Poslať článok e-mailom

E-mail príjemcu:*
Vaše meno:*
E-mail odosielateľa:*
*) povinné položky
14.3.2019
ID: 4417upozornenie pre užívateľov

Ako je to s námietkou premlčania vznesenou po vydaní a nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku?

6fa1033d131787fbdfba6e3756664773/shutterstock_45987514_web.jpg
Zdroj: shutterstock.com

V tomto článku sa venujeme praktickému problému, s ktorým sme sa stretli v právnej praxi. Konkrétne ide o otázku, či je súd v sporovom konaní povinný prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania žalovanej strany voči uplatnenému žalobnému nároku[1] žalobcu po vydaní a nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súdu, ktorým tento súd rozhodol o základe alebo dôvode tohto premlčaného nároku tak, že tento základ alebo dôvod nároku existuje.


Relevans

Zo znenia súčasného platného a účinného právneho stavu procesného práva odpoveď na vyššie položenú otázku expressis verbis nevyplýva. Podľa nášho názoru však je možné odpoveď na túto otázku možné vyvodiť z právnej povahy dotknutých právnych inštitútov (medzitýmny rozsudok a námietka premlčania).
 
Z toho dôvodu je najskôr potrebné objasniť právnu povahu a) medzitýmneho rozsudku, b) námietky premlčania a následne c) posúdiť ich vzájomnú koreláciu pod prizmou vyššie položenej právnej otázky.

Medzitýmny rozsudok

Právnym základom medzitýmneho rozsudku v CSP [2] je ustanovenie § 214 CSP.[3] Zákon v predmetnom ustanovení uvádza predpoklady vydania medzitýmneho rozsudku, rôzne typy medzitýmneho rozsudku a ďalšie atribúty takéhoto rozsudku. Z hľadiska predmetu položenej otázky nás však budú zaujímať len niektoré aspekty medzitýmneho rozsudku, ktoré sú rozhodné pre zodpovedanie tejto otázky. Ide najmä o právnu povahu medzitýmneho rozsudku a procesnoprávne konzekvencie jeho vydania, resp. nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

Aj napriek tomu, že medzitýmny rozsudok predstavuje výnimku zo zásady, podľa ktorej súd rozhoduje o celej veci, čím súd „konzumuje“ celú vec, ktorá je predmetom konania (tzv. konečný rozsudok), podľa doktrinálneho výkladu je aj medzitýmny rozsudok kategorizovaný ako rozhodnutie súdu vo veci samej, t.j. ako meritórne rozhodnutie.[4]

Vec sama (meritum) je označenie pre nárok a jeho príslušenstvo, o ktorom má byť v konaní rozhodnuté; ide teda vlastne o predmet konania, ktorý je v spornom konaní vymedzený v petite žaloby. Takéto začlenenie medzitýmneho rozsudku ho diferencuje od tzv. procesných rozhodnutí, ktorými sa vo veci samej spravidla nerozhoduje.[5] Keďže ide o rozhodnutie súdu vo veci samej, tak rovnako aj medzitýmnym meritórnym rozsudkom sa podľa právnej vedy „směřuje do oblasti hmotněprávních vztahů, které závazně deklaruje nebo nově utváří“. [6] To znamená, že ide o autoritatívne deklarovanie alebo konštituovanie súdom toho, čo je v danom spore právo.[7] Následne, právoplatnosť medzitýmneho rozsudku znamená jeho nezmeniteľnosť a záväznosť, t.j. rozsudok sa vyznačuje formálnou a materiálnou stránku právoplatnosti, ktorá má vo sfére hmotného práva záväzné účinky. Rovnako v intenciách procesného práva je prirodzeným dôsledkom právoplatnosti konania tzv. prekážka rozsúdenej veci (res iudicatae), tzn., že o nároku, ktorý bol predmetom sporu v tomto konaní už spravidla nie je možné opätovne konať a rozhodnúť. V tomto kontexte právoplatný medzitýmny rozsudok vyvoláva rovnaké právne účinky ako právoplatný konečný rozsudok, ktorým sa rozhodlo o celej veci samej, avšak s tým rozdielom, že v prípade medzitýmneho rozsudku súd rozhoduje len o základe alebo o dôvode uplatneného nároku. Medzitýmnym rozsudkom však súd rozhodne len vtedy, ak dospeje k záveru, že je základ veci čiastočne alebo úplne opodstatnený. Ak nie je totiž žaloba dôvodná ani v samotnom právnom základe, súd ju priamo zamietne konečným rozsudkom.

Základ a dôvod uplatneného nároku definuje právna veda a judikatúra súdov. Napríklad podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 3656/2009 zo dňa 25.05.2010: „Za základ projednávané věci, o němž může soud rozhodnout mezitímním rozsudkem, je přitom nutno považovat všechny sporné otázky vyplývající z uplatňovaného nároku, které musí soud posoudit, s výjimkou výše nároku. Je tedy nutno posuzovat v případě plurality žalovaných nároků před vydáním mezitímního rozsudku důvodnost co do základu u každého z nich zvlášť (a to i z hlediska promlčení, byla-li tato námitka vznesena). Poté však je možno se zabývat pouze jejich výší.“ Ďalej sem zahrňujeme napr. otázku preklúzie, premlčania, v prípade škody ide o otázku vzniku predpokladov zodpovednosti za škodu, spoluzavinenia etc. Za dôvod uplatneného procesného nároku je možné podľa právnej vedy považovať právny dôvod vzniku subjektívneho materiálneho práva, o ochranu ktorého žalobca žiada.[8]

Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že medzitýmnym rozsudkom sa rozhoduje o právnom „fundamente“ sporného nároku, ako je existencia práva, t.j. napr. deklarovanie existencie bezdôvodného obohatenia alebo zodpovednosti za škodu s tým, že po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku bude súd rozhodovať už len dodatočne o výške takto uplatneného nároku konečným rozsudkom. To znamená, že otázky, ktoré patria svojou povahou k základu tejto veci a ktoré neboli vyriešené medzitýmnym rozsudkom sú následne vylúčené z rozhodovania o výške nároku, o ktorom sa rozhoduje neskôr.[9]

Námietka premlčania

Námietka premlčania predstavuje jednostranný právny úkon dlžníka, ktorým sa dlžník môže úspešne brániť voči uplatnenému premlčanému právu. Účinným vznesením námietky premlčania dochádza k zániku nároku a súd nemôže uplatnené právo v súdnom konaní priznať. Na základe tejto skutočnosti sa právo stáva tzv. naturálnou obligáciou. Vznesenie námietky premlčania je oprávnením dlžníka, ktorý ho môže, ale nemusí využiť. Vznesená námietka premlčania v civilnom konaní má hmotnoprávny charakter. Nevyužitím oprávnenia vzniesť námietku premlčania nedochádza k žiadnej zmene a samotné premlčanie priznaniu práva nebráni. Účinky premlčania sa teda prejavujú vo vzniku oprávnenia dlžníka spôsobiť vznesením námietky premlčania (ope exceptionis) zánik nároku (vymáhateľnosti), s ktorým je spravidla každé subjektívne právo spojené.[10]

Na platnosť tohto úkonu sa nevyžaduje písomná formu, takže súd prihliada aj na ústne uplatnenú námietku premlčania. V otázke obsahových náležitosti zákon rovnako nepredpisuje, aké náležitosti by daná námietka mala spĺňať. Avšak je možné konštatovať, že všeobecné vyjadrenia ohľadom premlčacej doby či ohľadom iných okolností sú pre účinné uplatnenie námietky premlčania nepostačujúce. Nestačí len všeobecné vyjadrenie dlžníka k časovému aspektu uplatneného nároku.[11] Dlžník musí uplatniť námietku premlčania tak, aby prejav jeho vôle bol dostatočne jednoznačný a určitý. Navyše námietka premlčania musí byť adresným úkonom, ktorý je adresovaný súdu s tým, že veriteľ ako oprávnený subjekt sa musí o námietke  premlčania dozvedieť.[12]

Zásadnou otázkou, ktorú je potrebné vyriešiť pre zodpovedanie položenej otázky zostáva, kedy dlžník môže námietku premlčania uplatniť. Z vyššie uvedeného je evidentné, že námietku premlčania dlžník môže uplatniť v prvom rade až vtedy, keď uplynie zákonná premlčacia doba, resp. lehota. A contrario, námietka premlčania daná pred uplynutím premlčacej doby, by bola spravidla právne bezvýznamná.[13] Navyše, námietku premlčania je možné platne vzniesť len v konaní, v ktorom sa rozhoduje o nároku veriteľa (t.j. v konaní o zaplatenie pohľadávky, ktorej premlčania dlžník namieta), a to od začiatku konania do jeho právoplatného skončenia. Túto skutočnosť je možné derivovať zo znenia druhej vety ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka,[14] podľa ktorej „Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka.“  Mimo takéhoto konania teda nemožno účinne vzniesť námietku premlčania.[15]

Ako sme naznačili vyššie, námietku premlčania môže dlžník vzniesť počas konania, a to až do právoplatného rozhodnutia súdu. V súdnej praxi i v právnej teórii je pomerne dosť diskutovaná otázka úspešného uplatnenia námietky v jednotlivých štádiách konania. Je možné konštatovať, že prevažuje názor, podľa ktorého vznesenie námietky premlčania nie je viazané iba na niektoré štádium súdneho konania a oprávnený subjekt ju môže uplatniť v ktoromkoľvek štádiu až po právoplatnosť skončenia veci.[16] Podľa staršej judikatúry k tejto otázke: „právo dlužníka vznést námitku promlčení žádný hmotněprávní ani procesní předpis nekoncentruje do určitého stadia řízení, přičemž z povahy námitky promlčení, dané hmotněprávní úpravou, plyne, že ji lze uplatnit kdykoli v průběhu řízení až do právní moci rozhodnutí o věci, tedy i v rámci odvolacího řízení.“[17]. Podľa uznesenia Najvyššie súdu SR sp. zn. 5 Cdo 120/2009: „Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci.

Aj napriek vyššie uvedenému, právo dlžníka vzniesť námietku premlčania „kedykoľvek“ počas konania nie je možné vnímať absolútne. Uplatniť ju nie je možné napríklad v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkov[18]. Rovnako aj v odvolacom konaní nie je možné vždy takúto námietku účinne uplatniť. To platí vtedy, ak by dlžník svoju námietku zakladal na nových skutočnostiach. Námietka premlčania je v odvolacom konaní prípustná len vtedy, ak to nie je v súvislosti s uplatňovaním nových skutočností a dôkazov. Podľa českej judikatúry: „Soud nemůže k námitce vznesené v odvolacím řízení přihlédnout, nelze-li bez dalších skutečností a důkazů posoudit její důvodnost. Bylo-by v rozporu s právem na spravedlivý proces odepřít protistraně právo na uplatnění skutečnosti promlčení vylučujících. Dokud totiž námitka k promlčení nebyla vznesena, neměla druhá strana důvod a ostatně ani oprávnění tvrdit skutečnosti, vylučující promlčení a navrhovat k nim důkazy. Námitka promlčení je bezdůvodná, pokud z obsahu spisu a skutkových zjištění soudu prvního stupně nelze bez dalších okolností a důkazů posoudit promlčení práva, tj. že marně uplynula promlčecí doba. Odvolací soud se proto v dané věci neměl zabývat námitkou promlčení vznesenou až v odvolacím řízení, protože tato námitka je spojena s nepřípustným uplatňováním nových skutečností a důkazů.“[19]

Z hľadiska predmetu položenej otázky je zásadnou skutočnosťou, že námietku premlčania je možné vzniesť až do právoplatného skončenia veci, t.j. rozhodnutia vo veci samej. Táto skutočnosť explicitne vyplýva z vyššie uvedených a citovaných súdnych rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, ktoré akcentujú, že námietku môže dlžník uplatniť kedykoľvek až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V prípade, ak rozhodnutie súdu vo veci samej nadobudne právoplatnosť, námietka premlčania dlžníka by spravidla prípustná už nemala byť.

Námietka premlčania vznesená po nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku

Otázkou zostáva, či vyššie uvedené platí aj pre medzitýmny rozsudok, keďže, ako sme uviedli vyššie, medzitýmny rozsudok je výnimkou zo zásady rozhodovania súdom o celej veci samej. Medzitýmnym rozsudkom súd „nekonzumuje“ celú vec, ale rozhoduje o základe alebo dôvode uplatneného nároku. Inak však medzitýmny rozsudok predstavuje „plnohodnotný“ meritórny rozsudok súdu, tzn., že ide o autoritatívne konštatovanie alebo deklarovanie súdu o tom, čo je v spore právo. Súd medzitýmnym rozsudkom rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu, ktorý zisťuje procesným postupom podľa CSP.[20] Má svoj skutkový aj právny základ. Aj medzitýmnym rozsudkom súd posúdi všetky otázky, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku okrem okolností, ktoré sa spravidla týkajú iba výšky nárokov. Nerozhoduje ním súd teda len o akýchsi dielčích sporných právnych otázkach, ktoré sa týkajú uplatneného nároku[21] a ani ho nemožno považovať za riešenie predbežnej otázky pre rozhodovanie súdu o veci samej[22]. Do okruhu týchto právnych otázok je možné podľa právneho posúdenia uvedeného v prvej časti tohto článku zaradiť napr. otázky preklúzie, premlčania (ak bola vznesená námietka premlčania), spoluzavinenia poškodeného, otázku samotného vzniku škody a kto za škodu zodpovedá.[23] V prípade, ak nadobudne medzitýmny rozsudok právoplatnosť má táto skutočnosť závažné právne účinky a následky. Rozsudok sa stáva nezmeniteľný, záväzný a vytvára prekážku právoplatne rozsúdenej veci - res iudicata. Pod prizmou vyššie uvedeného je možné podľa nášho názoru predbežne konštatovať, že námietkou premlčania sa musí súd zaoberať, resp. prihliadnuť na ňu len do nadobudnutia právoplatnosti medzitýmneho rozsudku.

Toto konštatovanie je taktiež možné podoprieť aj právnou argumentáciou z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. To platí aj napriek tomu, že judikatúra, na ktorú sme poukazovali vyššie, a ktorá zahŕňala otázku premlčania do rozhodovania súdu o základe nároku, podmieňovala prihliadnutie súdu na námietku premlčania vtedy, ak ju dotknutý dlžník pred nadobudnutím právoplatnosti tohto rozsudku aj skutočne vzniesol.[24] Z takéhoto záveru súdov nie je podľa nášho názoru možné argumentum a contrario usudzovať, že za situácie, ak dlžník neuplatnil námietku premlčania vo fáze pred nadobudnutím právoplatnosti medzitýmneho rozusdku, môže tak urobiť aj po právoplatnosti tohto rozsudku.

Judikatúra podľa nášho názoru len eventuálne deklaruje, že základom prejednávanej veci je aj otázka premlčania, ak dlžník vznesenie námietku premlčania. Súd sa v danej právnej veci venoval len obsahovému vymedzeniu „základu“ veci, bez ambície vymedzenia spojitosti medzitýmneho rozsudku s námietkou premlčania (keďže to napokon ani nebolo predmetom konania). Je nutné konštatovať, že k základu veci bude v abstraktnej rovine patriť vždy aj otázka premlčania, a to aj napriek tomu, ak dlžník túto námietku nevznesie. Uvedené neznamená, že súd sa musí následne zapodievať v odôvodnení medzitýmneho rozsudku premlčaním (teda za predpokladu, že dlžník nevzniesol námietku premlčania). V odôvodnení by sa súd musel s takouto námietkou vysporiadať len vtedy, ak by ju dlžník vzniesol.[25] Ak dlžník nevznesie námietku premlčania a súd sa ňou v medzitýmnom rozsudku in concreto nezaoberal, ide o otázku, ktorú súd už v rozhodovaní o výške nároku nemôže riešiť.

Summa summarum, túto argumentáciu potvrdzuje aj vyššie uvedená judikatúra, ktorá akcentuje, že základom veci sa rozumie posúdenie všetkých otázok, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú len výšky nároku. Taktiež, podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 2180/2010 zo dňa 23.02.2011:  „Byl-li by (dílčí) nárok na náhradu za ztížení společenského uplatnění, byť i jen zčásti, promlčen, nejednalo by se ve smyslu citované judikatury pouze o posouzení výše nároku, nýbrž též o posouzení opodstatněnosti jeho základu, a soud by proto nemohl vydat mezitímní rozsudek, kterým by určil, že základ uplatněného nároku je v celém rozsahu opodstatněn.“

V praktickej rovine by sme chceli poukázať na aplikáciu vyššie uvedeného právneho názoru v konkrétnom skutkovom stave cez rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR. Žalobkyňa ako poškodená podala dňa 17. 8. 2000 žalobu voči obci, za to, že si ako zodpovedný subjekt podľa § 415 Občianskeho zákonníka nepočínal tak, aby nedošlo k úrazu návštevníkov kúpaliska. Žalobkyňa totižto utrpela škodu na zdraví skokom zo skokanskej veže do vody na kúpalisku, ktoré patrilo do vlastníctva obce. Súd prvého stupňa najskôr rozhodol medzitýmnym rozsudkom. Následne žalobkyňa dňa 28.8.2009 rozšírila  žalobu, a to aj vzhľadom na to, že počas konania boli vypracované znalecké posudky, z ktorých výšku svojich ďalších nárokov žalobkyňa odôvodňovala. Žalobu teda v časti bolestného rozšírila z 6.300 Kč na 89.100 Kč a novo uplatnila nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 48.000 Kč. Súd prvej inštancie žalobkyni konečným rozsudkom priznal bolestné, odškodnenie sťaženia jej spoločenského uplatnenia a stratu na zárobku počas a po skončení pracovnej neschopnosti v celkovej výške 154.235 Kč s príslušenstvom. Na námietku premlčania, ktorú žalovaný vzniesol po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku a pred konečným rozsudkom k takto rozšírenej žalobe (ku ktorej rozšíreniu došlo teda po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku) neprihliadol, pretože ju mal podľa súdu uplatniť pred medzitýmnym rozsudkom. Súd druhej inštancie zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku tak, že ohľadne sumy 101.100 Kč žalobu zamietol a ohľadne sumy 6.300 Kč rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení súdu prvej inštancie (zodpovednosť za škodu, spoluzavinenie poškodenej etc.), avšak inak posúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným. Námietku premlčania voči nárokom, ktoré uplatnila žalovaná po medzitýmnom rozsudku zhodnotil odvolací súd ako dôvodnú, pretože nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v čase vyhlásenia medzitýmneho rozsudku uplatnený nebol, a žalovaný teda námietku premlčania voči tomuto čiastkovému nároku na náhradu škody nemohol skôr vzniesť. Rovnaký záver vyvodil odvolací súd vo vzťahu k nároku na bolestné vo výške presahujúcej sumu 6.300 Kč, lebo ani v tomto prípade, vzhľadom na vyčíslenie tohto nároku žalobkyňou ku dňu vyhlásenia medzitýmneho rozsudku, nemohla byť žalovanou námietka premlčania nad sumu 6.300 Kč uplatnená.

Podľa Najvyššieho súdu ČR: „Pokud se žalobkyně domáhala ke dni vyhlášení mezitímního rozsudku na jistině náhrady škody ve výši 119.515,98 Kč sestávající z náhrady za ztrátu na výdělku po dobu pracovní neschopnosti ve výši 40.062,30 Kč, náhrady za ztrátu na výdělku po skončení pracovní neschopnosti ve výši 73.153,68 Kč a bolestného ve výši 6.300,- Kč, mohl se soud v následném řízení zabývat pouze výší uvedených nároků, neboť oprávněnost jejich základu byla v předchozím řízení vyřešena. Pokud však žalobkyně uplatnila další část nároku na bolestné, nebyl základ této části nároku pravomocně vyřešen a žalovaný co do částky 53.100,- Kč představující nově uplatněnou část nároku na bolestné (respektive jeho část, jež zůstala předmětem řízení) mohl námitku promlčení vznést i po vyhlášení mezitímního rozsudku soudu prvního stupně.“

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že Najvyšší súd ČR pod optikou prípustnosti námietky premlčania jasne diferencuje medzi nárokom, ktorý bol uplatnený žalobou a následne bol rozhodnutý medzitýmnym rozsudkom a nárokom, ktorý bol uplatnený  až po vydaní medzitýmneho rozsudku. Je evidentné, že kým v prvom prípade námietku premlčania dlžník už nemôže vzniesť, v tom druhom prípade je dlžník stále oprávnený vzniesť právne účinnú námietku premlčania aj po vydaní medzitýmneho rozsudku. Z uvedeného preto vyplýva, že námietku premlčania nemožno účinne vzniesť, ak je vznesená po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku a týka sa nároku, o ktorého základe v predmetnom rozsudku súd rozhodol, že existuje.

V neposlednom rade je potrebné pri právnej argumentácii obhajujúcej vyššie vyslovený právny názor vychádzať aj z ústavne akceptovateľnej názorovej platformy. Všeobecne je možné konštatovať, že zatiaľ čo možnosť uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, kde sa zahrňuje aj námietka premlčania ako hmotnoprávna námietka[26], je súčasťou práva na spravodlivý proces v civilnom procese, na druhej strane je civilný proces ovládaný aj ďalším princípmi a zásadami, ako je princíp arbitrárneho poriadku, princíp koncentrácie konania či zásada res iudicata, ktorých účelom je umožnenie súdu rozhodnúť rýchlo, efektívne a spravodlivo[27]. Summa summarum samotné právo na spravodlivý proces predpokladá zákonnom upravený proces ovládaný zákonnými zásadami a princípmi. Vzhľadom na to, považujeme právo dlžníka vzniesť námietku v sporovom konaní v ústavnoprávnej rovine za právo, ktoré je nutné vnímať v kontexte týchto zásad, ktorým sa musí prispôsobiť a v súladnosti s ktorými sa môže následne vykonávať. Taktiež nie je možné v tejto súvislosti opomínať rímskoprávnu zásadu právo patrí bdelým (vigilantibus iura) nielen vo vzťahu veriteľa, aby uplatnil svoju pohľadávku na súde pred uplynutím premlčacej doby, ale aj vo vzťahu k dlžníkovi, aby sa v spore bránil uplatnením námietky premlčania v konaní, resp. štádiu v ktorom sa rozhoduje o základe žalobného nároku. Z týchto dôvodov sa nám skutočnosť, že súd nemôže po nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku prihliadať na vznesenú námietku premlčania k nároku, o ktorého základe bolo rozhodnuté v tomto rozsudku, javí ako ústavnoprávne udržateľné a racionálne.

Resumé a záver

Medzitýmny rozsudok je meritórne rozhodnutie súdu, ktorým súd v civilnom konaní autoritatívne rozhodne o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku. V žiadnom prípade nie je možné považovať medzitýmny rozsudok za riešenie predbežnej otázky pre rozhodovanie súdu vo veci samej, pretože medzitýmnym rozsudkom sa vo veci samej rozhoduje, avšak s tou výnimkou, že súd „nekonzumuje“ vec celú. Základom veci sa rozumie posúdenie všetkých otázok, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú len výšky nároku. Zahrňujeme sem napr. problematiku preklúzie či premlčania práva. Otázky, ktoré patria svojou povahou k základu tejto veci a ktoré neboli vyriešené medzitýmnym rozsudkom, sú následne vylúčené z rozhodovania o výške nároku, o ktorom sa rozhoduje neskôr. To isté platí aj pre námietku premlčania vznesenú po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. Námietku premlčania je možné účinne vzniesť až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Keďže medzitýmnym rozsudkom sa rozhoduje vo veci samej a otázka premlčania patrí do základu prejednávanej veci, po nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku už súd na takto vznesenú námietku prihliadať nemôže. Po medzitýmnom rozsudku súd už len rozhoduje dodatočne spravidla o výške uplatneného nároku.

Vzhľadom na vyššie uvedené, zastávame právny názor, že po vydaní a nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku v civilnom sporovom konaní nemôže žalovaná strana účinne vzniesť námietku premlčania voči premlčanému nároku žalobcu, o ktorého základe súd v medzitýmnom rozsudku rozhodol, že existuje. Konajúci súd by podľa nášho názoru na takúto námietku premlčania nemal prihliadať.


Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.

Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava

Tel.: +421 2 323 54 602
Fax: +421 2 594 18 115

PFR - sporova - 2018

_____________________________
[1] Samozrejme za procesnej situácie, že ide o nárok, ktorý je premlčaný už predtým, ako sa právo uplatnilo na súde, tzn. u ktorého uplynula premlčacia doba a nejde o tzv. nepremlčateľné práva ako vlastnícke právo a etc.
[2] Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).
[3] Podľa ustanovenia § 214 CSP platí, že:
„(1) Ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom.
(2) Súd môže na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej.
(3) Do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd nekoná o žalobou uplatnenom procesnom nároku.“
[4] To isté uvádza aj právna veda, viď FICOVÁ, S. – ŠTEVČEK, M. et al. Občianske súdne konanie. Praha: C.H.Beck, 2010, s. 251
[5] V týchto prípadoch súd rozhoduje uznesením. Avšak de lege lata existujú rozhodnutia vo veci samej, ktoré sa rozhodujú vo forme uznesenia – napr. v exekučnom konaní alebo v konaní mimosporovom
[6] WINTEROVÁ, A. et al. Civilní právo procesní, 6. aktualizované vydání. Praha: Linde Praha, 2011, s. 264
[7] ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. et al. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 788
[8] Tamtiež, s. 792
[9] BUREŠ, J. - DRÁPAL, L. et al. Občanský soudní řád I, II Komentář. 1. vyd. Praha: C. H. Beck.2009, s. 1029
[10] LAZAR, J. et al. Občianske právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava: IURA EDITION, 2006, s.202
[11] Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 5/98 zo dňa 25.3.1998
[12] WEINHOLD, D. Promlčení a prekluze v obchodních závazkových vztazích. 3. vydaní. Praha: C.H.Beck, 2009 s. 11
[13] Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 1903/2012 zo dňa 28.5.2014: „Námitka promlčení může sice být dlužníkem úspěšně uplatněna jen v soudním řízení vedeném proti němu o zaplacení pohledávky, neboť její uplatnění mimo soudní řízení nemá právní účinky, to však neznamená, že by se soud v jiném řízení nemohl po skutkové stránce otázkou promlčení a jeho předpoklady zabývat.“
[14] Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“).
[15] ŠVESTKA, J. - SPÁČIL, J. – ŠKÁROVÁ, M. et al. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, 584 s.
[16] OVEČKOVÁ, O. Premlčanie v obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, s. 79
[17] Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp .zn. 32 Odo 879/2002 zo dňa 29.10.2003
[18] OVEČKOVÁ, O. Premlčanie v obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, s. 81
[19] Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 4291/2007 zo dňa 27.05.2008
[20] Podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410(2006: „Aj rozsudok všeobecného súdu len o základe prejednávanej veci – medzitýmny rozsudok - musí obsahovať odôvodnenie preskúmateľné, vychádzajúce z objektívneho postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu pre rozhodnutie.“
[21] Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 2813/2006 zo dňa 28.02.2007
[22] Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 3474/2012 zo dňa 14.04.2015
[23] ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. et al. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 792
[24] Napríklad podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 3656/2009 zo dňa 25.05.2010: „Za základ projednávané věci, o němž může soud rozhodnout mezitímním rozsudkem, je přitom nutno považovat všechny sporné otázky vyplývající z uplatňovaného nároku, které musí soud posoudit, s výjimkou výše nároku Je tedy nutno posuzovat v případě plurality žalovaných nároků před vydáním mezitímního rozsudku důvodnost co do základu u každého z nich zvlášť (a to i z hlediska promlčení, byla-li tato námitka vznesena).“ Alebo podľa Rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 2180/2005 zo dňa 27.11.2007:  „Vydání mezitímního rozsudku je dále podmíněno tím, že se soud vypořádal i s otázkou případného spoluzavinění poškozeného (§ 441 obč. zák.) či jiných osob a tím, zda nárok případně není promlčen (byla-li námitka promlčení vznesena) nebo nezanikl.“
[25] Samozrejme, ak by nešlo o tzv. spotrebiteľské spory
[26] Števček, M. – Ficová, S. et al. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 575
[27] ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. et al. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 55


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk