15.3.2019
ID: 4416upozornenie pre užívateľov

Vymáhanie pohľadávky dlžníka voči ktorému sa začalo insolvenčné konanie v inom členskom štáte EÚ

a6683003a8895daa3325b457b9f27c60/shutterstock_103419764_web.jpg
Zdroj: shutterstock.com

Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní (ďalej len ako „Nariadenie“), ktoré vstúpilo do platnosti dňa 25.06.2015 došlo k úprave insolvenčnej problematiky na úrovni EÚ. Toto Nariadenie sa vzťahuje na všetky insolvenčné konania, ktoré sa začali po 26.06.2017.

BOĽOŠ & PARTNERS s.r.o.

Nariadenie nezaviedlo jednotné insolvenčné konania vrámci všetkých členských štátov EÚ, iba modifikovalo a doplnilo národné právne úpravy. V tomto príspevku sa venujeme otázke ako postupovať v prípade, ak sa voči Vášmu dlžníkovi vedie insolvenčné konanie v inom členskom štáte EÚ.
 
Na začiatok je potrebné ujasniť si niekoľko pojmov, ktoré sú významné z pohľadu aplikácie Nariadenia. Ak začína ktorýkoľvek súd niektorého z členských štátov EÚ (s výnimkou Dánska, ktoré využilo tzv. opt out, v dôsledku čoho nie je viazané Nariadením) insolvenčné konanie (v podmienkach nášho právneho poriadku sa ním rozumie konkurz fyzických osôb, právnických osôb a reštrukturalizácia), je povinnosťou súdu pred začatím insolvenčného konania preskúmať, či sa centrum hlavných záujmov dlžníka (tzv. „COMI“ – Centre of Main Interests) skutočne nachádza v danom členskom štáte. Takéto insolvenčné konanie sa považuje za hlavné insolvenčné konanie. Nariadenie definuje centrum hlavných záujmov ako „miesto, kde dlžník pravidelne vykonáva správu svojich záujmov a ktoré je zistiteľné tretími stranami. V prípade spoločnosti alebo právnickej osoby sa za centrum jej hlavných záujmov považuje miesto, kde má registrované sídlo, ak sa nepreukáže opak. ... V prípade samostatne zárobkovo činnej osoby sa za centrum hlavných záujmov považuje hlavné miesto jej podnikania, ak sa nepreukáže opak. ... V prípade akejkoľvek inej fyzickej osoby sa predpokladá, že centrom hlavných záujmov je miesto jej obvyklého pobytu, ak sa nepreukáže opak.“ Citované domnienky sa však uplatnia iba v prípade, ak nedošlo k zmene registrovaného sídla alebo hlavného miesta podnikania fyzickej osoby do iného členského štátu EÚ počas obdobia troch mesiacov pred podaním žiadosti o začatie insolvenčného konania. U fyzických osôb  - nepodnikateľov je táto lehota ešte dlhšia, a to šesť mesiacov. 

Ak súd členského štátu začne hlavné insolvenčné konanie, ktoré sa uzná v inom členskom štáte[1], súd tohto iného členského štátu, ktorý má právomoc podľa článku 3 ods. 2 Nariadenia, môže začať vedľajšie insolvenčné konanie.

Ak sa centrum hlavných záujmov dlžníka nachádza na území niektorého členského štátu, súdy iného členského štátu majú právomoc začať insolvenčné konanie proti tomuto dlžníkovi len vtedy, ak má na území tohto iného členského štátu nejaký podnik. Účinky takéhoto konania sú obmedzené na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území tohto členského štátu. Takéto územné insolvenčné konanie môže byť začaté aj pred začatím hlavného insolvenčného konania, avšak len v prípade, ak (i) hlavné insolvenčné konanie nemožno začať pre podmienky stanovené právom členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka alebo v prípade, ak (ii) žiadosť o začatie územného insolvenčného konania podal veriteľ, ktorého pohľadávka vyplýva z činnosti podniku nachádzajúceho sa na území daného členského štátu, v ktorom sa má začať územné insolvenčného konanie (ďalej aj len ako “miestny veriteľ”) alebo (iii) ho podal orgán verejnej moci, ktorý má právo začať v danom členskom štáte insolvenčné konanie.

Podnikom sa v zmysle Nariadenia rozumie akékoľvek miesto prevádzky, na ktorom dlžník vykonáva alebo vykonával počas obdobia troch mesiacov pred podaním žiadosti o začatie hlavného insolvenčného konania inú ako prechodnú hospodársku činnosť s použitím ľudských zdrojov a majetku. Nakoľko definícia obsiahnutá v Nariadení je pomerne široká, je potrebné sa jednotlivým zložkám, ktoré majú tvoriť podnik venovať trochu bližšie.

Pokiaľ ide o naplnenie znaku, že dlžník vykonáva alebo vykonával počas obdobia troch mesiacov pred podaním žiadosti o začatie hlavného insolvenčného konania inú ako prechodnú hospodársku činnosť s použitím ľudských zdrojov, nemožno tým chápať výlučne to, že dlžník mal na území SR zamestnancov. Túto časť definície podniku je potrebné vykladať širšie, a to tak, že o použití ľudských zdrojov možno hovoriť vždy, ak je využívaná pravidelne akákoľvek činnosť fyzických osôb bez ohľadu na to, akým spôsobom a za pomoci ktorých právnych inštitútov. Zároveň však využívanie ľudských zdrojov pre naplnenie predmetnej definície vyžaduje určitú mieru organizovanosti[2]. 

Majetkom podniku je potrebné rozumieť súbor aktív, ktoré slúžia naplneniu jeho hospodárskeho účelu. K naplneniu tohto znaku nebude napríklad stačiť len samotné vedenie účtu v peňažnom ústave.[3]

Rovnako nie je potrebné, aby podnik v ponímaní Nariadenia mal na území SR zriadenú organizačnú zložku podľa slovenského práva. Zároveň však ani neplatí, že ak má spoločnosť na území SR organizačnú zložku, možno tvrdiť, že sa tu nachádza jej podnik v zmysle Nariadenia. Spoločnosti si totiž častokrát zriaďujú organizačné zložky bez toho, aby reálne na území danej krajiny vykonávali podnikateľskú činnosť naplňujúcu znaky podniku v zmysle Nariadenia.

V súvislosti s uvedeným Európsky súdny dvor v právnej veci Somafer SA proti Saar – Ferngas AG vec 33/78, Recueil 1978 definoval právnu povahu podniku tak, že tento útvar sa musí navonok trvalo prejavovať ako organizačná zložka materského podniku, mať vlastných vedúcich pracovníkov a byť materiálne vybavený k tomu, aby mohol uzatvárať obchody s tretími stranami. Tieto tretie osoby pritom síce vedia, že prípadný právny vzťah vznikne s materským podnikom v zahraničí, avšak nemusia s ním jednať priamo, obchody môžu uzatvárať v mieste organizačnej zložky.

Procesný postup týkajúci sa vedľajšieho insolvenčného konania:


V prvom rade je potrebné uviesť, že prvým krokom pri vymáhaní pohľadávky voči dlžníkovi, voči ktorému bolo začaté insolvenčné konanie v inom členskom štáte EÚ by malo byť prihlásenie Vašej pohľadávky do hlavného insolvenčného konania. Nakoľko tento krok môže byť administratívne, časovo aj finančne náročný, keďže prihláška pohľadávky sa podáva podľa práva toho štátu, v ktorom sa vedie hlavné insolvenčné konanie, je vhodným krokom pri vymáhaní pohľadávky zvážiť možnosť iniciovania vedľajšieho insolvenčného konania na území SR. Ako sme už uviedli, podmienkou pre začatie vedľajšieho insovenčného konania je to, aby mal dlžník na území SR podnik.

Ak sa v hlavnom insolvenčnom konaní určilo, že dlžník je platobne neschopný, jeho platobná neschopnosť sa opätovne neskúma v členskom štáte, v ktorom sa môže začať vedľajšie insolvenčné konanie. Účinky vedľajšieho insolvenčného konania sú obmedzené na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území členského štátu, v ktorom sa takéto konanie začalo. Vedľajšie insolvenčné konanie sa spravidla riadi právom členského štátu, na ktorého území sa vedľajšie insolvenčné konanie začne.

