Poslať článok e-mailom

E-mail príjemcu:*
Vaše meno:*
E-mail odosielateľa:*
*) povinné položky
28.9.2018
ID: 4230upozornenie pre užívateľov

Zastavenie konania v konaní pred správnym súdom pre nesprávnu úhradu súdneho poplatku (Odopretie práva na prístup k súdu?)

Najmä pri uplatňovaní opravných prostriedkov, ktoré je potrebné iniciovať v lehotách stanovených právnym poriadok, môže mať formálna chyba pri úhrade súdneho poplatku na výzvu súdu nepríjemné následky, keďže môže dôjsť až k zastaveniu konania, a tak napríklad aj k nadobudnutiu právoplatnosti niektorých súdom vydaných rozhodnutí (napr. v konaní o kasačnej sťažnosti). V tomto článku sa budeme venovať posúdeniu konania niektorých všeobecných súdov, ktoré zastavujú súdne konanie pri úhrade súdneho poplatku s nie úplne správnymi identifikačnými údajmi.

 
 
V4 Legal, s.r.o. 
Zákon o súdnych poplatkoch vo svojich ustanoveniach zakotvuje povinnosti, ktoré je poplatník povinný reflektovať pri úhrade súdneho poplatku. Z predmetného zákona vyplýva, že poplatník je povinný pri jeho úhrade označiť platbu identifikačnými údajmi. Ak poplatník nesplní poplatkovú povinnosť, súd konanie zastaví. Zákon však neuvádza právne následky nesprávneho uvedenia identifikačných údajov avšak splnenia poplatkovej povinnosti, de facto pripísania sumy súdneho poplatku na stanovený bankový účet.

Výzva na zaplatenie súdneho poplatku je poplatníkovi zaslaná v prípade, ak nepreukázal zaplatenie súdneho poplatku v okamihu doručenia podania súdu, na základe ktorého má súd povinnosť vo veci konať. Účelom výzvy tak nie je uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ale upozorniť na následky jej nesplnenia. 

Existujú viaceré rozhodnutia súdov, na základe ktorých bolo zastavené súdne konanie aj v prípade úhrady súdneho poplatku v správnej výške, na správny bankový účet uvedený vo výzve súdu, so správnym špecifickým symbolom, konštantným symbolom a s určením v poznámke, že ide o súdny poplatok za podanie konkrétneho úkonu so špecifikáciou spisovej značky, avšak s nesprávnym variabilným symbolom (aj len jednou číslicou). Všeobecné súdy v Slovenskej republike v takomto prípade celkom správne rozhodnú o zastavení konania keďže súdny poplatok nedokážu spárovať s daným konaním podľa variabilného symbolu automaticky (bez ďalšieho zohľadnenia popisu transakcie). Niektoré všeobecné súdy Slovenskej republiky však zamietajú aj opravné prostriedky podané proti takým rozhodnutiam, a to aj napriek skutočnosti, že súdny poplatok je zaplatený (peňažné prostriedky sú pripísané na označený účet súdu do štátnej pokladnice). Sumu súdneho poplatku neskôr bez upovedomenia vrátia na účet odosielateľa (zvyčajne strana konania), o čom strana konania nie je notifikovaná, a tak sa nemá ako dozvedieť o vrátení poplatku, jeho dôvode, a teda aj skutočnosti, že pri úhrade bol nesprávne zadaný variabilný symbol.

O zastavení konania v konaní o kasačnej sťažnosti z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku rozhoduje vyšší súdny úradník uznesením.

Podľa ust. § 25 Správneho súdneho poriadku sa prvá a druhá časť Civilného sporového poriadku použije primerane aj na konania pred správnym súdom:

Ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku okrem ustanovení o intervencii. Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva.“

Podľa ust. § 239 Civilného sporového poriadku, ktoré sa má teda aplikovať primerane, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

Všeobecné súdy však často neakceptujú argumentáciu sťažovateľov v sťažnosti podľa dnes úž Civilného sporového poriadku, ktorého prvá a druhá časť sa aplikuje primerane aj na správne súdne konanie, že vyrubený súdny poplatok bol uhradený do štátnej pokladnice, čím strana konania splnila svoju poplatkovú povinnosť a súdny poplatok bol pripísaný na príslušný bankový účet, a ani skutočnosť, že bol opätovne uhradený so správnym variabilným symbolom po doručení uznesenia o zastavení konania. Argumentácia, že je splnený účel, ktorý právny poriadok stanovuje pre zavedenie súdneho poplatku, teda fiškálny záujem štátu a regulačná funkcia, častokrát nie je dostačujúca.

Zároveň však Správny súdny poriadok v ust. § 162 veľmi jasne ustanovuje, že proti rozhodnutiu o sťažnosti nie je prípustný opravný prostriedok. Správny súdny poriadok tak proti uzneseniu o zamietnutí sťažnosti nepripúšťa žiadny opravný prostriedok. Pokiaľ teda súd zamietne sťažnosť proti uzneseniu súdneho úradníka o zastavení konania, podľa Správneho súdneho poriadku v danom prípade neexistuje žiadny opravný prostriedok.

Zároveň aj aplikácia opravných prostriedkov, či už riadnych alebo mimoriadnych podľa Civilného sporového poriadku je vylúčená, keďže tieto sa nenachádzajú v prvej ani v druhej časti Civilného sporového poriadku, ktorá sa primerane aplikuje v konaní pred správnym súdom.

Aplikácia riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Správneho súdneho poriadku v prípade zamietnutia sťažnosti voči uzneseniu súdneho úradníka o zastavení konania z dôvodu (ne) uhradenia súdneho poplatku je tak vylúčená.

V tomto prípade ostáva strane konania v konaní pred správnym súdom k dispozícii jediná možnosť, a to obrátiť sa so svojimi právami na Ústavný súd Slovenskej republiky, ak sú na to splnené podmienky.

V danom prípade sa tak naskytá otázka, či v uvedenej situácii keďže poplatková povinnosť strany konania bola v skutku splnená a nedošlo iba k spárovaniu súdneho poplatku s konkrétnym súdnym konaním nie je odopretím práva na prístup k súdu. Naskytá sa tak otázka, či súd svojimi rozhodnutiami (uznesenie o zastavení konania a uznesenie o zamietnutí sťažnosti) neporušil právo strany konania na prístup k súdu, ktoré by mal garantovať pri výkone rozhodovacej právomoci.

Ústava Slovenskej republiky ako základný zákon štátu spolu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd zakotvujú ľudské práva a slobody, ktoré sa štát zaväzuje uznať a chrániť. 

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre síce zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96 - nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky), a nie je zásadne ani oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Ústavný súd ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu podľa princípov zakotvených v Ústave SR (čl. 46 až čl. 50 Ústavy SR), a tým k porušeniu základných práv a slobôd. 

Otázkou ostáva, či zastavením konania, resp. zamietnutím sťažnosti voči takému rozhodnutiu vo vyššie opísanom prípade nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky:

Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“

Obdobnú právnu úpravu obsahuje aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

K uplatneniu práva na súdnu ochranu dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa fyzická alebo právnická osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. V tomto prípade by to prípadnému sťažovateľovi umožnil práve Správny súdny poriadok, podľa ktorého bolo právom sťažovateľa, aby podal kasačnú sťažnosť, a aby sa jeho sťažnosťou vecne a miestne príslušný súd zaoberal, a o kasačnej sťažnosti konal. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky stal stranou súdneho konania. Je súčasťou práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), aby súd rozhodoval na základe aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť umožňuje.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 77/02 - nález Ústavného súdu Slovenskej republiky).

Zastavením konania a zabránením, aby v konaní pred správnym súdom bola kasačná sťažnosť posúdená meritórne Najvyšším súdom Slovenskej republiky, dochádza podľa nášho názoru k odňatiu práva domáhať sa súdnej ochrany zakotvené v ustanovení čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 

Ústavný súd Slovenskej republiky však viackrát judikoval, že posudzovanie úhrady súdneho poplatku nemá byť založené na formálnom princípe, ale má vychádzať z okolností každého prípadu, najmä však tak aby bola poskytnutá stranám konania adekvátna súdna ochrana.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 436/2015-35:

