14.11.2018
ID: 4286upozornenie pre užívateľov

„Preplatenie“ nevyčerpanej dovolenky po skončení pracovného pomeru? Nový rozsudok Súdneho dvora EÚ mení uhol pohľadu

Podľa slovenského zákonníka práce má zamestnanec nárok na vyplatenie náhrady za dovolenku, ktorú si nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Zákonník práce sa pritom nezaoberá dôvodmi, prečo si zamestnanec dovolenku vyčerpať nemohol, či o jej čerpanie žiadal, či mu ju zamestnávateľ ponúkol a pod.

 
Dvořák Hager Partners SK 

Situácia v nemeckom pracovnom práve je sčasti odlišná. Súdny dvor Európskej Únie mal vo svojich najnovších rozhodnutiach[1] za úlohu posúdiť nasledovné situácie.

Pán Kreuziger, ktorý si v rámci výkonu svojej praxe referendariára[2] pre spolkovú krajinu Berlín nevyčerpal dovolenku, žiadal o vyplatenie jej finančnej náhrady. Nemecké pracovné právo aplikovateľné v jeho prípade však s takouto možnosťou nepočíta.

V obdobnej situácii sa ocitol pán Shimizu, zamestnanec neziskovej organizácie známej aj ako Max Planck inštitút, ktorý žiadal po nepredĺžení pracovnej zmluvy o vyplatenie náhrady za nevyčerpanú dovolenku. Zamestnávateľ mu pritom čerpanie dovolenky výslovne ponúkal, pán Shimizu sa však rozhodol vyčerpať len 2 z 53 dní. 

Príslušné nemecké súdy, na ktoré sa obaja páni obrátili, požiadali Súdny dvor EÚ o výklad súladu nemeckého práva s únijným právom.

Súdny dvor EÚ v tejto situácii dospel k záveru, že je v rozpore s únijným právom, aby zamestnanec stratil nárok na platenú dovolenku, resp. jej finančnú náhradu, z dôvodu, že o jej čerpanie pred skončením pracovného pomeru nepožiadal.  

V tejto časti je slovenské pracovné právo plne v súlade s únijným právom, tak, ako ho interpretuje Súdny dvor EÚ.

Karty však môže zamiešať druhá časť vyššie uvedeného rozhodnutia. Súdny dvor EÚ v ňom uvádza, že tieto nároky predsa môžu zaniknúť, ak zamestnávateľ reálne zamestnancovi čerpať dovolenku umožnil. Dôkazné bremeno nesie zamestnávateľ. Takúto situáciu slovenský zákonník práce nerieši.

Tento výklad je v súlade s primárnym cieľom a účelom dovolenky, ktorým je poskytnutie skutočného oddychu a nie finančného zvýhodnenia.

Uvedené zásady platia bez ohľadu na to, či ide o verejnoprávneho zamestnávateľa (spolková krajina Berlín) alebo súkromnoprávneho zamestnávateľa (Max Planck inštitút).

Z pohľadu reálií a praxe slovenského pracovného práva je snáď najzaujímavejší názor Súdneho dvora EÚ, ktorému nebola venovaná takmer žiadna pozornosť, nedostal sa ani do tlačovej správy príslušného rozhodnutia.

V bode 51 Súdny dvor EÚ uvádza, že splnenie povinnosti zamestnávateľa na poskytnutie dovolenky nemôže ísť až tak ďaleko, že by zamestnávateľ mal svojho zamestnanca k čerpaniu dovolenky nútiť. V tomto bode sa prax slovenských zamestnávateľov, ako aj samotné znenie zákonníka práce, od názoru Súdneho dvora EÚ podstatne líšia.

JUDr. Zuzana Hnátová, LL.M.
JUDr. Zuzana Hnátová, LL.M
advokátka
 


Cintorínska 3/a
811 08 Bratislava

Tel:     +421/2 32 78 64 11


______________________
[1] Rozsudky C-619/16, C-684/16.
[2] V podmienkach SR je inštitútu referendariára najpodobnejší inštitút advokátskeho koncipienta, aj keď tieto inštitúty nie sú totožné.


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk