Autori výrokov sa však zvyknú brániť tým, že podľa § 5 ods. 1 tlačového zákona [2] za obsah periodickej tlače (teda aj za obsah novinových článkov) zodpovedá jej vydavateľ. Z toho vyvodzujú, že oni sami za zásah do osobnostných práv spôsobený ich výrokmi nezodpovedajú.

V tomto článku rozoberieme, či je uvedený argument opodstatnený.

Sporné ustanovenie tlačového zákona je v podstate iba zákonným vyjadrením zásady o zodpovednosti za šírenie výrokov tretích osôb

Činnosť vydavateľa okrem iného spočíva aj v tom, že prostredníctvom tlače rozširuje výroky tretích osôb (odlišných od vydavateľa samotného). Jedná sa buď o výroky novinárov ako zamestnancov vydavateľa (prípadne jeho spolupracovníkov pôsobiacich mimo pracovného pomeru), alebo osôb, ktoré s vydavateľom nemajú žiaden právny či iný vzťah.

K otázke zodpovednosti za šírenie výrokov tretích osôb sa pritom vyjadrila relevantná judikatúra. Český najvyšší súd k tejto téme zaujal nasledovné stanovisko:

My pritom zastávame názor, že ustanovenie tlačového zákona o zodpovednosti vydavateľa za obsah periodickej tlače je iba zákonným vyjadrením citovanej zásady sformulovanej judikatúrou. Vydavateľ sa teda v spore o ochranu osobnosti v zásade nemôže brániť tým, že iba šíril difamačné výroky, ktorých autorom je niekto iný. [4]

To však ešte neznamená, že za zásah do osobnostných práv spôsobený difamačnými výrokmi nemôže popri vydavateľovi zodpovedať aj ich autor. Naopak, podľa relevantnej judikatúry autor výroku za určitých okolností za takýto zásah zodpovedať bude.

Základy pre riešenie spornej otázky položil ešte najvyšší súd ČSSR

K tejto téme sa ešte v 60. rokoch minulého storočia vyjadril najvyšší súd ČSSR, a to v rámci tzv. Zborníka č. III. [5] Uviedol pritom nasledovné:

Slovenský najvyšší súd pritom v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018 uviedol nasledovné:

Je pravda, že najvyšší súd v citovanom judikáte hovorí o Zborníkoch č. I, II a IV — a teda nie o Zborníku č. III, ktorý obsahuje stanovisko najvyššieho súdu ČSSR o osobe zodpovednej za difamačný výrok uverejnený v tlači. Podľa judikátu R 71/2018 však zároveň platí, že Zborník č. II mal byť vydaný nákladom SEVT (Statistického a evidenčního vydavatelství tiskopisů) v roku 1980 a mal sa týkať rozhodnutí z rokov 1964—1969 (v tomto smere odkazujeme na podčiarknutú časť citácie vyššie).

Zborník s takouto špecifikáciou však najvyšší súd v inom svojom rozhodnutí [8] označuje ako Zborník č. III. Takýmto spôsobom ho pritom označuje aj český najvyšší súd, [9] slovenská [10] a česká [11] komentárová literatúra a tiež zbierka judikatúry venovaná sporom o ochranu osobnosti. [12] Aj zo samotného zborníka navyše vyplýva, že ide o tretí zborník v poradí. [13]

Sme preto presvedčení, že najvyšší súd sa v judikáte R 71/2018 dopustil iba chyby v písaní. Uvedený judikát venovaný otázke ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu sa tak podľa nás vzťahuje aj na Zborník č. III, a teda aj na citované stanovisko najvyššieho súdu ČSSR o osobe zodpovednej za difamačný výrok uverejnený v tlači.

Závery stanoviska najvyššieho súdu ČSSR sú použiteľné aj v súčasnosti, hoci v mierne modifikovanej podobe

Podľa judikátu R 71/2018 treba citované stanovisko najvyššieho súdu ČSSR považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ak sú jeho závery stále použiteľné z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu a ak neboli prekonané legislatívnymi zmenami alebo neskoršou judikatúrou.

Čo sa týka súladu stanoviska s demokratickými hodnotami, jeho podstata spočíva v tom, že ak autor difamačného výroku zverejneného v tlači nie je pracovníkom (dnešnou terminológiou zamestnancom) vydavateľa, zodpovedá za svoj výrok súčasne s vydavateľom. Ak však autor výroku pôsobí ako pracovník vydavateľa pri plnení jeho úloh, zodpovednosť za výrok sa „pričíta“ výlučne vydavateľovi ako osobe, ktorá autora výroku použila pri svojej činnosti (analogicky s úpravou zodpovednosti za škodu). Z hľadiska demokratických hodnôt nie je podľa nás na tomto závere nič problematické.

Závery stanoviska najvyššieho súdu ČSSR taktiež neboli prekonané legislatívnymi zmenami. Právna úprava (i) ochrany osobnosti a (ii) zodpovednosti za škodu, ktorá bola spôsobená tzv. pomocníkom (osobou, ktorú iná osoba použila pri svojej činnosti) sa totiž od vydania dotknutého stanoviska [14] v rozhodujúcej časti vo svojej podstate nezmenila. [15]

Zároveň platí, že podstata (hlavná myšlienka) predmetného stanoviska nebola prekonaná ani neskoršou judikatúrou. Naopak, neskoršie rozhodnutia potvrdzujú, že jeho závery sú vo svojej podstate správne (hoci sa k tejto téme nevyjadrujú tak komplexne, ako najvyšší súd ČSSR vo svojom stanovisku).

Najvyšší súd napríklad v jednom zo svojich rozhodnutí [16] uviedol nasledovné:

Z kontextu citovaného rozhodnutia pritom vyplýva, že ak je autorom difamačného výroku, resp. článku zverejneného v tlači tretia osoba bez zmluvného či iného vzťahu s vydavateľom, podľa najvyššieho súdu bude za obsah svojho článku osobne zodpovedná, a to popri vydavateľovi. V danom prípade bol však autor článku podľa najvyššieho súdu „použitý“ na realizáciu činnosti vydavateľa, a preto za obsah článku nezodpovedá on, ale výlučne vydavateľ.

K tejto téme sa postavili rovnako aj slovenské odvolacie súdy, [17] a to práve s odvolaním sa na stanovisko najvyššieho súdu ČSSR zverejnené v Zborníku č. III. Na predmetné stanovisko zároveň poukazuje aj slovenská [18] a česká [19] komentárová literatúra v rámci odkazov na judikatúru vzťahujúcu sa na § 13 Občianskeho zákonníka (ktorý upravuje prostriedky ochrany pred zásahmi do osobnostných práv) a tiež zbierka judikatúry venovaná sporom o ochranu osobnosti. [20]

Napriek uvedenému však existujú rozhodnutia, ktoré stanovisko najvyššieho súdu ČSSR mierne modifikujú.

Podľa predmetného stanoviska totiž platí, že autor difamačného článku nebude zodpovedať za zásah do osobnostných práv vtedy, ak ide o vydavateľovho „pracovníka“ plniaceho jeho úlohy. Pojem „pracovník“ bol však v čase vydania stanoviska (rok 1967) a zároveň až do roku 1997 v pracovnoprávnych predpisoch synonymom dnešného pojmu „zamestnanec.“ [21] Použitie pojmu „pracovník“ v stanovisku z roku 1967 bolo zrejme spôsobené tým, že v tom čase právny poriadok nepredpokladal, že by novinári mohli pre vydavateľa vykonávať činnosť v inom, než pracovnom pomere.

Najvyšší súd však v prípade citovanom vyššie rozhodol, že autor difamačného výroku (článku) nebol zodpovedný za zásah do osobnostných práv spôsobený jeho výrokom, a to aj napriek tomu, že s vydavateľom nebol v pracovnoprávnom vzťahu. [22] Podľa najvyššieho súdu bolo rozhodujúce to, že činnosť autora výroku (článku) mala miestny, časový a vecný vzťah k činnosti vydavateľa. [23] Autor výroku bol preto iba „použitý“ pri výkone činnosti vydavateľa.

Rovnaký záver napokon vyplýva aj z iného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý bol publikovaný ako judikát R 128/2014. [24] Právna veta uvedeného judikátu znie nasledovne:

Nedá sa však povedať, že stanovisko najvyššieho súdu ČSSR zverejnené v Zborníku č. III bolo uvedenými rozhodnutiami prekonané. Jeho základná myšlienka totiž spochybnená nebola. Závery predmetného stanoviska boli neskoršími rozhodnutiami iba mierne modifikované a v podstate prispôsobené tomu, že novinári v súčasnosti vykonávajú pre vydavateľov činnosť aj v inom, než pracovnoprávnom vzťahu.

V zmysle judikátu R 71/2018 je preto potrebné závery stanoviska najvyššieho súdu ČSSR po ich miernej modifikácii zahrnúť do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.

Teraz uvedené závery zhrnieme, čím zároveň odpovieme na otázku sformulovanú v úvode tohto článku.

Zhrnutie — zodpovednosť autora difamačného výroku uverejneného v tlači závisí od jeho vzťahu s vydavateľom

Podľa ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu teda platí, že za zásah do osobnostných práv spôsobený difamačným výrokom zverejneným v tlači zodpovedá popri vydavateľovi aj autor výroku, ak medzi činnosťou autora a činnosťou vydavateľa neexistuje žiaden miestny, časový a vecný vzťah (inými slovami, ak sa autor výroku nijako nepodieľa na činnosti vydavateľa).

Ak však takýto vzťah existuje, potom platí, že vydavateľ použil autora výroku na vykonávanie svojej (vydavateľskej) činnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, či je autor výroku s vydavateľom v pracovnoprávnom vzťahu. V takom prípade za zásah do osobnostných práv nezodpovedá autor výroku, ale výlučne vydavateľ.