O začatie vedľajšieho insolvenčného konania môže požiadať:

  • správca v hlavnom insolvenčnom konaní;
  • akákoľvek iná osoba alebo orgán oprávnený žiadať o začatie insolvenčného konania podľa práva členského štátu, na ktorého území sa o začatie vedľajšieho insolvenčného konania žiada.
S cieľom vyhnúť sa začatiu vedľajšieho insolvenčného konania môže dať správca v hlavnom insolvenčnom konaní v súvislosti s majetkom nachádzajúcim sa v členskom štáte, v ktorom by sa mohlo začať vedľajšie insolvenčné konanie, jednostranný prísľub, že pri rozdeľovaní tohto majetku alebo výťažku získaného jeho speňažením bude dodržiavať tie isté pravidlá, aké ukladá vnútroštátne právo toho štátu, v ktorom by sa inak malo začať vedľajšie insolvenčné konanie. V praxi to znamená, že ak dá správca prísľub v zmysle Nariadenia, rozhodným právom pre rozdelenie výťažku zo speňaženia majetku dlžníka nachádzajúceho sa na území Slovenskej republiky, určenie poradia pohľadávok veriteľov, ako aj pre práva veriteľov vo vzťahu k majetku nachádzajúcemu sa na území SR bude slovenské právo, a to bez toho, že by sa tu viedlo vedľajšie insolvenčné konanie.

Prísľub schvaľujú známi miestni veritelia. Na schválenie prísľubu sa uplatňujú tiež pravidlá kvalifikovanej väčšiny a hlasovania, ktoré sa uplatňujú na schválenie reštrukturalizačných plánov podľa práva členského štátu, v ktorom sa mohlo začať vedľajšie insolvenčné konanie. Ak to vnútroštátne právo umožňuje, veritelia musia mať možnosť hlasovať diaľkovými komunikačnými prostriedkami. Správca informuje známych miestnych veriteľov o prísľube, pravidlách a postupoch jeho schválenia a o schválení alebo zamietnutí prísľubu.

Každý veriteľ môže prihlásiť svoju pohľadávku v hlavnom insolvenčnom konaní a v ktoromkoľvek vedľajšom insolvenčnom konaní. Správcovia v hlavnom a akomkoľvek vedľajšom insolvenčnom konaní do iných konaní prihlásia pohľadávky, ktoré už boli prihlásené do konania, pre ktoré boli vymenovaní, za predpokladu, že to slúži záujmom veriteľov v tomto konaní. Veritelia majú právo voči takémuto prihláseniu odporovať alebo odvolať prihlásenie ich pohľadávok, ak to rozhodné právo umožňuje.

Záver:

V prípade, ak sa voči Vášmu dlžníkovi začalo insolvenčné konanie v inom členskom štáte EÚ (s výnimkou Dánska), môžete si svoju pohľadávku prihlásiť v tomto insolvenčnom konaní. Ak však viete, že Váš dlžník má majetok v SR, ktorý sa dá považovať za podnik, tak ako ho definuje Nariadenie, môžete iniciovať začatie vedľajšieho insolvenčného konania na území SR podľa slovenského práva.

Mgr. Veronika Ptačinová
advokátsky koncipient



Horná 23
974 01 Banská Bystrica

Tel.:   +421 48 414 35 34
____________________________________
[1] Každé súdne rozhodnutie o začatí insolvenčného konania vynesené súdom členského štátu, ktorý má právomoc podľa zásady, že v jeho obvode sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka, sa uznáva vo všetkých ostatných členských štátoch od chvíle, keď nadobudne účinky v štáte, v ktorom sa začalo konanie.
[2] BĚLOHLÁVEK, J. A.: Evropské a mezinárodní insolvenční právo. Komentář. 1. vydanie. Praha: C.H.Beck, 2007, s. 108.
[3] BĚLOHLÁVEK, J. A.: Evropské a mezinárodní insolvenční právo. Komentář. 1. vydanie. Praha: C.H.Beck, 2007, s. 111.


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk