Sťažovateľ vo výkone trestu odňatia slobody v posledný deň lehoty na podanie odvolania odovzdal odvolanie v jeho občianskoprávnej veci do rúk orgánov väzenskej správy. Väzenské orgány ho však odovzdali na poštovú prepravu až na druhý deň. Príslušný súd odvolanie zamietol ako oneskorene podané. Sťažovateľ požiadal o odpustenie zmeškania lehoty podľa § 122 Civilného sporového poriadku, ale táto žiadosť bola zamietnutá. Sťažovateľ sa na porušenie svojho práva následne sťažoval na Ústavnom súde Slovenskej republiky, avšak neuspel. Obrátil sa preto na ESĽP.

ESĽP vo svojom rozsudku neakceptoval námietku nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov, vznesenú vládou, ktorá poukázala na to, že sťažovateľ nepodal dovolanie, ktorým mohol namietať, že odvolací súd nesprávne odmietol odvolanie ako oneskorené, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. ESĽP uviedol, že sťažovateľ sa svojich práv domáhal žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty a ústavnou sťažnosťou. Ústavný súd, pred ktorým sa rovnako uplatňuje zásada subsidiarity, sťažovateľovi nevytkol, že nevyčerpal iné opravné prostriedky, ani nespochybnil vhodnosť zvoleného opravného prostriedku, ale pristúpil k preskúmaniu a nakoniec k zamietnutiu jeho argumentov.   

Ďalej ESĽP uviedol, že argumenty vlády smerovali najmä k otázke spôsobu zasielania pošty vo väzenských ústavoch a v podstate naznačovali, že všeobecná zákonná lehota na podanie opravného prostriedku by sa mala v prípade osôb v týchto ústavoch skrátiť o čas, ktorý väzenská správa potrebuje na odoslanie podaní. ESĽP však poukázal na to, že podľa § 121 ods. 5 Civilného sporového poriadku je lehota na podanie odvolania dodržaná, ak je odvolanie v stanovenej lehote uložené u orgánu, ktorý je povinný zabezpečiť jeho doručenie príslušnému súdu. ESĽP preto nebol presvedčený, že by pravidlá upravujúce nakladanie väzenskej správy s poštou odsúdených mali mať vplyv na dĺžku lehôt, ktoré zákon určuje stranám sporu na odvolanie. Ďalej zdôraznil, že v dôsledku odmietnutia odvolania sťažovateľa v tomto prípade ako oneskorene podaného nedošlo k jeho preskúmaniu vo veci samej. To znamenalo zásah do práva sťažovateľa na prístup k súdu a nebol daný žiadny legitímny cieľ, ktorý by takéto odmietnutie mohlo sledovať, najmä vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ odovzdal odvolanie väzenským orgánom včas. ESĽP dospel k záveru, že právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené. ESĽP priznal sťažovateľovi 7 800 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 1 750 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR