2.2.2021
ID: 4991upozornenie pre užívateľov

K viazanosti najvyššieho súdu dovolacími dôvodmi z pohľadu Ústavného súdu SR

aab82b65e1d89d4ce0bb15debd72b0a2/shutterstock_80552899_web.jpg
Zdroj: shutterstock.com

Ústavný súd SR sa vo svojom nedávnom rozhodnutí I. ÚS 51/2020 (ďalej len „Nález“) vyjadril k otázke viazanosti najvyššieho súdu dovolacími dôvodmi. Kým Najvyšší súd SR sa k tejto otázke opakovane vyjadruje pomerne formalisticky a reštriktívne, z pohľadu ústavného súdu ide skôr o menej formálny a extenzívny výklad. Nález značne posúva medze prípustnosti dovolania v prospech dovolateľa, pričom kladie väčší dôraz na vlastnú prieskumnú činnosť zo strany najvyššieho súdu.

Otázka prípustnosti dovolania v režime Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vyvoláva od samotného začiatku značné diskusie. Nie je to tak dávno, čo najvyšší súd rozhodol, že kumulácia dôvodov dovolania nie je prípustná[1], pričom išlo vôbec o prvé rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu[2]. Po značnej kritike uvedeného rozhodnutia následne veľký senát najvyššieho súdu zmenil tento názor a pripustil kumuláciu dovolacích dôvodov[3]. Rovnaký záver zaujalo aj plénum Ústavného súdu SR vo svojom zjednocujúcom stanovisku, keď takýto výklad označilo za prílišný formalizmus[4].

Dialóg medzi najvyšším a ústavným súdom sa však neskončil len pri tejto otázke. Najvyšší súd sa aj naďalej vo všeobecnej rovine pridržiava zužujúceho výkladu prípustnosti dovolania, pričom Ústavný súd SR tieto hranice rozširuje.

K prípustnosti dovolania založeného na nesprávnom právnom posúdení veci

Dovolanie voči potvrdzujúcemu alebo pozmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu možno po právnej stránke v zmysle § 421 CSP odôvodniť tým, že

  1. odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu,
  2. ide o právnu otázku, ktorá najvyšším súdom ešte nebola riešená, alebo
  3. ide o právnu otázku, ktorá je najvyšším súdom posudzovaná rozdielne.

Úlohou dovolateľa je v zmysle zákona uviesť, ktoré právne posúdenie pokladá za nesprávne a v čom vidí nesprávnosť rozhodnutia[5].

Vymedzenie právnej otázky a kritika ústavného súdu

Najvyšší súd kladie na dovolateľa pomerne značné nároky pri vymedzení právnej otázky, pričom uvádza, že:posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.“

Úlohou dovolateľa je nielen (i) vymedziť presne (určito a konkrétne) právnu otázku, ale aj poukázať na (ii) nesprávnosť právnych úvah odvolacieho súdu, (iii) uviesť ako mal odvolací súd rozhodnúť správne a to napr. (iv) odkazom na konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu.[6]

Ústavný súd však kritizuje formalistický postup najvyššieho súdu, ktorý odmieta dovolania z dôvodu nedostatočne (nepresne) alebo príliš široko vymedzenej právnej otázky. Ústavný súd na margo uvedeného uviedol:nie je správne, ak sa najvyšší súd zameria len na jednu vetu, ktorú dovolateľ prípadne v dovolaní označí ako právnu otázku, a izoluje sa od toho, ako je vymedzený dovolací dôvod. (...) Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP až následne možno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP.“[7]

Rovnako Ústavný súd SR kritizuje prípady odmietnutia dovolania podaného po právnej stránke v ktorom najvyšší súd vo všeobecnej (teoretickej) rovine namieta nedostatok v špecifikácii právnej otázky[8].

Prípustnosť kumulácie dovolacích dôvodov podľa § 421 CSP z pohľadu Nálezu

Nález posúva hranice extenzívneho výkladu prípustnosti dovolania, keď ukladá najvyššiemu súdu povinnosť skúmať, pod ktorý konkrétny prípad právnej otázky dovolanie spadá. Najvyšší súd teda nie je viazaný tým, ako dovolateľ právnu otázku naformuluje, pričom ústavný súd výslovne umožňuje uvedenie viacerých dôvodov dovolania, a to eventuálne.

Uvedené naráža na judikatúru Najvyššieho súdu SR. Veľký senát najvyššieho súdu zdôrazňuje, že kumulácia právnych dôvodov dovolania podľa § 421 CSP nie je prípustná, pričom výslovne uvádza, že extenzívny výklad § 421 CSP je neprípustný[9]. Dovolateľ podľa najvyššieho súdu nemôže súčasne namietať odklon od judikatúry, alebo rozdielnosť v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu. Rovnako je podľa najvyššieho súdu vylúčené súčasne namietať, že ide o otázku, ktorá ešte nebola riešená.

Ústavný súd v Náleze reagoval na závery veľkého senátu najvyššieho súdu, keď uviedol, že najvyšší súd nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky oprel prípustnosť dovolania dovolateľ[10].

Ústavný súd v Náleze výslovne uvádza: „Povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania, a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju aj sám. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania dovolateľ.“

Ústavný súd v tomto smere pre vysvetlenie dodáva: „Situácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť. Napríklad ak dovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená a medzičasom k jej vyriešeniu došlo. V tomto prípade sa prípustnosť dovolania zmení počas konania. Dokonca treba pripustiť aj to, že dovolateľ vymedzí prípustnosť eventuálne, pokiaľ má pochybnosť o tom, ako interpretovať pojem „ustálená rozhodovacia prax“. Dovolanie tak bude prípustné aj vtedy, ak napríklad dovolateľ prípustnosť odôvodnil odklonom od ustálenej praxe najvyššieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], no najvyšší súd zistí, že v skutočnosti nejde o odklon, ale o nejednotnosť takejto praxe [§ 421 ods. 1 písm. c) CSP]“.

Ústavný súd tak jednoznačne rozšíril právo dovolateľa eventuálne namietať dôvody dovolania. Na strane druhej najvyššiemu súdu uložil povinnosť skúmať dovolacie dôvody podľa skutočného stavu, a nie ich formálneho vymedzenia. Ide o výrazný posun hraníc dovolania, keďže najvyšší súd musí skúmať dovolacie dôvody z pohľadu vývoja judikatúry, a nie z pohľadu ich vymedzenia dovolateľom.

Povinnosť najvyššieho súdu prihliadať aj na neoznačené rozhodnutia

Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach v neposlednom rade zdôrazňuje, že ak dovolateľ poukazuje na odklon alebo nejednotnosť judikatúry najvyššieho súdu, je tento povinný presne označiť konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v tejto súvislosti výslovne konštatuje, že nemôže „suplovať aktivitu dovolateľa“, resp. nemôže „z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených. V opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania“.[11]

Ústavný súd s vyššie uvedeným zužujúcim výkladom najvyššieho súdu nesúhlasí: „Tiež nemožno akceptovať taký výklad, že najvyšší súd by nemohol pri posúdení prípustnosti dovolania zohľadňovať tie svoje stanoviská a rozhodnutia, ktoré dovolateľ neoznačil. Rozhodnutia najvyššieho súdu jednak nie sú systematicky nikde usporiadané a publikované, a preto ich znalosť je často len otázkou náhody. Situácia je o to náročnejšia, ak najvyšší súd vo svojej judikatúre (sp. zn. 3 Cdo 6/2017) pripúšťa, aby sa za ustálenú rozhodovaciu prax považovali aj nepublikované rozhodnutia, alebo dokonca aj jednotlivé, dosiaľ nepublikované rozhodnutia, pokiaľ neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali [pozri Gešková, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 (Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka zásadného právneho významu), Súkromné právo 4/2018, s. 172].“

Ústavný súd teda v Náleze jednoznačne odmietol rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorá odmietala prihliadať na vlastné rozhodnutia, ktoré dovolateľ neoznačil. Podľa ústavného súdu je nesprávne, aby sa najvyšší súd obmedzil len na posúdenie tých rozhodnutí, ktoré označí dovolateľ.

Ustálená rozhodovacia prax z pohľadu Ústavného súdu SR

Ústavný súd nesúhlasí so seba-obmedzujúcim výkladom najvyššieho súdu, ktorý odmieta prihliadať na dovolateľom neoznačené rozhodnutia. Dôvodom je najmä skutočnosť, že najvyšší súd považuje za svoju rozhodovaciu prax aj tie rozhodnutia, ktoré nie sú publikované, teda dovolateľovi neznáme, čo je predmetom kritiky ústavného súdu aj pri výklade pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“[12].

Ústavný súd sa však nestotožňuje s názorom, že dve nepublikované rozhodnutia môžu predstavovať otázku vyriešenú, teda otázku, ohľadom ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax. (...) Ak aj najvyšší súd mieni pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu začleniť aj v príslušnej zbierke nepublikované rozhodnutia, musí byť rozhodovacia činnosť senátov najvyššieho súdu skutočne opakujúca sa. Len tak sa naplní záver, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú. Tomu, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú (a teda opakujúcu sa), by ďalej malo nasvedčovať to, že tieto nepublikované rozhodnutia sú verejne dostupné a ľahko dohľadateľné (najmä prostredníctvom internetu) aj pri bežnej lustrácii medzi rozhodnutiami najvyššieho súdu k danej právnej otázke, keďže ich je opakujúce sa množstvo. Ak by však takéto nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu neboli takto verejne dostupné a dohľadateľné, nemožno ich považovať za ustálenú prax dovolacieho súdu. Ustálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti).“

Postoj ústavného súdu súčasne zohľadňuje základnú zásadu „iura novit curia“, teda najvyšší súd má sám poznať vlastnú rozhodovaciu činnosť[13].

Aplikácia záverov Nálezu na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu

Je zrejmé, že vyššie uvedené názory Ústavného súdu SR môžu mať výrazný dopad na dovolaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, keďže značne rozširujú medzi prípustnosti dovolania. Aj keď sa obe súdne inštancie považujú za najvyššie súdne autority[14] a nie je medzi nimi vzťah nadriadenosti a podriadenosti[15], majú závery Ústavného súdu SR vyslovené v Náleze významný interpretačný dosah.

Tento záver napokon výslovne potvrdzuje aj Najvyšší súd SR, ktorý uvádza: „Vzťahy medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi, vrátane najvyššieho súdu, by mali byť charakterizované vzájomným dialógom a nie jednosmerným diktátom. Preto aj v tomto prípade, okrem iných (porovnaj napr. rozhodnutie, sp. zn. 4Cdo/102/2017) najvyšší súd reflektoval precedenčnú judikatúru ústavného súdu, čo znamenalo pre neho záväzok rozhodnúť v súlade s tam prezentovanými ústavnými princípmi (...) dovolací súd dodáva, že ústavný súd je aj vo vzťahu k veľkému senátu „nadradený súd“, preto jeho judikatúra predstavuje pre všetky rozhodovacie formácie najvyššieho súdu záväzné výkladové usmernenie pri rozhodovaní skutkovo i právne obdobných vecí (...). Najvyšší súd je preto povinný bez ďalšieho procesného postupu precedenčné rozhodnutie ústavného súdu nasledovať, prípadne predniesť seriózne argumenty, ktoré vedú k záveru, že vzhľadom na relevantné skutkové rozdiely, nie je vhodné aplikovať už vyslovený ústavný princíp na prejednávanú vec alebo v celkom výnimočných prípadoch sa môže od ratio decidenti nálezu

Jan Macej

Mgr. Ján Macej, Ph.D.,
advokát

Eversheds_logo_200
 

Eversheds Sutherland, advokátska kancelária, s.r.o.

Hodžovo námestie 1/A
811 06 Bratislava

Tel:      +421 232 786 411
E-mail: bratislava@eversheds-sutherland.sk

 

[1] Išlo o posúdenie kumulácie dôvodov dovolania podľa § 420 a § 421 CSP.

[2] Rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 VCdo 2/2017.

[3] Rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 VCdo 1/2018.

[4] Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018.

[5] Ustanovenie § 432 ods. 2 CSP.

[6] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/75/2019.

[7] Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019.

[8] Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2018, II. ÚS 511/2018.

[9] Veľký senát Najvyššieho súdu v rozhodnutí 1VCdo/1/2019 uvádza: „uplatnenie všetkých alebo dvoch dôvodov prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia vo vzťahu k tej istej právnej otázke naraz sa logicky vylučuje - odvolací súd sa totiž nemôže odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu za súčasnej existencie stavu, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Rovnako nemôže súbežne obstáť argumentácia, že tá istá otázka nebola ešte dovolacím súdom vyriešená a (zároveň), že je táto otázka dovolacím súdom riešená rozdielne (6 Cdo 13/2017, 6 Cdo 21/2017, 6 Cdo 203/2016, 4 Cdo 14/2017, 3 Cdo 224/2017).“

[10] Obdobne aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn.  8Cdo/54/2018 uviedol, že je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí, nie však tým, pod ktoré písmeno (ustanovenie) § 421 CSP ju podriadi.

[11] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/75/2019, 3 Cdo 6/2017.

[12] Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn.  3 Cdo 6/2017 uviedol: „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“

[13] Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 289/2017 uviedol: "Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov, vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje spomínanému základnému princípu materiálneho právneho štátu.”

[14] Pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo/129/2017.

[15] Ústavný súd má právo zrušiť rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konkrétnej veci, pričom Najvyšší súd SR je v takomto prípade viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR (§ 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR).

[16] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 142/2019.


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk