Skutkový stav

Sťažovateľom je slovenský občan dlhodobo žijúci a pracujúci v Londýne. Podľa práva Spojeného kráľovstva uzavrel manželstvo s mužom a následne naturalizáciou nadobudol britské občianstvo. Túto skutočnosť sám oznámil slovenskému veľvyslanectvu v Londýne, pričom výslovne uviedol, že o slovenské občianstvo prísť nechce. Ministerstvo vnútra mu napriek tomu doručilo oznámenie o strate štátneho občianstva Slovenskej republiky spolu s výzvou na odovzdanie dokladov totožnosti.

Právnym základom je § 9 ods. 1 písm. b) zákona č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve v znení novely č. 250/2010 Z. z., podľa ktorého občan stráca slovenské občianstvo priamo zo zákona dňom, keď na základe výslovného prejavu vôle dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo. Zákon však pozná výnimku: strata nenastane, ak občan nadobudol cudzie občianstvo v súvislosti s uzavretím manželstva s cudzím štátnym príslušníkom. Ministerstvo vnútra túto výnimku neaplikovalo s odôvodnením, že slovenský právny poriadok manželstvo osôb rovnakého pohlavia nepozná – podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR je manželstvo jedinečným zväzkom muža a ženy. Manželstvo uzavreté v Spojenom kráľovstve preto pre účely výnimky za manželstvo nepovažovalo.

Čo sa ústavný súd pýta

Podstatou prejudiciálnej otázky je, či sa čl. 20 a čl. 21 Zmluvy o fungovaní Európskej únie majú vykladať tak, že bránia takému výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého občan členského štátu stráca štátne občianstvo – a tým aj občianstvo Únie so všetkými právami vrátane slobody pohybu – ak nadobudne občianstvo tretieho štátu v súvislosti s manželstvom s osobou rovnakého pohlavia, zatiaľ čo pri manželstve muža a ženy by k strate nedošlo. Ústavný súd akcentuje princíp rovnosti a poukazuje na to, že rozdielny následok sa viaže výlučne na pohlavie manželov. Svoju povinnosť predložiť otázku odôvodnil postavením súdu poslednej inštancie v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ; konanie o ústavnej sťažnosti je do rozhodnutia Súdneho dvora prerušené.

Úniový kontext

Súdny dvor sa otázkami straty štátneho občianstva zaoberal opakovane. V rozsudku Rottmann (C-135/08) vyslovil, že strata občianstva členského štátu, ktorá vedie k strate občianstva Únie, patrí do pôsobnosti práva EÚ a podlieha testu proporcionality. V rozsudku Tjebbes (C-221/17) doplnil, že aj pri strate ex lege musí existovať možnosť individuálneho posúdenia dôsledkov, a vo veci JY (C-118/20) tieto princípy rozvinul pri rakúskom prísľube udelenia občianstva. Osobitný význam má rozsudok Coman (C-673/16), podľa ktorého pojem „manželský partner“ na účely voľného pohybu zahŕňa aj manžela rovnakého pohlavia – bez toho, aby členský štát bol povinný takéto manželstvá vo svojom práve zaviesť. Slovenský prípad tieto dve judikatúrne línie prepája: pýta sa, či dôsledky neuznania manželstva môžu siahať až po odňatie statusu občana Únie.

V odbornej diskusii pritom zaznela aj procesná výhrada, či mal ústavný súd otázku predkladať ešte predtým, než o veci rozhodli všeobecné správne súdy. Na druhej strane stojí argument, že oznámenie o strate občianstva nie je formálnym správnym rozhodnutím – strata nastáva priamo zo zákona – čo možnosti klasického správneho prieskumu podstatne komplikuje a cestu cez ústavnú sťažnosť môže vysvetľovať.

Záver

Rozhodnutie Súdneho dvora bude mať význam v troch rovinách. Po prvé, vymedzí hranice členských štátov pri úprave podmienok straty občianstva v situáciách s úniovým prvkom – teda otázku, ktorá sa dotýka samotnej podstaty štátnej suverenity. Po druhé, nadviaže na líniu Coman a naznačí, ako ďaleko siaha povinnosť členského štátu rešpektovať statusové pomery založené v zahraničí, hoci ich vlastné právo nepozná. A po tretie, pre slovenskú prax môže znamenať nutnosť ústavne konformného, respektíve úniovo konformného výkladu výnimky v zákone o štátnom občianstve. Bez ohľadu na výsledok platí, že prípad opäť ukazuje praktické dôsledky napätia medzi vnútroštátnou definíciou manželstva a realitou voľného pohybu osôb: slovenskí občania žijúci v zahraničí vstupujú do statusových pomerov, ktoré domáci právny poriadok nereflektuje, a nesú za to konkrétne právne následky. Odpoveď Súdneho dvora preto bude pozorne sledovať nielen odborná verejnosť na Slovensku, ale aj ďalšie členské štáty s obdobnou právnou úpravou.