Okresný súd, ako aj krajský súd o prijatí tejto platby súdneho poplatku získali vedomosť ešte pred rozhodovaním krajského súdu (20. júla 2015) o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 18. mája 2015. Uvedené vyplýva z mailovej správy zaslanej sťažovateľovi 16. júna 2015 okresným súdom o výsledku zisťovania sťažovateľom tvrdenej platby okresným súdom u Slovenskej pošty, a. s., ktorá platbu potvrdila a zároveň uviedla, že nedošlo k jej tzv. spárovaniu z dôvodu, že „odosielateľ (poplatník) použil nesprávne pole pre zadanie variabilného symbolu“. Za daného stavu krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia svoje rozhodnutie o potvrdení uznesenia okresného súdu o zastavení konania odôvodňoval tým, že „Keďže z podania Slovenskej pošty vyplýva, že doposiaľ súdny poplatok prevedený z účtu navrhovateľa nebol spárovaný, teda nie je súdu zaplatený.“

Ústavný súd konštatuje, že z posudzovaného uznesenia krajského súdu (ani z uznesenia okresného súdu) nie je zrejmé na základe akej právnej úpravy a akou aplikáciou vzťahujúcej sa právnej úpravy dospeli k záveru, že nepriradenie (nespárovanie) platby sťažovateľa (zjavne došlej na účet označený v platobnom predpise) Slovenskou poštou, a. s., je dostačujúce pre záver o nezaplatení súdneho poplatku za návrh v zmysle zákona o súdnych poplatkoch. Absenciou akéhokoľvek relevantného a dostačujúceho odôvodnenia v uznesení krajského súdu i v uznesení okresného súdu sú tieto uznesenia nepreskúmateľné a sama osebe tiež zakladá porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

Obdobné závery viackrát vyjadril taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach, ktorý odkazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2009, sp. zn. 1 Obdo V 74/2007:

Z uvedeného vychádzal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom uznesení z 11. apríla 1995 sp. zn. I ÚS 18/95 uviedol, že pri výklade a uplatňovaní zákonov (rovnako ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov) treba postupovať tak, aby boli v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Preto nie je možné ani Zákon o súdnych poplatkoch (zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) uplatňovať tak, aby došlo k porušeniu ústavnoprocesného princípu právnej ochrany pred súdmi.

Z uvedeného vyplýva, že aj používanie jednotlivých ustanovení Zákona a súvisiacich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd ich musí vykladať a požívať v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.

Pri svojom rozhodovaní súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p.).

Odvolací súd, ktorý nepovažoval súdny poplatok za zaplatený, precenil formálnu požiadavku, že súdny poplatok má byť zaplatený na súd, ktorý viedol konanie na prvom stupni a dal jej prednosť pred všeobecnou požiadavkou, že konanie súdov má slúžiť a viesť k naplneniu základného práva účastníkov na súdnu ochranu. Formalizmus pri posudzovaní splnenia podmienky pre postup podľa § 10 ods. 3 Zákona, v prejednávanej veci nie je podľa názoru dovolacieho súdu v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. 

Podľa názoru dovolacieho súdu bol naplnený aj účel, ktorý sa zákonným stanovením poplatkovej povinnosti sleduje. Keďže poplatok bol na účet súdu a tým do štátneho rozpočtu zaplatený, bol splnený fiskálny záujem štátu a poplatok splnil aj regulačnú funkciu (prevenciu bezdôvodne podávaných žalôb). Treba prisvedčiť aj tvrdeniu žalobkyne, že súd, na ktorého účet bol poplatok nesprávne zaplatený, mal bezodkladne po tom, ako zistil, že poplatok nemožno priradiť k žiadnemu konaniu na ňom vedenom, o tom platiteľa informovať.“

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 141/2005:

Neoddeliteľnou súčasťou občianskeho súdneho procesu je aj konanie a rozhodovanie súdov vo veciach súdnych poplatkov. Aj v tejto fáze konania musia súdy postupovať tak, aby bolo naplnené právo každého domáhať sa na súde jeho ochrany v prípade, že bolo ohrozené alebo porušené. Zastaviť konanie pre nesplnenie poplatkovej povinnosti, a teda žalobou uplatnený nárok vecne neprejednať, možno len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok. Ak súd konanie zastaví z dôvodu, že účastník nezaplatí súdny poplatok, hoci zákonné podmienky na takýto postup nie sú splnené, dochádza tu v podstate k znemožneniu práva domôcť sa jeho ochrany na súde a teda k postupu, ktorým súd odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom.“

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.4 Asan 1/2017:

Po preštudovaní súdneho spisu a vyhodnotení predložených dôkazných prostriedkov najvyšší súd konštatuje, že žalobca súdny poplatok za podanú žalobu zaplatil dňa 07.07.2016, t. j. v lehote stanovenej krajským súdom. Z dôvodu, že v platobnom príkaze neuviedol variabilný symbol, nedošlo k spárovaniu danej platby k príslušnej spisovej značky, avšak následným došetrením bolo zistené, že súdny poplatok bol uhradený. Vzhľadom na uvedené má najvyšší súd za to, že krajský súd mal akceptovať úhradu súdneho poplatku a uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku mal zrušiť. Opačným postupom by bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, čím by došlo k porušeniu základných ústavných princípov či princípov právneho štátu.

Postup, ktorý zvolil krajský súd, považuje najvyšší súd za príliš formálny, čo sa často krát míňa s účelom a cieľom sledovaným príslušnými právnymi normami. Taktiež v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov súdneho konania nie je v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/73/2016-113 zo dňa 24.08.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP, § 391 ods. 1 CSP), v ktorom je viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v tomto uznesení (§ 391 ods. 2 CSP). Rozhodne aj o náhrade trov konania.“

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 08. 2001:

V preskúmanej veci proti uzneseniu súdu prvého stupňa z 13. apríla 2000, č. k. 5 C 10/00-35, o zastavení konania podal žalobca 24. mája 2000, t. j. v posledný deň odvolacej lehoty, odvolanie. Súdny poplatok zaplatil 25. mája 2000, v deň odpísania poplatku z jeho účtu v peňažnom ústave. Tu dovolací súd na adresu žalobcu i odvolacieho súdu poznamenáva, že podľa ustanovenia § 60 ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, ktorý do 31. decembra 2000 primerane platil pre konanie vo veciach súdnych poplatkov (§ 14 zákona o súdnych poplatkoch), pri bezhotovostných prevodoch z účtu v banke za deň platby sa považuje deň, keď bolo uskutočnené odpísanie z účtu daňového dlžníka. Žalobca teda súdny poplatok zaplatil pred rozhodnutím odvolacieho súdu o jeho odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku; zaplatil ho včas, keď jeho poplatková povinnosť trvala. Zaplatenie poplatku bolo odvolaciemu súdu známe a mal preto rešpektovať zmenu v skutkovom stave, ku ktorej došlo medzi doručením uznesenia súdu prvého stupňa jeho rozhodnutím (§ 154 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2, § 170 ods. 1 a § 211 O.s.p.). Ak tak neurobil a vychádzajúc z nesprávneho právneho názoru potvrdil zastavujúce uznesenie nižšieho súdu, odňal žalobcovi, ktorý splnil svoju existujúcu poplatkovú povinnosť, možnosť konať pred súdom. So zreteľom na uvedené je zrejmé, že v predmetnom konaní došlo k procesnej vade, zakladajúcej podľa ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p.  prípustnosť dovolania. Táto vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne.“

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky viackrát vo svojej rozhodovacej praxi, ktorú citujeme aj vyššie uviedli, že nesprávne uvedenie variabilného symbolu nezakladá vznik podmienok na zastavenie konania a takéto posúdenie by bolo príliš formálne. Taktiež najvyšší súd v citovanom rozhodnutí uviedol, že súd by mal v takomto prípade notifikovať stranu konania, ktorá sa o formálnej chybe pri zadávaní platobných podmienok nemá ako dozvedieť, iba z rozhodnutia o zastavení konania. Napriek tomu však niektoré všeobecné súdy tieto právne autority a ich závery nerešpektujú, čím odnímajú stranám konania prístup k súdu aj tým aj právnu ochranu.

Domnievame sa, že v opisovanom prípade zastavenia konania pred správnym súdom, nebol Zákon o súdnych poplatkoch uplatnený v súlade s ústavnoprávnymi princípmi, súd by mal akceptovať úhradu súdneho poplatku a uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku by mal zrušiť. Opačným postupom dochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Dušan Misároš
JUDr. Dušan Misároš 


Tvrdého 4
010 01 Žilina

Obchodná 2
811 06 Bratislava

Tel.:    +421 41 32 11 290
Fax.:    +421 41 32 11 292
e-mail:    info@v4legal.sk


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk