Prípad Kováčová a ďalší proti Slovenskej republike sa týkal policajného zásahu v rómskej komunite Vatrisko v obci Zborov pri Bardejove na veľkonočnú nedeľu 16. apríla 2017. V podvečerných hodinách bolo na tiesňovú linku polície prijatých niekoľko hlásení o násilných incidentoch v komunite, ktoré vznikli z konfliktu medzi dvoma rodinami. Polícia tieto oznámenia na mieste dvakrát preverila a situácia medzitým prerástla do výtržností. V reakcii na to hliadka prítomná na mieste privolala posily. Následne prišli ďalší štyria policajti a boli použité donucovacie prostriedky vrátane obuškov s cieľom rozohnať dav pozostávajúci z približne sto osôb. Prvá sťažovateľka aj druhá sťažovateľka tvrdili, že boli zasiahnuté obuškom. Ako je zachytené na súkromne vyhotovenom audiovizuálnom zázname, ktorý bol odvysielaný v televízii 24. mája 2017, manželku tretieho sťažovateľa strčil policajt do chrbta v smere od prebiehajúcich nepokojov, po čom spadla dopredu na zem. V nasledujúci deň po odvysielaní záznamu bolo začaté vyšetrovanie pre podozrenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa pri použití donucovacích prostriedkov. Vo februári 2018 inšpekčná služba ministerstva vnútra ukončila vyšetrovanie so záverom, že nebolo zistené spáchanie trestného činu. K rovnakým záverom dospela aj Krajská prokuratúra v Prešove a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ktoré postup preskúmali na základe sťažností sťažovateľov. Sťažovatelia neuspeli ani s podanými ústavnými sťažnosťami.
Sťažovatelia sa obrátili na ESĽP a na základe článkov 3, 8, 13 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa sťažovali, že polícia zle zaobchádzala s prvou a druhou sťažovateľkou a s manželkou tretieho sťažovateľa, že toto zlé zaobchádzanie bolo rasovo motivované, vyšetrovanie tohto zlého zaobchádzania nespĺňalo požiadavky vyplývajúce z Dohovoru, a že v tomto ohľade nemali účinný prostriedok nápravy.
ESĽP sťažnosti vo všetkých bodoch zamietol. Akceptoval argumentáciu vlády týkajúcu sa podstaty sťažnosti, ktorú potvrdzuje obsah spisu a výsledky vnútroštátneho vyšetrovania. Uviedol, že tento prípad je potrebné odlíšiť od prípadov týkajúcich sa policajných operácií klasifikovaných ako „akcia 100“. V tomto prípade políciu privolali priamo členovia komunity, aby riešila eskalujúci násilný konflikt, a tým chránila životy a zdravie. Podľa viacerých svedkov z komunity, zasahujúci policajti nepokoje zastavili. Dostupný záznam nezachytáva policajný zásah v celom rozsahu a neukazuje, že by boli voči prvej a druhej sťažovateľke prijaté nejaké obmedzujúce opatrenia a neexistuje o nich ani žiadny objektívny dôkaz. Sťažovateľky neoznámili žiadne zlé zaobchádzanie a neexistujú žiadne lekárske dôkazy o akýchkoľvek zraneniach. ESĽP konštatoval, že vzhľadom na nepreukázanie zlého zaobchádzania nemožno hovoriť ani o diskriminácii ako o dôvode zlého zaobchádzania.
V súvislosti s vyšetrovaním okolností zásahu sťažovatelia spochybnili nezávislosť vyšetrovania, ktoré viedla inšpekcia ministerstva vnútra a jeho účinnosť. ESĽP uviedol, že sťažovatelia svoju sťažnosť odôvodnili len všeobecne v tom zmysle, že vyšetrovanie bolo jednostranné a nedôkladné, bez toho, aby poukázali na akýkoľvek konkrétny aspekt nasvedčujúci ich tvrdeniu. ESĽP poukázal na to, že vyšetrovanie sa začalo hneď, ako sa objavili pochybnosti o zásahu a bolo ukončené o desať mesiacov. V jeho priebehu boli vypočutí početní svedkovia z radov členov dotknutej komunity, ako aj zainteresovaných policajtov. Rovnako boli preskúmané záznamy a ďalšie dôkazy so záverom, že donucovacie prostriedky boli použité v súlade so zákonom vo vzťahu k osobám, ktoré sa aktívne zúčastnili na nepokojoch, a osobám, ktoré nerešpektovali pokyny polície, aby miesto opustili. Čo sa týka argumentácie sťažovateľov založenej na údajom inštitucionálnom rasizme v polícii v Slovenskej republike, ESĽP konštatoval, že sa musí obmedziť na preskúmanie konkrétneho prípadu. V tomto prípade podľa neho nič nenasvedčuje tomu, že by vnútroštátne orgány mali dostatočné informácie o možných rasistických motívoch zasahujúcich policajtov, v dôsledku čoho by im vznikla povinnosť prešetriť existenciu takýchto motívov.
Vzhľadom na tieto závery ESĽP odmietol sťažnosti prvých dvoch sťažovateliek ako zjavne nepodložené. Vo vzťahu k tretiemu sťažovateľovi, ktorý sťažnosť podal za svoju zosnulú manželku, ESĽP konštatoval, že vzhľadom na to, že pri skúmaní okolností sťažností prvých dvoch sťažovateliek nezistil prítomnosť zlého zaobchádzania, nedostatku účinného vyšetrovania alebo diskriminácie, nezistil ani žiadne výnimočné dôvody, ktoré by odôvodňovali uznanie tretieho sťažovateľa ako nepriamej obete porušenia práv podľa Dohovoru. Jeho sťažnosť preto taktiež odmietol.
Prípad Jecko proti Slovenskej republike a dve ďalšie sťažnosti sa týkal odpočúvania a použitia dôkazov získaných týmto odpočúvaním v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľom.
Sťažovatelia slúžili ako colníci na hraniciach Slovenska s Ukrajinou. V rámci vyšetrovania pre podozrenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa a prijímania úplatkov v súvislosti s vykonávaním colných kontrol vydal Špecializovaný trestný súd v septembri 2008 dva príkazy na odpočúvanie v priestoroch, kde prebiehali colné kontroly. Výsledkom boli nahrávky a prepisy, ktoré boli neskôr použité pri vznesení obvinenia sťažovateľom a pri ich odsúdení. V septembri 2015 Špecializovaný trestný súd uznal sťažovateľov za vinných z uvedených trestných činov a odsúdil ich na tresty odňatia slobody. Sťažovatelia dosiahli isté zníženie trestov v odvolacom konaní, následne neuspeli s dovolaním a ani s ústavnými sťažnosťami.
Sťažovatelia v sťažnostiach podaných na ESĽP namietali porušenie svojich práv zaručených článkom 6 (právo na spravodlivé konanie), článkom 8 (právo na rešpektovanie súkromného života) a článkom 13 Dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy). Tvrdili, že príkazy na odpočúvanie boli nezákonné z dôvodu, že v nich neboli osobne identifikovaní, a že neobsahovali žiadne odôvodnenie vo vzťahu k nim. Navyše chýbala identifikácia vydávajúceho sudcu a boli utajovanou skutočnosťou. Dôkazy získané na ich základe boli podľa nich teda získané nezákonne a ich použitie v trestnom konaní spôsobilo, že trestné konanie bolo nespravodlivé.
ESĽP vo svojom rozhodnutí vo vzťahu k sťažovateľmi tvrdenej nedostatočnej identifikácii príkazov na odpočúvanie a ich nedostatočného odôvodnenia poukázal na to, že príkazy sa nepochybne týkali predmetného konania poznačeného korupciou tých istých podozrivých (príslušníkov na danom pracovisku) a tento popis zodpovedal danému štádiu konania. V súvislosti s chýbajúcou identifikáciou sudcu, ktorý príkazy vydal (bol pripojený len nečitateľný podpis a služobná pečiatka s číslom), ESĽP poukázal na zistenia odvolacieho súdu, podľa ktorého boli tieto dôkazy zákonné. Odvolací súd po dôkladnom preskúmaní zistil, že príkazy nepochybne vydal sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, poverený týmito záležitosťami podľa rozvrhu práce platného v tom čase. Okrem toho, línia ústavnej judikatúry, o ktorú sa sťažovatelia opierali, sa týkala odpočúvania v inom type situácie a nebolo možné ju priamo aplikovať na ich prípad.
Čo sa týka námietky, že príkazy na odpočúvanie boli utajovanou skutočnosťou, ESĽP poukázal na to, že to neznamená, že sťažovatelia k nim nemali úplný prístup. Je pravda, že im nebolo dovolené urobiť si ich kópie, obhajoba k nim však mala prístup a argumentácia sťažovateľov pred vnútroštátnymi súdmi naznačuje, že ich dokázali bez problémov napadnúť. Vzhľadom na uvedené úvahy ESĽP zamietol všetky námietky sťažovateľov ako zjavne nepodložené a sťažnosť ako celok vyhlásil za neprijateľnú.
Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR