21.12.2021
ID: 5290upozornenie pre užívateľov

Súdna prax v roku 2021 k možnosti nadobudnúť vlastníctvo od nevlastníka a zásade „nemo plus iuris“

2ca2e828a14ad6410d90d464aa086a7f/shutterstock_133744910_web.jpg
Zdroj: shutterstock.com

Rok 2021 priniesol relatívne výrazné zmeny v ochrane záujmov pôvodných vlastníkov, okrem iného, aj nehnuteľností. Najvyššie súdne autority pozmenili svoj postoj k pravidlám pre to, či je možné platne nadobudnúť vlastníctvo aj od osoby, ktorá nebola vlastníkom prevádzanej veci. Tradičné chápanie v slovenskom právnom poriadku totiž dlhé roky bolo, že ak nejde o niekoľko málo právom výslovne predpokladaných situácii, nie je možné aby vlastníctvo veci platne nadobudla osoba od niekoho, kto vlastníkom veci nebol.

Ide o aplikáciu zásady podľa ktorej „nikto nemôže previesť viac práv ako sám má“, ktorá je známa ako zásada „nemo plus iuris“ a existovala už v starovekej Rímskej ríši. V priebehu posledného roku je však možné pozorovať, po istej odbočke, opätovný návrat k striktnejšiemu chápaniu tejto zásady.

Historické prelomové rozhodnutie Ústavného súdu

Ešte v roku 2016 totiž Ústavný súd Slovenskej republiky („Ústavný súd“) vo svojom náleze I. ÚS 549/2015 („Rozhodnutie ÚS 2016“) skonštatoval, že takéto nadobudnutie vlastníctva prípustné je, ak bol nadobúdateľ v dobrej viere, že vec platne nadobúda. Týmto názorom Ústavný súd uvedenú zásadu znovu o niečo viac limitoval, tým že vytvoril fakticky nový spôsob nadobudnutia vlastníctva a zúžil právnu istotu vlastníkov, že nemôžu legálne prísť o svoje vlastníctvo bez toho aby o tom vedeli. Tento názor Ústavného súdu nebol prijatý bez určitej kritiky, nakoľko umožňoval aby cudzia osoba jednoduchšie ako dovtedy previedla vec patriacu určitému vlastníkovi na ďalšiu osobu a vlastník od tejto ďalšej osoby nemohol žiadať vec nazad. Je samozrejmé, že úlohou práva je definovať akceptovateľné kompromisy pri ochrane práv účastníkov hospodárskeho života, otázkou však zostalo, či je praktickým a správnym riešením reinterpretovať tieto pravidlá natoľkoto priekopníckym spôsobom. Obzvlášť v situácii, kedy právny poriadok, v úprave vydržania, účelom podobný inštitút pozná už výslovne a dlhodobo.

Čo priniesol rok 2021

V roku 2021 však došlo k názorovému posunu, až obratu, a to ako čiastočne aj samotného Ústavného súdu, tak najnovšie aj Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („Najvyšší súd“). Obzvlášť Najvyšší súd sa vracia k striktnejšej aplikácii spomínanej tradičnej zásady v prospech ochrany ekonomického záujmu pôvodných vlastníkov.

Ako Ústavný súd v náleze I. ÚS 510/2016 z 19. januára 2021 („Rozhodnutie ÚS 2021“), ktorý argumentáciu medzitým zopakoval v IV. ÚS 59/2021 a v I. ÚS 515/2020, tak aj uznesenie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu 1VObdo/2/2020 zo dňa 27. apríla 2021 („Rozhodnutie NS 2021“) v rôznej miere polemizujú s názorom prezentovaným bývalým prvým senátom Ústavného súdu v spomínanom Rozhodnutí ÚS 2016, ktorý pripustil možnosť nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka na základe dobromyseľnosti nadobúdateľa a s naň nadväzujúcimi rozhodnutiami. V prípade Rozhodnutia NS 2021 táto polemika hraničí s principiálnym nesúhlasom.

Postoj Ústavného súdu v roku 2021

Ústavný súd v Rozhodnutí ÚS 2021 argumentuje nenápadne v prospech tradičnej zásady, že nikto nemôže previesť viac práv ako sám má, predovšetkým tým, že uznáva, že rozhodovacia prax súdnych autorít je v tejto otázke nie úplne jednotná a uvádza že Rozhodnutie ÚS 2016 a na ne nadväzujúce rozhodnutia tohto bývalého prvého senátu je potrebné chápať skôr ako pripustenie možnosti skúmania existencie mimoriadnych okolností pri ktorých je možné ochranu pôvodného vlastníka prelomiť a nie ako automatickú prednosť záujmov nadobúdateľa.

Ústavný súd teda úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľnému nadobúdateľovi, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo.

Postoj Najvyššieho súdu v roku 2021

Najvyšší súd v detailne odôvodnenom Rozhodnutí NS 2021 analyzuje všetku jemu dostupnú doterajšiu rozhodovaciu prax ako rôznych senátov Najvyššieho súdu, tak aj rôznych senátov Ústavného súdu, na danú tému a rozhoduje v prospech zachovania zásady, že nikto nemôže previesť viac práv ako sám má. Jediný disent pripojila JUDr. Jana Hullová a netýka sa merita veci, ale nesplnenia podmienok predloženia veci Veľkému senátu.

Najvyšší súd rozhodoval v tomto prípade v konaní, v ktorom bolo vydané samotné Rozhodnutie ÚS 2016, a vyžiadal si stanoviská generálnej prokuratúry, ministerstva spravodlivosti, právnických fakúlt Univerzity Komenského, Trnavskej univerzity a Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, ktoré boli všetky v prospech neprelamovania uvedenej zásady.

Nakoľko išlo o rozhodovanie opätovne v tom istom spore, Najvyšší súd sa musel vysporiadať s mierou v akej je predchádzajúce rozhodnutie pre neho záväzné. Uzavrel, že Rozhodnutie ÚS 2016 pre neho v časti polemiky ohľadne predmetnej zásady kasačne záväzné nie je. Dôvodom je to, že jeho odôvodnenie nepredstavuje právny názor, ale jedná sa len o procesný pokyn Ústavného súdu. Podľa tohto procesného pokynu bol príslušný krajský súd povinný iba posúdiť opodstatnenosť ochrany vlastníckeho práva žalobcu s tým, že bolo jeho povinnosťou skúmať dobrú vieru žalobcu a pri svojom rozhodnutí na ňu prihliadnuť. O relevantný právny názor, ktorý by mohol byť kasačne záväzný nejde aj preto, že Rozhodnutie ÚS 2016 neuvádza k akým zisteniam má krajský súd dospieť po náležitom preskúmaní dobrej viery žalobcu.

Zdôvodnenie postoja Najvyššieho súdu

Čo sa týka precedenčnej záväznosti, Najvyšší súd precízne analyzuje históriu rozhodnutí Ústavného súdu a Najvyššieho súdu až po Rozhodnutie ÚS 2021 a uzatvára, že nejde o ustálený právny názor ani samotného Ústavného súdu. S argumentami v prospech takéhoto prelomenia diskutovanej zásady, nesúhlasí z nasledovných dôvodov:

  • Nejde o hľadanie balansu dvoch ústavných hodnôt, a to ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nadobúdateľa. Ochrana dobromyseľnosti podľa Najvyššieho súdu základným právom nie je a nemožno ju ako samostatné základné právo ani vyvodiť z princípu právneho štátu.
  • Odmieta v Rozhodnutí ÚS 2016 uvedenú podpornú argumentáciu českou praxou, pretože v slovenskom prostredí absentuje materiálna publicita katastra, prítomná v českom. Odmieta tiež argumentáciu rozhodnutiami z obdobia 1. Československej republiky a staršími rozhodnutiami Najvyššieho súdu, nakoľko v týchto prípadoch išlo o dodatočné odpadnutie právneho titulu, či už odstúpením, zrušením príklepu alebo zrušením právoplatného rozhodnutia súdu v dovolacom konaní. V poslednom menovanom prípade ale pripúšťa, že  predmetný záver nemusí platiť vtedy, ak nadobúdateľ už v čase uzavretia zmluvy vedel o prebiehajúcom dovolacom konaní. Spoločné pre tieto prípady je to, že v čase prevodu na nadobúdateľa právny titul existoval a jeho odpadnutie nemá vplyv na platné nadobudnutie druhým nadobúdateľom v rade právnych titulov.
  • Prelomenie uvádzanej zásady je podľa Najvyššieho súdu limitované na zákonom výslovne zmienené situácie, medzi ktoré patria okrem iného nasledovné:
    • nadobudnutie vlastníckeho práva od nepravého dediča podľa § 486 Občianskeho zákonníka,
    • nadobudnutie vlastníckeho práva v rámci konkurzného konania podľa § 93 (3) Zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
    • nadobudnutie hnuteľnej veci v bežnom obchodnom styku podľa § 446 Obchodného zákonníka, ktoré platí obdobne i pri predaji podniku,
    • nadobudnutie podľa § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch,
    • nadobudnutie vlastníckeho práva podľa § 61 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31. marca 2017, resp. § 140 ods. 2 písm. l/ v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, a
    • nadobudnutie vlastníckeho práva pred následným zrušením právoplatného rozhodnutia súdu podľa § 243d (2) OSP a § 456 CSP.
  • Dobrá viera nadobúdateľa má podľa Najvyššieho súdu právny význam len vtedy, ak to výslovne uvádza zákon.
  • Údaj o vlastníkovi nehnuteľnosti v katastri nemá charakter materiálnej publicity, pretože katastrálny zákon priamo pripúšťa spochybnenie hodnovernosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností preukázaním opaku. Toto znamená, že súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný zápisom vlastníctva v katastri nehnuteľností a existenciu vlastníctva môže posúdiť odlišne.
  • Predchádzajúce rozhodnutie Najvyššieho súdu v obdobnej veci nie je možné považovať v časti týkajúcej sa dobrej viery nadobúdateľov nehnuteľností za precedentnú súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pretože ono samo nedefinuje skutkové limity, v ktorých je potrebné prelomiť princíp ochrany pôvodného vlastníka.

Najvyšší súd medzičasom na argumentáciu z Rozhodnutia NS 2021 odkázal vo svojom rozhodnutí 1 ObdoV/3/2020, pričom túto citujú v súčasnosti aj viaceré rozhodnutia krajských súdov v Trnave, Bratislave a Banskej Bystrici.

Otázka, či poskytnúť ochranu pôvodnému vlastníkovi, alebo osobe, ktorá dobromyseľne nadobúda túto vec od osoby odlišnej od skutočného, pôvodného, vlastníka je už na prvý pohľad zložitá. Ústavný súd a aj Najvyšší súd v najnovších rozhodnutiach však elegantne poukazujú na to, prečo spravodlivosť má skôr preferovať záujmy vlastníka pôvodného. Nadobúdateľ sa preto bude musieť v takýchto situáciách znovu spoliehať skôr na to, že bude vedieť preukázať splnenie prísnejších kritérií relevantných pre vydržanie a na ňom založiť svoju istotu, že mu svedčí vlastnícke právo k prevádzanej veci.

 


Simon Šufliarsky,

advokát


Glatzová & Co., s.r.o.

Hviezdoslavovo
námestie 25
811 02 Bratislava 1

Tel.: +421 232 335 333
Fax: +421 232 335 330
e-mail:    office.sk@glatzova.com


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk