhom na nahradenie väzby obvineného

2ecff80c9360eb88939ad3401fe2d265/shutterstock_78981358.jpg
Zdroj: shutterstock.com

Základom trestného práva je subsidiarita trestnoprávnej represie. Subsidiarita trestnej represie prichádza do úvahy v momente, keď prostriedky iných právnych odvetví nepostačujú na ochranu dotknutých práv a chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. V tejto súvislosti sa javia jednotlivé prostriedky trestného práva ako prostriedky krajné, teda ultima ratio.Prostriedkom ultima ratio možno označiť aj trestnoprávny inštitút väzby, nakoľko ide o azda najzásadnejší zásah do osobnej slobody jednotlivca. Tento zásah do osobnej slobody jednotlivca môže ovplyvniť inštitút nahradenia väzby, ktorý v určitých prípadoch môže využiť súd za účelom dosiahnutia účinkov väzby.

­­ Nahradenie väzby

Podľa § 80 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v platnom znení (ďalej len „Trestný poriadok“) v prípade existencie jedného z dôvodov väzby[1] môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie (ďalej len „Súd“) obvineného prepustiť na slobodu za realizácie určitých náhrad, poprípade môže Súd spolu s nahradením väzby uložiť obvinenému jedno alebo viac primeraných obmedzení alebo povinností. Pokiaľ Súd dôjde k záveru, že tu existuje väzobný dôvod. Je nepravdepodobné, že by rozhodol tak, že obvineného ponechá na slobode bez uloženia akýchkoľvek primeraných obmedzení.

Týmito náhradami sú podľa ustanovenia § 80 ods. 1 Trestného poriadku písm. a) záruka za správanie obvineného záujmovým združením alebo dôveryhodnou osobou, písm. b) písomný sľub obvineného o tom, že povedie riadny život a nedopustí sa trestnej činnosti, písm. c) výkon dohľadu probačného a mediačného úradníka nad obvineným. Okrem spomenutého, Trestný poriadok upravuje i možnosť nahradenia väzby peňažnou zárukou podľa ustanovenia § 81 Trestného poriadku.

Samotný pojem „záruka“ možno podľa judikatúry ESĽP vykladať v zmysle čl. 5 ods. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „Dohovor“) ako „akýkoľvek prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), určenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.“[2]

Podstatou využitia alternatívnych prostriedkov väzby je poskytnutie nahradenia väzby  niektorou z vyššie uvedených alternatív, pričom Súd môže pre posilnenie účinkov takejto náhrady obvinenému uložiť zároveň jedno alebo viac primeraných obmedzení, alebo povinností ako napr. zákaz vycestovať do zahraničia, zákaz vykonávať určitú činnosť, pri ktorej došlo k spáchaniu trestného činu, zákaz zdržiavania sa v určitých miestach, atď.[3] Súd na jednej strane potvrdzuje dôvod existencie väzby, avšak zároveň konštatuje, že účel väzby možno dosiahnuť miernejším zásahom do práv obvineného, čo v praxi predstavuje uplatnenie zásady zdržanlivosti podľa ustanovenia § 2 ods. 2 Trestného poriadku.[4]

Právo alebo povinnosť nahradiť väzbu?

Napriek jasnosti ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa možnosti nahradenia väzby Súdom, častokrát (najmä na strane obvineného) dochádza k omylu v podobe predstavy povinnosti nahradenia väzby zo strany Súdu.

Relevantnú otázku však v tejto súvislosti predstavuje povinnosť Súdu, zaoberať sa možnosťami nahradenia väzby. V prípade, ak by tak Súd neurobil, porušil by základné práva obvineného podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a zároveň čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva pri posudzovaní problematiky nahradenia väzby názor, že zákonodarca napriek existencii materiálnych a formálnych dôvodov väzby poskytuje obvinenému vo vyššie spomenutej podobe akýsi benefit[5], v rámci ktorého je obvinený stíhaný na slobode.

Taktiež sa otázke povinnosti posudzovania nahradenia väzby venoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, napríklad v uznesení pod sp. zn. IV. ÚS 388/2023 a náleze známom pod sp. zn. IV. ÚS 215/2010.

V uznesení pod sp. zn. IV. ÚS 388/2023 Ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa, ktorý sa ňou domáhal vyslovenia porušenia svojich práv a základných slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru, pretože podľa jeho tvrdení Okresný súd Trnava a Krajský súd v Trnave zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu (ktorá obsahovala aj žiadosť o nahradenie dohľadom probačného a mediačného úradníka). Okresný súd Trnava vo svojom rozhodnutí uviedol, že dôvodnosť trestného stíhania vyplýva najmä z výsluchu sťažovateľa, ktorý sa ku skutku čiastočne priznal a taktiež „uviedol, že dohľad probačného a mediačného úradníka a technická kontrola sťažovateľa zariadením na určenie polohy by neboli spôsobilé dosiahnuť účel väzby, keďže by nezabránili sťažovateľovi pokračovať v trestnej činnosti. V prvom prípade by nebol sťažovateľ pod dohľadom 24 hodín denne a v druhom prípade vedomosť o polohe sťažovateľa neumožňuje zistiť, akú činnosť vykonáva. Tieto prostriedky by takto neboli spôsobilé zabrániť, aby si sťažovateľ zadovážil omamné a psychotropné látky, „a to napríklad aj telefonicky alebo elektronicky“.“

Krajský súd Trnava sa so závermi Okresného súdu Trnava stotožnil, pričom odobril, že by nahradenie väzby bolo možné vykonať iba ak by to odôvodňovali výnimočné okolnosti prípadu, čomu tak v tomto prípade nebolo.

 V už spomenutej ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazoval argumentáciou primárne na odôvodnenie Súdov týkajúce sa nemožnosti nahradenia väzby miernejšími prostriedkami, ktoré považoval za nedostatočné. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto veci uviedol,  že za obsah práva na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky považuje aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd, ktorý rozhoduje o jej väzbe skúmal významné skutočnosti za väzbu, ale rovnako aj proti nej, a to vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom či peňažnou zárukou. Ústavný súd zároveň argumentoval aj svojim nálezom sp. zn. IV. ÚS 215/2010, podľa ktorého: „Ak osoba pozbavená osobnej slobody požiadala o nahradenie väzby zárukou, je súd rozhodujúci o väzbe povinný sa s touto žiadosťou náležite vysporiadať ( I. ÚS 100/04 I. ÚS , 239/04 II. ÚS 240/06 , ). V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pokiaľ v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy v súvislosti s rozhodovaním o väzbe obvinených, k vyhoveniu sťažnostivysloveniu porušenia niektorého z označených práv pristúpil v zásade len v prípadoch, v ktorých všeobecné súdy opomenuli rozhodnúť o žiadosti o nahradenie väzby zárukou.“

Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 33 tohto uznesenia ďalej uviedol: „Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru vyplýva, že čl. 5 ods. 3 Dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).

Žiadúce je pri otázke posudzovania nahradenia väzby spomenúť i povinnosť Súdu zaoberať sa možnou existenciou výnimočných okolností jednotlivých prípadov. Súd v rámci svojej povinnosti zaoberať sa možnosťou nahradenia väzby (a následne povinnosťou svoje tvrdenia riadne odôvodňovať) musí zároveň prihliadať na osobné a rodinné pomery páchateľa. Ide o pomery, ktoré nesúvisia so spáchaním trestného činu a existujú v čase rozhodnutia. Spomenuté v praxi znamená povinnosť prihliadať napríklad na zdravotný stav rodinných príslušníkov obvineného, finančné zabezpečenie starostlivosti o početnú rodinu obvineného, či zdravotný stav samotného obvineného. [6] Je tomu tak najmä z dôvodu, že trestné právo má udeliť obvinenému spravodlivý trest, avšak nemá sekundárne trestať aj jeho rodinu.

Záver

O tom, že väzba predstavuje v podmienkach Slovenskej republiky prostriedok ultima ratio svedčí aj existencia inštitútu nahradenia väzby, ktorý možno vnímať ako „benefit“, ktorého sa môže obvinený za určitých okolností domáhať. Na jednej strane tak existuje právo jednotlivca žiadať o nahradenie väzby, na strane druhej povinnosť Súdu sa takýmto návrhom zaoberať. Nie je možné tvrdiť, že na nahradenie väzby existuje právny nárok a teda Súd má možnosť rozhodnúť aj v neprospech obvineného, a to tak, že nahradenie väzby nepovolí. Hoci takýto „benefit“ na strane obvineného existuje, nemožno ho stotožňovať s právom absolútnym. Za nepodmienenú však možno považovať práve povinnosť Súdu zaoberať sa návrhom obvineného na nahradenie väzby, v rámci ktorého je Súd povinný prihliadať na všetky okolnosti prípadu, a teda aj na výnimočné okolnosti, ktorými môžu byť zdravotné, rodinné a finančné pomery obvineného. Podľa vyššie spomenutej judikatúry má následne Súd povinnosť svoje závery riadne a náležite v rozhodnutí odôvodniť, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, v opačnom prípade sa môže obvinený domáhať ochrany pred zásahom do jeho práv a právom chránených slobôd. Inštitút nahradenia väzby v spojení s inštitútom využitia primeraných povinností a obmedzení odzrkadľuje základné právo obvineného na spravodlivý súdny proces. Právo na spravodlivý súdny proces je procesnou zárukou, ktorá má obvinenému zabezpečiť ochranu pred neprimeraným zásahom do jeho práv. Ak by sa Súd nezaoberal nahradením väzby, resp. by neprihliadal na výnimočné okolnosti konkrétneho prípadu a svoje rozhodnutie by náležite neodôvodnil, porušil by právo obvineného na spravodlivý súdny proces. V takomto prípade má obvinený právo využitia procesnej obrany v podobe opravného prostriedku – sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku.


Mgr. Romana Sýkorová
,
advokátska koncipientka

FALATH & PARTNERS

Pribinova 28
811 09 Bratislava

mobil: +421 905 866 438
e-mail: office@falathpartners.sk

 

[1] Okrem dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) alebo ods. 3 písm. b) Trestného poriadku.

[2] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 215/2010 zo dňa 20.10.2010.

[3] Ustanovenie § 82 ods. 1 písm. a) – k) Trestného poriadku.

[4] ČENTÉŠ, J., a kol. Trestný poriadok I. [§ 80]. Bratislava C. H. Beck, 2021 s. 414.

[5] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tost 28/2017 zo dňa 12.09.2017.

[6] ČENTÉŠ, J., a kol. Trestný poriadok I. [§ 80]. Bratislava C. H. Beck, 2021 s. 419.


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk